Vyvolené 6.kapitola

Už asi pol hodinu som stála za závesom. Jenny triedila nejaké dokumenty a Lenka pozerala televízor. Už sa mi za tým závesom nechcelo stáť. Ale nemôžem sa len tak z ničoho nič zjaviť. Rozhodla som sa, že prebehnem k dverám a nenápadne vykĺznem. Lenže, keď som vyšla spoza závesu a dostala som sa neďaleko dverí, tak sa presne v tej chvíli Jenny postavila a smerovala ku mne. Čakala som nejaký prekvapený výraz a jačanie, tak som zatvorila oči. Lenže nič sa nedialo. Otvorila som oči a Jenny tam už nebola. Žeby išla zavolať ochranku? Z kuchyne som začula ako si niekto nalieva vodu, tak som sa tam automaticky otočila. V kuchyni bola Jenny. Ako to? pýtala som sa sama sebe. Mohla ma prehliadnuť? Jenny smerovala ku mne, ale netvárila sa, že by mi venovala pozornosť. Pomyslela som si, že možno keď jej neuhnem z cesty tak si ma všimne. Lenže to, že prejde skrz mňa som vôbec nečakala, takže ma to pochopiteľne vyľakalo.

Prvá myšlienka bola, že som mŕtva. Pravdepodobne som zomrela v spánku. Aj keď mi to nešlo do hlavy, keďže som nebola nijako chorá(aspoň myslím). Možno je tá smrť zapríčinená výčitkami. Potom mi napadlo, že ma Jenny nevidí. Veď aj ocko so Sandrom ma nepočuli, keď som ich budila. Tak to je fajn. Aspoň uvidím ako sa Lenka má. Len ešte neviem ako sa dostanem späť domov. Minule som splnila svoje poslanie – nijaký iný výraz mi nenapadol – a tak som sa vrátila späť do lesa. Ale načo som prišla sem?

Chcela som podísť k Lenke, ale ona sa postavila.

„Jenny, mohla by si prosím ťa...“ Najprv mi nedošlo prečo prestala rozprávať. Až kým som si neuvedomila, že na mňa prekvapene hľadí. Žeby ma videla? Lenka sa rýchlo spamätala a pokračovala, ale zmenila svoju vetu.

„Jenny, mohla by si mi, prosím ťa doniesť z pekárne nejaké čerstvé pečivo? A ešte ti dám nejaké šaty, ktoré mi odnesieš do čistiarne. “ Jenny si určite všimla zmenu v Lenkiných očiach.

„Nedávala si mi náhodou predvčerom nejaké šaty, aby som ich dala do čistiarne?“ Lenka na nepatrnú chvíľku zaváhala.

„Jenny, prosím ťa. Vieš, že onedlho ma čaká veľa večierkov, takže chcem mať všetko čisté. Hneď ti ich donesiem. Počkaj tu.“ Pri posledných slovách sa na chvíľku pozrela na mňa. Pochopila som to a išla si sadnúť na sedačku.

Po Jenninom odchode ani jedna z nás nepovedala ani slovo. Dosť dlho sme na seba pozerali. Neviem, čo si myslela Lenka, ale ja som rozmýšľala nad tým ako jej to mám vysvetliť. Ale asi ona mi bude musieť najprv vysvetliť to, ako ma, dofrasa, môže vidieť?!

„Čo tu robíš?“

„Ako to, že ma vidíš?“ opýtali sme sa naraz.

„Neviem, koľko toho vieš, takže neviem, čím ťa vyľakám,“ začala Lenka priamo.

„No v poslednej dobe som sa toho dozvedela dosť, takže teraz by ma nemalo nič prekvapiť,“ povedala som vyrovnaným hlasom. Chcela som, aby mi Lenka prvá prezradila všetko, čo vie o svete, ktorý je obyčajným ľuďom skrytý. Otcovi som dala sľub a tak ho dodržím.

Lenka na chvíľu zaváhala, ale nadýchla sa a začala.

„Moja stará mama pochádzala z rodu, ktorý považovali ľudia za prekliaty. Považovala sa totiž za čarodejnicu. Keď som bola malá, tak som si stále s nadšením vypočula jej príbehy o čarodejníkoch, ale stále som to brala ako rozprávky. Keď som bola staršia, tak som to brala, len ako výplod fantázie mojej starej mami. Lenže keď moja starká umrela, tak sa stalo niečo nečakané. Raz, keď som bola dať na cintorín kvety, tak som si strašne priala, aby bola starká naspäť. A v tom...“ Lenka prestala a ja som zatajila dych.

