Vyvolené 7.kapitola

Jasné, že som sa prebudila v polovici slova. No teraz len musím čakať, kedy sa Lenka vráti domov....

 

To je neuveriteľné. Mamka mi nedávno volala, že v Paríži zostáva do konca mesiaca. Asi stokrát sa mi ospravedlnila. Potom som ju musela presviedčať, že to zvládnem. Uistila som ju, že všetko bude v poriadku a že sa ma vrátiť Lenka, takže budem s ňou a budeme chodiť aj na výlety. Po tomto povolila. Posledné dni som sa dosť naklamala, ale toto nebola taká úplná lož. Aj keď to, že pôjdeme na výlety po Slovensku, už lož asi bude. Aj keď neviem, kde sa otec so Sandrom nachádzajú. Lenže pravdu jej nemôžem povedať.

 

Mamke som dovolila zatelefonovať Lenkinej mame – Lenka mi večer napísala e-mail, že sa v Pondelok vráti a ja som ju dnes ráno súrnym e-mailom pooinformovala o kritickej situácii – keďže jej Lenka už volala a všetko vybavila. Tie dva dni – do príchodu Lenky – som len upratovala, pozerala televízor, bola navštíviť pani Tomečkovú a v nedeľu som bola aj v dome starej mami.

 

Pri bráničke som našla lístok, na ktorom bolo meno a telefónne číslo-mamka sa určite poteší. Lístok som nechala tam a vošla som do domu. Pohrabala som sa v škatuliach, či nenájdem ešte niečo o čarodejniciach, ale našla som len nejakú – pravdepodobne babičkinu retiazku s príveskom. Ten prívesok ma niečím zaujal. Bola to polovička kryštáľového modrého srdiečka. Dala som si ho na krk a keď som si uvedomila, že už nič iné nenájdem, tak som odišla. Zajtra má prísť Lenka a ja cítim neskutočné vzrušenie.

 

Večer som z nadšenia nevedela zaspať, ale okolo polnoci sa mi to nejako podarilo. Ráno, o ôsmej ma zobudila Lenkina sms-ka, ktorá oznamovala jej príchod. Príde ku mne poobede. Išla som sa naraňajkovať, zbaliť a oznámiť pani Tomečkovej, že poobede už odchádzam. Jasné – ako vždy – mala už od rána napečené koláče.

 

Lenka – celá natešená – prišla o druhej. Svoj odchod som oznámila mamke, ktorá určite volala aj pani Tomečkovej, aby sa uistila, že som odišla s Lenkou – pani Tomečková nás nepochybne sledovala cez okno.

 

Ako obyčajne Lenkina mama nebola doma. Bolo tu len služobníctvo. Stále keď sa po tomto dome pohybujem bez Lenky mám nepríjemný pocit-ako keby som sem nepatrila, vlastne sem ani nepatrím.

 

Keď sa na mňa Lenka pozrela skúmavým pohľadom, tak som rýchlo nahodila neutrálny výraz. Nechcem, aby si myslela, že som u nej nerada – čo aj tak trošku pravda. S jej mamou vychádzam celkom dobre. Lenka má aj brata – dvojča –ktorý je neznesiteľný. Po rozvode ich rodičov Dávid odišiel s otcom do Ameriky. Nechápem ako sa oni dvaja mohli zrodiť z jedného vajíčka a v jeden deň. Dávid vyzerá úplne ako Lenka len v chlapčenskom podaní – musím priznať, že je neskutočne krásny, ale nikdy som o ňom nerozmýšľala ako o chalanovi do ktorého by som sa zamilovala. To bude určite tou jeho otravnou povahou.

 

Odkedy sme od nás odišli, Lenka ešte nič nepovedala. Dlho som to ticho nevydržala a tak som prehodila:

„Kde máš mamu?“

„Mama je v práci.“ Presne ako som si myslela.

 

Keď sme vchádzali do jej izby, všimla som si, že dvere do Dávidovej izby sú otvorené. Že by sa Dávid vrátil domov s Lenkou? Nedalo mi to a musela som sa opýtať.

