Vyvolené 5.kapitola

Po otcovej odpovedi do jaskyne vošiel Sandro, ktorý náš posledný rozhovor pravdepodobne počul. Pozrela som sa, aby som si to overila, ale on sa na mňa ani nepozrel. Nastalo trápne ticho, ktoré bolo na nevydržanie.

 

„Plánujete tu žiť navždy, alebo....“ prerušila som to strašné ticho otázkou, ktorá mi napadla ako prvá.

„No touto si ma zaskočila“, odpovedal otec prekvapene.

„Dúfam, že si nemyslíš, že ťa chcem vyhnať,“ prerušila som ho rýchlo, aby si neurobili unáhlené závery.

„Nie to si nemyslím, len ja som sa nad tým nikdy nezamýšľal.“

„Mne len napadlo, že či sa nebojíte, že vás niekto odhalí.“

„No keď si sem prišla ty, tak to situáciu mení,“ ozval sa Sandro, ktorý doteraz neprehovoril ani slovo. Jeho nevraživý tón ma nemilo prekvapil. Zo začiatku som si myslela, že z nás budú kamaráti, ale ako vidím, tak som sa mýlila. V poslednej dobe sa mýlim dosť často.

 

Pozrela som sa na neho a on sa tentokrát tiež pozeral na mňa. Neviem, či sa mi to zdalo alebo som naozaj v jeho tvári zazrela náznak hnevu?

„Sandro!“ okríkol ho otec.

„Čo to, doparoma, hovoríš? Veď Alex poznáš sotva deň a takto sa správať. Nechcem ťa dnes už ani vidieť!“

„Tak ty takto?“ Teraz aj Sandro zvýšil hlas.

„No, nemyslím si, že ja som ten, ktorý by mal odísť!“ Otec sa na neho prekvapene pozrel.

„Prečo sa tak na mňa pozeráš? Už si zabudol, kvôli komu si nažive? Mne to tak nepripadá, keď si to pred chvíľou hovoril svojej milovanej dcérke,“ zatiahol sarkasticky a povýšenecký sa na mňa pozrel. Inokedy by som bola rada, že si niekto spomenul, že som v miestnosti, ale tentokrát som o to vôbec nežiadala.

 

„Už mlč, Sandro! “

„Nie, nebudem mlčať. Možno sa tvári ako tvoja milovaná dcéra, ale čo ak je to len pretvárka a hneď ako príde domov to niekomu vytrúbi?!“ Toto som už ďalej nemohla počúvať. Čo sa to s ním stalo? Ved pôsobil ako milý a super chalan. Ešte aj z otcovho rozprávania som si ho predstavila v inom svetla ako sa ukázal teraz. Je to nejaká vlčia záležitosť?

 

„To nie je pravda. Ja by som otca v živote nesklamala. Vôbec ma nepoznáš a vôbec nevieš aký som mala s otcom dobrý vzťah!“ Už som začala kričať aj ja. Obaja ma chceli umlčať, ale ja som sa nedala.

„A určite, keby som to povedala, tak by mi nikto neuveril. Hneď by ma poslali do blázinca. Nevieš si ani predstaviť, čo som zažívala, keď sa otec stratil. Nechýbalo by veľa a dali by ma na psychiatriu! Stále som si to vyčítala.“

„No ty si si mala, čo vyčítať! Vôbec nevieš, čo je to trpieť pre niečo, čo si spáchala!“ Teraz som si spomenula na to, čo mi hovoril otec.

 

Inokedy by som to bola pochopila, ale teraz som bola taká naštvaná, že som vyhŕkla.

„Pán ovládateľný. A čo si len ty môžeš vyčítať, určite je to len niečo, čo slabošská povaha ako tvoja určite nezvládla. Čo skrývaš také hrozné? Čo mi otec mohol povedať len s tvojím povolením?“ opýtala som sa sarkasticky. Až pri otcovom zarazenom výraze som si uvedomila, čo som povedala.

 

„Zavraždil som si rodičov,“ tak toto som nečakala. Zostala som bez pohnutia stáť a všetko hnev sa rázom rozplynul.

„Premenil som sa pri nich. Bol som zmätený a roztrhal som ich od zúrivosti! Potom som sa chcel zabiť, ale nešlo to. Už si spokojná?“ Kým som sa spamätala, rýchlo vybehol von.

 

„Toto si nemala. Toto som si o teba Alex nikdy nemyslel. Veľmi si sa zmenila,“ povedal otec sklamane.