Keď som mala pocit, že nebude ďalej pokračovať, tak som ju úsmevom povzbudila v pokračovaní.

„..neviem ako, ale zrazu som sa ocitla na krásnom žiarivom mieste. Neviem povedať, či to bola lúka, les alebo nejaká dedina, mesto,... Len viem, že som sa tam cítila príjemne a pripadalo mi to tam krásne. Viem vyznie to čudne, ale neviem to prostredie popísať slovami. Jednoducho z toho vyžarovala krása, pokoj a láska. Ale po tejto krásnej chvíli nasledovala panika. Ako som sa sem dostala? Zaspala som na cintoríne a toto je len sen? Ale bolo to až príliš skutočné, aj keď neuveriteľné.“

Lenka sa nadýchla a pokračovala.

„Potom som zostala omráčene stáť, keď sa predo mnou objavila moja starká. Nemohla som tomu uveriť. Lenže ona ma uistila, že to nie je sen, ale môj dar. Povedala mi, že ja už o svete čarodejníkov viem a teraz som súčasťou tohoto sveta. Zo začiatku vo mne boli malé pochybnosti – ja a čarodejnica? Smiešne! Ale starká to hovorila tak presvedčivo, že som tomu uverila. Veľa mi o svete čarodejníkov nemusela hovoriť, keďže mi predtým rozprávala príbeh, ktoré som niekedy brala na ľahkú váhu, takže ma len oboznámila s mojimi schopnosťami.“ Lenka na mňa mrkla po očku, ale ja som si zachovala vyrovnanú tvár – veď o čarodejníkoch viem, aj keď ma prekvapuje, že mi to Lenka nepovedala, keďže jej starká zomrela pred necelými dvoma rokmi – a tak pokračovala.

„Dokážem cestovať kam chcem a kedy chcem. A ešte dokážem predvídať budúcnosť. Určite si videla, že keď som vošla, tak som sa tvárila čudne a niečo som hľadala. Lepšie povedané niekoho. Videla som, že niekto prišiel do nášho apartmánu, ale moje vízie nie sú ešte také presné. Ešte som starkej musela sľúbiť, že to nikomu neprezradím, ale teraz je to podľa mňa výnimočná chvíľa a ty si tiež výnimočná návšteva. “ Lenka sa neisto usmiala a mne sa uľavilo, že nič predo mnou netajila úmyselne.

„A teraz mi povedz ako to, že si tu? Aj ty si čarodejnica? Tiež sa vieš premiestňovať?“ Keďže mi Lenka všetko povedala, tak ja som bez otáľania spustila. „Vyzerá to tak, že som. Totiž aj moja starká bola. Dokážem cestovať len v snoch a ešte dokážem predpovedať počasie. Aspoň to predpokladám. Dúfam, že to čo ti dnes poviem nikomu neprezradíš. Poviem ti tajomstvo, ktoré sa netýka len mňa. Chcem ťa vopred poprosiť, aby si ma vypočula dokonca. A keďže tu sa už zvečeriava, tak ja sa pravdepodobne onedlho zobudím a zmiznem. Neviem, či ešte prídem takto v sne, ale snaž sa prísť, čo najskôr domov, pretože budem potrebovať tvoju pomoc.“ Lenka nič nepovedala, len súhlasne prikývla.

Priniesla nám obom poháre vody a ja som jej vyrozprávala všetko, čo som zažila od stretnutia s otcom a všetko o jeho živote. Lenka ma celý čas pozorne počúvala. Takmer nikdy na sebe nedala nič vedieť, len pri tej časti, keď som jej rozprávala o tom ako sa na mňa Sandro naštval a ako odišli. Vtedy sa jej prázdny výraz zmenil na naštvaný.

„...Chcela by som, aby si ma za nimi preniesla. O nič iné ťa nežiadam. Prenesieš ma a potom sa vrátiš domov.“ Uzavrela som slovami. Lenka si všetko nechávala preležať v hlave, zatvárila sa nesúhlasne a odvetila.

„V žiadnom prípade....“ Prečo som si myslela, že mi bude chcieť pomôcť? Ale aj tak, aký má dôvod nepomôcť mi? Veď sme najlepšie priateľky... alebo už nie? Kým som si to všetko premyslela Lenka dodala.

„Zostanem tam s tebou. Myslíš si, že ťa nechám niekde - ktovie kde – samú? To v žiadnom prípade!“ Ja to dievča zbožňujem. Zvýskla som a objala som ju okolo krku. „Ďak...“