„Dávid je doma na prázdninách?“

„Neviem. Keďže prišiel dnes so mnou, ešte sa nerozhodol. Uvažuje o tom, že sa sem vráti. Natrvalo,“ povedala ľahostajne.

„Deje sa niečo?“ opýtala som sa jej po dosť dlhej dobe, ktorú sme strávili v tichosti sedením v jej izbe. Niežeby sa mi v jej izbe nepáčilo– najútulnejšia izba v celom dome - ale to ticho bolo neznesiteľné.

„Nie, nedeje sa nič.“

„A prečo nič nehovoríš?“

„Ja len, rozmýšľam nad tým ako sa dostaneme bez povšimnutia preč. A ešte, čo ak...“ zaváhala a bolo vidieť ako bojuje s niečím, čo sa jej preháňa hlavou.

„Čo ak...?“ povzbudzovala som ju k rozprávaniu.

„Noooo, čo ak sa nevrátime? Čo ak sa nám niečo stane? A nikto o nás nebude vedieť? No okrem tvojho otca a toho, toho... “

„...Sandra...“ doplnila som ju.

„Hej, jasné. Chápeš, čo tým myslím?“

„Lenže ja ťa nežiadam o to, aby si išla so mnou. Takže neviem prečo to rozoberáš.“

 

Toto ma trošku naštvalo. Ja som jej nekázala, aby išla so mnou. To ona sa mi sľúbila. To ona povedala, že ma neopustí. Takže neviem o čo jej teraz ide!

„Jasné, že s tebou pôjdem hocikde, ale… ja len, že či ti to stojí za to?“

„Ako to myslíš? Či mi to stojí za to?! Veď je to môj otec! Tu nie je čo rozoberať!“ Teraz som sa už naozaj naštvala a kričala som. Lenka sa rýchlo bránila, ale z toho sa tak ľahko nevyvlečie.

„Prepáč. Len som ti chcela povedať, čo si myslím. Myslíš si, že mu na tebe záleží?!“ teraz zvýšila hlas aj ona.

„Ja si to nemyslím, ale ja to viem!“

„Keď si si taká istá, tak mi potom vysvetli ako to že teraz nie si s ním?! Ako to, že odišiel s nejakým Sandrom? A teba tu nechal?!“ Poslednú vetu mi vyprskla do tváre. Keďže videla, že nemám čo povedať, tak pokračovala.

„Nechcem ťa raniť, Alex. Ale nepozrela si sa ani raz na to takto. Počas letu som nad tým rozmýšľala, mám ťa rada ako sestru a chcem pre teba to najlepšie. Nechcem, aby si sa trápila. Prepáč, že ti to poviem takto, ale nenapadlo ti za ten čas, že by sa Sandro stal ako by jeho synom? Veď koľko času s ním strávil a vás ani nevidel. A podľa mňa každý chlap túži po synovi....“

 

Už som to ďalej nemohla počúvať.

„Už mlč! Prestaň, prosím ťa!“ kričala som so slzami v očiach.

„Bojíš sa pravdy. Ale najprv sa rozhodni a až potom konaj, aby si to náhodou neľutovala!“ Pri týchto slovách som už bola dávno von z izby.

 

Cestou som vletela do Dávida, ktorý sa mi chcel pozdraviť, ale môj výraz a Lenkin krik z izby ho zastavil. Zostal stáť ako soľný stĺp s nechápavým výrazom. Obišla som ho – nedokázala som sa mu ani ospravedlniť, veď on si nikdy nepotrpel na ospravedlnenia, načo by som sa tým mala obťažovať ja???

 

Pri východe z domu som trošku spomalila a na nepatrnú sekundu som uvažovala kde pôjdem. Kľúče od domu pri sebe nemám a tu zostať nemôžem. Asi mi zostáva ísť k jazeru, ktoré je 5 minút odtiaľto. Keď pobežím tak som tam za 3 minútky – možno menej, alebo viac? To je jedno. Podstatné, že odtiaľ vypadnem. Keď som vybehla na dvor ešte som sa obzrela, či Lenka nejde za mnou. Ale nestalo sa tak. Pravdepodobne vysvetľuje Dávidovi, čo sa stalo. Dúfam, že má Lenka dosť rozumu na to, aby vynechala niektoré detaily.