„Keď prídem, tak chcem, aby si odišla a už sa v živote nevrátila. Zbohom.“ Poslednýkrát sa na mňa pozrel a vybehol za Sandrom. Ja som si sadla a rozmýšľala. 'Ale veď ja za to nemôžem,' hovorila som si v duchu dosť nepresvedčivo.

'Veď to Sandro začal. Ja som sa len bránila, ale zas na druhej strane som sa nemusela brániť až tak,' pripustila som si.

 

„Došľaka!“ zanadávala som. Rozhodla som sa, že dnes nebudem pokúšať šťatie a pôjdem domov. Vrátim sa sem zajtra a všetko sa určite vyrieši. Musí sa... aspoň dúfam.

 

Pomalým krokom som vyšla z jaskyne a obzerala som sa či nezahliadnem dvoch obrovských vlkov. Bohužiaľ, les bol tichý a po vlkoch ani stopy. Po chvíľke som sa rozplakala a ešte aj začalo pršať. Ani som si neuvedomila kedy sa počasie zmenilo. Pozrela som sa na hodinky. Bolo pol štvrtej, čiže pri otcovi som bola necelých sedem hodín. Za sedem hodín som sa veľa vecí dozvedela, veľa vecí ma zarazilo, spriatelila som sa a v sekunde pohnevala. Ale ešte stále mi nejde do hlavy prečo sa tak Sandro zachoval. Celú cestu som nad tým rozmýšľala, ale nič mi nenapadlo. Po príchode domov som hneď zamierila k Tomečkovej, aby som jej oznámila, že už som doma a opýtala som sa, či sa mama neozvala.

 

Doma som išla na internet, kde som si našla e-mail od Lenky. Napísala mi, že sa tam má super. Je tam úžasné počasie. Žije v New Orleans a chodí na niekoľko dňové výlety. Osobným lietadlom! Bola si pozrieť sochu slobody a Niagarské vodopády. Napísala mi o prostredí, ľuďoch, obchodoch a o rôznych iných veciach. Opýtala sa ma, ako sa mám ja a či mám niečo nové. A veľkými písmenami dodala, že na budúci rok budem musieť prísť aj ja, že jej ocovi to určite nebude prekážať.

 

To som aj čakala. Určite jej dáva peniaze a ona sa túla po Amerike, ktovie s kým?! Tak veľmi by som jej povedala, čo ma trápi, ale to nemôžem. Môj e-mail bol len štvrtina z jej. Na odpoveď som nečakala.

 

Všade bol poriadok a nemala som čo robiť, tak som hľadala niečo o snoch a vlkolakoch. Väčšinou som našla len telefónne čísla veštíc, ktoré pýtali za výklad sna neskutočné peniaze. Inak tam boli len snáre, v ktorých som sa veľa nedozvedela. Niektoré informácie o vlkolakoch sa zhodovali s tým, čo mi povedal otec. Napríklad v tých nových teóriach sa písalo o tom, že človek sa zmení na normálneho vlka. Potom, že vlkolaci sú silný a ešte aj to, že vlkolakov dokáže zabiť len upír alebo čarodejnica. Aj Sheinu pravdepodobne zabil čarodejník.

 

Našla som si na internete niečo o čarodejníkoch. Exituje veľa druhov čarodejníkov s mnohými schopnosťami, ale len jeden druh ma zaujal najviac – čarodejnica budúcnosti: títo čarodejnici môžu byť väčšinou len ženy, ktoré majú schopnosť vidieť budúcnosť, buď prostredníctvom snov alebo niektorým sa vízie zjavujú aj počas dňa.

 

Po prečítaní sa mi v hlave zjavil ten sen, na ktorý sa snažím zabudnúť. Je tu nejaká možnosť, že som prostredníctvom toho sna videla budúcnosť? Ale to by znamenalo, že som čarodejnica. Ale to je absurdné! A čo je ešte horšie, ako by som mohla zabiť vlastného otca? Prečo by som to robila? To je úplná hlúposť. Možno je to len náhoda. Pretože tu sa píše, že čarodejníctvo sa dedí a ja nemám pocit, že by sa u mojej mamy prejavovali nejaké čarodejnícke schopnosti. Aspoň si to myslím.

 

Sakra, ale toľko náhod naraz? Otec je vlkolak, ktorého môže zabiť len čarodejník/ica. Keď som mu povedala, že sa v mojom sne ocitol Sandro, tak sa zatváril zarazene, ale potom sa uvoľnil. Ako by si niečo ujasnil v hlave. Vie otec, že som čarodejnica – ak ňou naozaj som? A je možné, že sa Sandro naštval kvôli tomu? Otec povedal, že si vlkolaci vedia čítať navzájom myšlienky, ale iba keď sú vo vlkolačej podobe. Alebo majú vlkolaci schopnosti, medzi ktoré patrí aj čítanie myšlienok iným ľuďom? Lenže otec nič také nespomínal. No je to zvláštne. Mám toľko veľa otázok. Hneď zajtra ráno budem musieť ísť do lesa a dozvedieť sa odpovede. A tentokrát musím vedieť všetko.

 

Noc bola až prekvapujúco pokojná. Mala som spánok podobný tichu pred búrkou.

Rýchlo som sa naraňajkovala a keď som vybehal smerom k lesu, uvedomila som si, že to musím ísť oznámiť Tomečkovej. Určite bude ešte spať, keďže bolo len sedem hodín. Napísala som je odkaz, že idem na charitu do mesta.

 

Už keď som sa blížila k jaskyni premokol ma pocit, že tam idem zbytočne, lebo už z diaľky sa mi zdalo všetko opustené. A nemýlila som sa – aspoň raz- jaskyňa bola prázdna. Po otcovi a po Sandrovi ani stopy.

„To snáď nie je pravda!“ zakričala som na celý les.

„Prečo?!“

'Veď som nič neurobila,' pomyslela som si.

Rozhodla som sa, že ich tu skúsim počkať. Aj keď mi rozum hovoril, že to bude márne.

 

Zrazu som nebola v lese pri otcovej jaskyni. Ocitla som sa v nejakom inom lese, kde bola tuhá noc. Keby neďaleko nehorela vatra, tak by som si nevidela ani nakoniec nosa. Len som si pomyslela, že chcem ísť bližšie a už som aj stála pri vatre. Na zemi spali dvaja ľudia. Prišla som bližšie a od radosti som vykríkla. Bol to otec a Sandro.

 

Nevyzerali, že by môj radostný výkrik počuli, asi tuho spali. Chcela som ich zobudiť, ale v tom medzi stromami niečo zašušťalo. Vo chvíli, keď som sa otočila, tak som to aj hneď oľutovala. Spoza stromov sa vynoril čierny oblak. Nevedela som, čo to je, ale vedela som, že to chce ublížiť otcovi a Sandrovi. Možno to vyznie smiešne, že by mal nejaký oblak niekomu ublížiť. Ten oblak sa začal podobať na nejakú postavu. Chcela som ich zobudiť, aby utiekli, ale nestihla som to, mrak bol už príliš blízko. Nezľakla som, ale udržala som si chladnú hlavu. Otočila som sa smerom k oblaku, ktorý sa začal zväčšovať a v tele som pocítila nával energie dokonca pocit nejakej sily. Doteraz som sa toho bála, ale teraz som sa tomu rozhodla postaviť.

 

'Lenže, ako?' pomyslela som si.

'Ver si,' počula som hlas, ktorý mi bol známy

'Počuješ ma, dievčatko? Ver si! Nemysli na nič, len na to, že to chceš zničiť...'

„Ale ako? Veď nemám žiadnu moc a ani zbrane.“

'Len si ver...' Tentokrát znel hlas vzdialene.

 

Upriamila som všetky zmysly na to, čo bolo predo mnou, vlastne už sa ma to skoro dotýkalo. Zrazu som vedela, že mám myslieť na všetko pekné a dobré. Myslela som na lásku, šťastie, na spomienky, ktoré ma robili šťastnou. Aj keď bola noc, začalo svietiť slnko. Nevidela som odkiaľ svieti, ale cítila som ako sa mi dotýkajú slnečné lúče pokožky a ohrievajú ma. V tej chvíli sa mrak začal rozplývať a ja som sa ocitla späť v lese.

 

Prebrala som sa a tentokrát som vedela, že to nebol len taký obyčajný sen. Že som určite videla otca so Sandrom. Dúfam, že som ich zachránila. Musím to zistiť. Ale ako? Ako sa mám k nim dostať čo najskôr? Veď sú, bohvie, kde. A ani nemôžem odísť len tak. Veď mama by sa zbláznila, keby som zmizla.

 

Teraz som si spomenula na hlas, ktorý mi radil. Už viem koho to bol hlas. Rýchlo som sa postavila a rozbehla som sa. Lenže nemierila som smerom domov, ale smerom k domu maminej mami. Stará mama zomrela pred rokom a starý otec bol v starobinci. Ich dom sa nám ešte nepodarilo predať, takže všetky veci sú ešte v dome. Pred dvoma mesiacmi si mama myslela, že ho kúpi jej známa a tak sme začali baliť veci do krabíc . Lenže tú ženu vyhodili z práce, takže si dom nemohla dovoliť.