 

Pribehla som do parku a ani som sa neobťažovala si sadnúť na lavičku. Sadla som si rovno k jazeru na kamene. Najprv som tam sedela úplne nahnevaná, pre to, čo mi Lenka povedala, ale potom sa môj hnev zmenil. Začala som o všetkom rozmýšľať tak, ako mi to povedala. Stále som sa hnevala. Lenže nehnevala som sa na Lenku, otca a dokonca ani na Sandra. Hnevala som sa na seba. Hnevala som sa na to aká som bola nevšímavá – pripustila som si, že Lenka mala asi pravdu – na to, že som na Lenku nakričala a na to, že som nechala otca odísť. Ale zo všetkého najviac som sa hnevala na to, že som ho znova našla. Niežeby som ho nemala rada, ale všetko sa zmenilo a my sme sa zmierili s jeho pravdepodobnou smrťou. Jasné, že by som ho chcela naspäť. Ale naspäť svojho starého otca, nie toho nového vlkolačieho, ktorý má pravdepodobne aj svojho vysnívaného syna.

 

Teraz som úplne zmätená. Svojho otca nadovšetko ľúbim, ale čo ak má Lenka úplnú pravdu, že ma nechce? Neviem čomu mám veriť. Či tomu, že jeho odchod ma na svedomí môj príchod a to v podobe, že ma už nechce ako dcéru alebo ma chce len chrániť, ako to povedal? Ďalej ma trápi, či mám ísť za ním alebo nie? Vie o tom, čo ich prenasleduje, alebo nie? Príjme ma alebo ma pošle domov so slovami, že nechce aby sa mi niečo stalo? Povie to len aby sa ma zbavil alebo to bude myslieť vážne? Ale ja sa nevzdám. Ostanem pri ňom. Poviem mu o svojich a Lenkinich schopnostiach. Uistím ho, že mu budeme môcť pomôcť. Och, nie! Prečo som si to doteraz neuvedomila?! Veď čarodejníci sú jednými z tých, ktorí dokážu zabiť vlkolaka. Čo ak sa ma otec bude báť a moju ponuku neprijme? Čo ak ma bude považovať za hrozbu? Doteraz mi to vôbec nenapadlo.

 

Od jazera som odišla ako by do mňa strelili – ľudia sa na mňa pozerali ako na blázna – a utekala som smerom k Lenkinemu domu. Chcela som jej povedať hneď, čo mi napadlo, ale potom som si spomenula na našu hádku. Musím sa jej najprv ospravedlniť. Keď som vošla, už na mňa čakala s ospravedlňujúcim výrazom v tvári. Chcela sa mi ospravedlniť, ale ja som ju prerušila.

 

„Nie, ty prepáč. Nemala som sa takto hlúpo nahnevať. Určite máš v niečom pravdu, ale to nemôžeš vedieť naisto, presne ako ja nemôžem vedieť, či mám pravdu. Takže sme si kvit.“ Usmiala som sa na ňu váhavo. Keď sa aj ona usmiala, tak sa mi uľavilo a dodala. „Aj tak mi prepáč. Nemala som ti to hovoriť. Bolo to odo mňa odporné....“

„Už sa o tom nebavme, prosím ťa,“ umlčala som ju a objala.

 

„Pri jazere mi niečo napadlo. Mohli by sme ísť do obývačky? Počkaj... brata máš ešte stále doma?“ Lenka sa bez odpovede otočila smerom ku schodom po ktorých schádzal Dávid so zvedavým výrazom. Chcel povedať niečo uštipačné, ale Lenka sa na neho nepriateľsky pozrela a on si to radšej rozmyslel. Veď kto by sa chcel hádať so sestrou, ktorá sa nedávno pohádala so svojou najlepšou kamoškou? Aj keď sme sa už udobrili stále je to nebezpečné.

 

„Asi by sme mali ísť radšej do ...“ Nedopovedala som a už ma ťahala smerom hore. Dávid odišiel do kuchyne – pravdepodobne vyrabovať chladničku. Vyzerá to tak, že pôjdeme spať s prázdnym žalúdkom.

 

„Takže...“ spustila som, keď sme za sebou zatvorili dvere. Povedala som jej všetko. „Bože, práve som si na niečo spomenula. Raz sa mi sníval sen, že som zabila svojho otca. V tom sne bol aj Sandro. Lenže ja som ho spoznala až na druhý deň.“ Na Lenkinej tvári sa striedali všelijaké emócie. Prekvapenie - že som jej to nepovedala. Hnev – pri Sandrovom mene. Strach – pri zabíjaní a nakoniec zostala len pri nechápavosti.

 

„Možno aj preto ma Sandro, tak náhle znenávidel...“ Pomaly sa mi vyjasňovalo, zatiaľ, čo Lenka len nemo sedela a ani sa nepohla. Premýšľala som nad Sandrom. Viem, že je výnimočný, lebo je silnejší ako ostatný...

 

„Ach, nie!“ vykríkla som slabo, ale Lenka sa pri tom strhla zo zamyslenia.

„Čo sa deje? Prečo ťa Sandro nemá rád?“

„On to vie. On vie, že som mala sen a vie, že som čarodejnica. Zo Sandra som cítila nejakú silu. Otec vravel, že ako jediný vlkolak dokáže vycítiť čarodejnicu. Možno dokáže nejakým spôsobom aj čítať myšlienky. To preto vtedy odišiel. Nechcel zraniť otca a chcel si to premyslieť. Lenže sa neudržal a nakričal na mňa.“

„Ó Bože. Otec to vie určite tiež. A moju pomoc neprijme, ale ja mu chcem pomôcť. On potrebuje moju pomoc. Dúfam, že neverí tomu, že by som im chcela ublížiť.“ No možno Sandrovi aj áno, alebo nie? Spomenula som si na jeho krásny pohľad – ktorý som rýchlo vytriasla z hlavy - a rozmyslela som si to. No možno by som mu mohla ušetriť len pár faciek za to, čo si o mne myslí. Ja a vrahyňa?!

 

„Čo budeme robiť?“ opýtala sa len z nutnosti Lenka. Je jasné, že predstava toho, že otec nebude chcieť prijať moju pomoc, sa jej určite pozdáva. Ale radšej to nebudem hovoriť nahlas. Nechcem sa znovu hádať.

„Ja som rozhodnutá za otcom ísť. Ale teba k ničomu nenútim.“ Chvíľu rozmýšľala a nakoniec rozhodne povedala.

„Aj keď budem mať asi chuť vykrútiť krk tomu Sandrovi a budem naštvaná na tvojho otca... pôjdem s tebou a zostanem tam.“

„Ďakujem, ďakujem veľmi pekne.“ Bolo jasné, že to myslela vážne a úprimne.

 

„Fajn, teraz by sme mali vyriešiť ako zariadiť to, aby si nikto nevšimol, že tu nie sme. A neviem ako dlho nám to potrvá. Takže by to potrebovalo nejaký dobrý plán...“ Lenka ma prerušila zdvihnutým prstom.

„Za ten čas, čo si bola pri jazere som nad tým premýšľala. Vedela som, že nebudeš súhlasiť s mojím tvrdením. Všetko mám už premyslené, len ešte vyhladiť nejaké chybičky a všetko bude bezchybné. Ale porozprávam ti o tom až zajtra. Teraz je už veľa hodín. “ Chcela som namietať, ale uvedomila som si, že má pravdu.

„A myslím si, že potom ako skončil Dávid v kuchyni nám na večeru nič nezostalo, takže môžeme ísť spať. Choď sa pripraviť a stretneme sa tu u mňa v izbe.“ Poslúchla som, vzala si veci a odišla do kúpelne.

Keď som vošla do izby, Lenka už ležala v posteli. Ľahla som si aj ja a zaželala je dobrú noc.

„Brú.“ odvetila mi v polospánku.