 

Dorazila som k nízkopodlažnému domu s obrovskou záhradou. Niekedy to bola asi najkrajšia košická záhrada. Teraz je to tu všetko zarastené. Svetlo-oranžová farba domu sa začína odlupovať. Jediné, čo je na tomto dome nové sú hnedé plastové okná a dvere, ktoré sem mama dala namontovať.

 

Našťastie som mala pri sebe kľúč, lebo som sem niekedy po škole chodila upratovať. Otvorila som dvere a do nosa mi vrazil zatuchnutý vzduch. Vošla som a pootvárala som všetky okná. Všade boli krabice. Keď som tu naposledy bola, tak som vypratávala všetky knihy z knižnice v obývačke.

 

Moja stará mama veľa čítala a aj to tak vyzeralo. Ešte doteraz neboli všetky knihy zbalené. Najprv som sa vybrala k polici, ktorá bola ešte plná kníh. Začala som hľadať, aj keď som ešte nevedela čo. Takýmto bezcieľnym hľadaním som strávila skoro dve hodiny. Už som sa začala aj prehrabávať v krabiciach, ale stále som nenašla to, čo som chcela nájsť. Čo vlastne hľadám? Asi by som si to mala najprv premyslieť až potom hľadať. Hľadám niečo, v čom by bolo niečo o čarodejníctve, ale zatiaľ som nič také nenašla.

 

„No, jasné.“ Práve som si spomenula, že keď som tu bola naposledy, tak som našla knihu, ktorá bola napísaná ručne. Lenže mama na mňa kričala, že už ideme domov, lebo kolegyňa ten dom nekúpi. Knihu som hodila do nejakej krabice. Nepochybne to bol denník. Lenže kam som ho dala? Určite nebol v žiadnej krabici v obývačke. Moja mama vtedy bola v spálni, takže denník musí byť niekde tam. Vošla som do spálne, kde bolo množstvo krabíc. Nazrela som do prvej krabice potom do druhej a …

„Mám ho!“ zvrieskla som víťazoslavne.

 

Stará mama si tam písala dátumy, miesta, kde sa čo stalo. Zo začiatku tam opisovala len svoje detstvo. Keď som to chcela vzdať upútal moju pozornosť jeden odsek: Raz v noci som mala zvláštny sen, ktorý bol ako skutočný. V tom sne mi zomrela moja najlepšia kamarátka. Bola na výletnej lodi, ktorá sa potopila. Ráno som vstala s krikom a so spoteným čelom. Keď som si na ten sen spomínala, tak som si uvedomila, že Kristína má dnes ísť na výlet loďou so svojím otcom. Pomyslela som si, že je to len hlúpa náhoda, ale aj tak som pre istotu za ňou šla. Najprv som ju chcela presvedčiť, že nech nejde, že o nič nepríde. Lenže ona si myslela, že jej závidím a nahnevala sa na mňa. Povedala som jej o mojom sne, ale ona vyhlásila, že som šialená, závistlivá a preto si vymýšľam hlúposti. Povedala, že keď jej ešte raz niečo také poviem, tak pošle na mňa psychiatrov...

 

Ďalší zápis tu bol až rok po Kristínininej smrti. Písalo sa tam, že ten sen bol skutočný a že za ten čas už mala niekoľko snov. Zo začiatku ľudí upozorňovala, ale ľudia ju začali považovať za bosorku. Jej mama jej prikázala, aby s tým prestala. A tak si svoje predpovede nechávala pre seba. Zakaždým, keď sa niečo stalo tak ona to vedela skôr a nemohla tomu zabrániť. Raz v noci sa jej snívalo o smrti matky, ale matka ju poslala do blázinca. Keď matka zomrela, Mária, moja stará mama bola prepustená. Lenže Márii nič nezostalo a dostala by sa na ulicu. Jediné šťastie bolo, že sa v blázinci zoznámila s doktorom, s mojím starým otcom, ktorý ju zachránil od pouličného života. On jej všetko uveril a z Nemecka odišli na Slovensko, kde žili po smrť mojej starej mami...

Denník som nahnevane zatvorila.

 

„Veď v ňom nič nie je!“ zakričala som do prázdneho domu a denník som šmarila o stenu. Denník sa odrazil a zasiahol fotografiu mojich starých rodičov. Fotka spadla a rám sa rozbil.