 

Pomaly som sa presúvala do ríše snov. Posledný krát som cestovala v sne, keď som bola pri Lenke v Amerike. Preto ma prekvapilo, keď som sa ocitla v nejakom parku a neďaleko som počula hukot áut a dokonca aj loď. Zase bola noc, ale jasnejšia. Veľkú časť toho jasu spôsobovali aj pouličné lampy. Podľa informačnej tabuľky som bola v Štokholme. Aj keď o Štokholme nemám skoro žiadne znalosti – iba to, že je hlavným mestom Švédska - aspoň viem, kde sa tentokrát nachádzam. Fajn, viem kde som, ale neviem na čo som sem prišla. Alebo za kým? Začula som približujúce sa kroky. Neviem, akí sú tu ľudia, takže som sa pre istotu schovala za najbližší krík. Nenápadne som vykukla.

 

Kroky patrili otcovi a Sandrovi. Obidvaja vyzerali, že majú dobrú náladu. Ešte včera by som spoza toho kríku vyšla a hodila sa otcovi okolo krku. Lenže, keď ma – podľa mojich a Lenkinich dohadov – považuje za hrozbu, tak sa situácia radikálne mení. Teraz som len zostala čupieť a dúfala som, že ma nezbadajú alebo – neviem ako Sandrove zmysli na čarodejnice fungujú – nevyňuchajú. Našťastie okolo mňa prešli bez povšimnutia. Boli zabraní do nejakých plánov na zajtra. Neviem čo a kde plánujú, ale aspoň viem, že tu zajtra budú. V tomto parku nebolo veľa kríkov a ani stromov, takže som a k nim nemohla priblížiť a nepočula som celý ich rozhovor. Ale napriek tomu som videla, že majú namierené do jednej zo starších bytoviek. Takto aspoň viem, kde ich hľadať.

 

Keď som sa zobudila bola ešte tma. Lenke sa nesnívalo asi nič zlé, pretože mala pokojný výraz. Ja som tiež pokojne zaspala. Keď som sa zobudila Lenkina posteľ už bola ustlaná. Dnes bolo vonku pekne. Vzala som si šortky a tričko bez rukávov. Okolo krku som si dala babičkinu retiazku.

 

„Dobré ránko,“ pozdravila som v kuchyni. Za stolom sedela Lenka s Dávidom a pri kuchynskej linke stála kuchárka. Monika -ich mama – doma už nebola.

Lenka mi zdvorilo s plnými ústami odzdravila, kuchárka sa len milo usmievala a hneď mi kládla na stôl raňajky – cereálie v mlieku. Dávid na pozdrav zdvihol hlavu a vrátil sa späť k novinám, ktoré čítal.

 

Po raňajkách sme sa išli prejsť a Lenka mi povedala celý plán, ktorý sa týka nášho odchodu za otcom – lepšie povedané premiestnením sa. Plán znie takto: Keďže nevie ako dlho sa tam zdržíme, tak mame povedala, že pôjdeme pomáhať jednej kamarátke s deťmi do tábora. Povieme, že nevieme ako dlho nás tam bude potrebovať, keďže tábor trvá celé prázdniny. Lenka si je úplne istá, že nám to jej mama zožerie. Lenka túto istotu odôvodnila tým, že sa jej mama o jej život nestará – snažila som sa ju presvedčiť o opaku, ale ona sa nedala a stále si vravela svoje – takže nevie mená jej kamarátok, ani ich adresy a nepozná ani ich mami. Problém by bol nastal jedine, keby Jenny prišla na návštevu. Ona totiž o Lenkinom živote vie všetko – no okrem jednej maličkosti, že je čarodejnica a všetko okolo toho. Čiže keby Jenny prišla, tak by sme mali veľký problém. Preto jej Lenka zavolala – len ako sa má - a zistila, že dlhšiu dobu bude mať plno práce s papiermi Lenkinho otca. Takže stretnú sa až, keď Lenka príde do Ameriky. To že 'ideme do tábora' jej Lenka radšej nevravela.

 

Pri obede – keď prišla domov Monika – všetko prebehlo hladko. Porozprávali sme jej o našom výlete a o tom ako nám tam bude dobre. Dodali sme, že za to dostaneme aj nejaké peniaze. Po chvíľke uvažovania-bola to asi sekunda- Monika privolila. Vyzerá to tak, že zajtra ráno o šiestej odchádzame.

---