'Ach Bože, čo som to spravila?' Rýchlo som podišla k fotografii. Keď som ju zdvihla, vypadli z nej nejaké papiere. Vyzerali to ako nejaké vytrhnuté listy. Zdvihla som denník a všimla si, že posledné stránky chýbajú. Určite tie stránky patrili k denníku.

 

V denníku sa písalo len o snoch, ale tu boli napísané aj iné schopnosti mojej starej mami. Vedela čítať myšlienky, mala schopnosť presviedčať ľudí. Písalo sa tu ako sa stretla s podobnými ľuďmi ako ona. Zistila, že niektorí čarodejníci sa dokážu premiestniť hocikedy kam chcú. Napríklad jej najlepšia kamarátka Elizabeth. Niektorý to vedeli len keď mali sen. Ďalšie schopnosti-rozprávanie s mŕtvymi, návšteva sveta duchov... Písalo sa tu aj o najsilnejších čarodejníkoch, ktorí dokázali zabiť monštrá z magického sveta. Niektorí vedeli zabiť upírov, zlých škriatkov, ale aj vlkolakov. Bolo tu toho veľa.

 

'No super,' pomyslela som si ironicky.

'Na čo mi to bude? Veď ja nemám schopnosť premiestniť sa. Jedine keby som našla niekoho kto tú schopnosť má. Ale ako? Mám chodiť po ulici a pýtať sa ľudí?:

„Dobrý deň, prosím Vás nie ste náhodou čarodejník, ktorý sa dokáže premiestniť? Potrebujem zachrániť môjho vlkolačieho otca a jeho vlkolačieho kamaráta.“ No to by bolo fakt super. Určite by ma hneď zavreli do blázinca ako moju starkú.'

 

Ešte chvíľu som len tak sedela na zemi a čítala si o kúzlach, mágii a o démonoch. Nie je to najlepší pocit, keď človek zistí, čo sa okrem ľudí pohybuje po tejto zemi. Z babičkinho domu som odišla a potom som sa celý deň flákala. Bola som v obchode a bola som oznámiť tete, že som v poriadku. Večer som si ľahla pred telku, kde som aj zaspala.

 

Ocitla som v nejakej izbe. Porozhliadla som sa a zistila som, že to nie je len taká hocijaká izba, ale bol to apartmán. Pozrela som sa von oknom, ale nebola tu tma ako som čakala. Mohlo byť tak popoludnie.

 

Chvíľu som rozmýšľala, čo tu robím. Už som sa naučila rozlišovať moje sny- tie, v ktorých sa prenesiem na nejaké miesto medzi tými normálnymi snami. A toto bol ten sen, v ktorom sa premiestňujem. Podľa času na hodinkách určite nie som v Európe. Môžem byť asi tak v Amerike – v časových pásmach mám prehľad, kvôli chatovaniu s Lenkou. Ešte chvíľu som sa obzerala. Potom som začula v zámku kľúče. Schovala som sa za záves, ktorý siahal až po zem. Chcela som spoza závesu vyjsť, keď som videla kto vošiel do izby, ale po chvíli som si to rozmyslela.

 

Čo by si Lenka pomyslela, keby som pred ňu vyskočila spoza závesu? Tak som zostala, kde som bola. Hneď za Lenkou vošla nejaká žena. Bola to asi jej opatrovateľka. Posúdila som to podľa toho ako sa k nej správala. Moje dohady sa potvrdili, keď Lenka povedala jej meno. Niekedy mi o nej hovorila.

 

„Jenny, naozaj mi nič nie je,“ Lenka pokračovala v konverzácii, ktorej začiatok som nepočula.

„Neklam mi mladá dáma. Obedovali sme a ty si zrazu z ničoho nič vstala s vytreštenými očami. Nemohla som si ani dojesť svoje špagety, lebo si chcela ihneď odísť do apartmánu... “ Lenka ju chcela prerušiť, ale Jenny pokračovala.

„Nechaj ma dohovoriť. Takže, buď mi povieš, prečo si sa z ničoho nič rozhodla prerušiť náš obed alebo pôjdem za tvojím otcom. Už dlhšiu dobu sa takto správaš. Ako keby si nebola pri zmysloch. Asi by sme ťa mali poslať domov.“ Jenny si až teraz všimla, že Lenka behá po izbe ako keby niečo hľadala. Alebo niekoho?

„Čo to tu, prosím ťa, stváraš?“ Lenka prestala hľadať a bez vysvetlenia si išla sadnúť. Jenny sa nakoniec vzdala.

---