Vyvolené 8.kapitola

„Uf, skoro som zabudla,“ spomenula som si, keď sme sa opaľovali na záhrade. Vlastne ja som sa opaľovala a Lenka bola v bazéne.

„V noci som sa preniesla. Bola som v Štokholme. Tam som narazila na otca so Sandrom.“ Lenka sa na mňa prestrašene pozrela.

„Bože, oni ťa...“

„Nie, neboj sa. Nevideli ma.“ Po mojich slovách sa jej viditeľne uľavilo.

„Schovala som sa a začula som, že dnes niečo budú chystať. Nič iné som nezachytila, ale viem, kde bývajú, takže to by nám mohlo pomôcť,“ povedala som trochu nepresvedčivo. Ale ona si to zrejme nevšimla.

 

Ešte chvíľu sa Lenka kúpala a potom si prišla ku mne ľahnúť. Keď sa išla napiť, tak sa pozrela na moju retiazku položenú na stole.

„A ja som skoro zabudla na niečo. Chcela som ti to povedať ráno, ale nejako mi to vypadlo. Odkiaľ máš ten prívesok?“ opýtala sa ma so vzrušením, ktoré som nechápala. „Našla som ho v babičkinom dome aj s retiazkou.“ Čakala som na vysvetlenie jej vzrušenia, ale žiadne neprichádzalo. Len vbehla dnu a späť sa vrátila s presne takým istým náhrdelníkom, aký ležal na stole.

„Mne ho darovala stará mama...“ nedopovedala, pretože sa stalo niečo neskutočné. Môj náhrdelník sa zdvihol a pripojil sa k Lenkinmu, ktorý držala v ruke. Teraz to nebolo polovičné srdiečko, ale úplne. V strede sa rozžiaril slabý plamienok. Myslela som si, že sa mi to len zdá, ale Lenka to videla tiež.

„Videla si to?“

„Úžasné. A ten plamienok. Je to také...“

„...čarovné,“ doplnila ma.

„Presne to som myslela.“ Vzala som svoju polku srdiečka.

„Aj ty si mala ten pocit, ako keby si bola silnejšia?“ opýtala sa ma.

„Áno. Ako keby nám to spojené srdiečko dodávalo energiu. Čo myslíš? Čo to znamená?“ „Myslím si, že skôr ako pôjdeme za tvojim otcom, by sme mali ísť za našimi babkami. Majú nám, čo vysvetľovať. Pravdepodobne sa poznali.“ Len som prikývla.

Nikdy som si nepomyslela, že by som niekedy ešte mohla vidieť moju starkú. Zvládnem od nej odísť? No, budem musieť.

 

Keď sme sa doopaľovali šli sme do Lenkinej izbe. Skúsili sme sa premiestniť k našim starkám, ale nevyšlo nám to. Možno sa človek môže premiestniť len raz za život do sveta duchov. No, čo už. Bolo to veľké sklamanie. Zvyšok dňa prebehol pokojne. Aspoň mne to tak pripadalo. Dávid nebol uštipačný. Sem tam niečo prehodil o tom, ako sa mal v Amerike a o jeho záľubách.

Lenka mi stále niečo hovorila, ale ja som ju vždy počúvala len jedným uchom. Keď si to všimla, tak do mňa šťuchla a urazene sa na mňa pozrela.

„No prepáč. Len rozmýšľam nad zajtrajškom.“

„Neboj sa, mi to zvládneme,“ utešovala ma.

„Ale čo ak ma otec neprijme? Toho sa bojím najviac.“

„V tom prípade môžeme ihneď odísť.“

„Ja viem. Lenže takéto rozhodnutie mi určite spánok nedožičí,“ povzdychla som si.

 

Večer sme si všetko pobalili a išli sme spať. Lenka zaspala ako by nič, ale ja som to nedokázala. Skoro celú noc som rozmýšľala nad tým, čo urobím ak mi otec nedovolí, aby som mu pomohla a nebude ma chcieť vypočuť. Bude mi stačiť, keď ma bude počúvať len chvíľu. Chcem ho upozorniť na ten mrak. Lenka mi vravela, že má nejaké staré knihy po babičke. Možno v nich nájdeme aj niečo o tom a možno aj niečo viac. Napríklad to, či sú vízie budúcnosti v snoch pravdivé.

 

„Alex!“ bola som v nejakom spustnutom lese – ako po požiari – a počula som ako na mňa niekto volá. Neviem, kedy som zaspala, ale bolo určite dosť neskoro.

„Bože, Alex! Nestihneme vlak!“ Počkať, veď ten hlas nie je z môjho sna. Lenka sa nado mnou krčila a vrieskala mi do ucha.

„Ok, ok, už vstávam,“ zamrmlala som. Toto by sme nemuseli vôbec absolvovať. Ten vlak by sme nemuseli vôbec stihnúť a premiestniť sa hneď. Lenže Lenka si potrpela na detaily a nechcela, aby nás odhalili, tak sme sa rozhodli, že sa premiestnime v Prešove. Pretože sme Lenkinej mame povedali, že ten tábor je tam– Lenke nič iné nenapadlo- takže sme museli ísť vlakom tam. Potom – o tom už Lenkina mama nevie – sa premiestnime do Berlína, kde bývala niekedy Lenkina babička a potom do Šotkholmu.

 

Naschvál som sa pomrvila, aby mi už konečne dala pokoj. Našťastie pochopila, že potrebujem ešte chvíľku na prebratie. Odišla z izby so slovami, že ma v kuchyni čakajú raňajky.

„Ďakujem, že si ma tak milo zobudila!“ zakričala som za ňou. Dúfam, že dosť jasne v tej vete počula sarkazmus a rozhorčenie. Neznášam, keď ma niekto budí – dobre teraz potrebujeme stihnúť vlak, ale mohla ma zobudiť jemnejšie.

 

Vyštartovala som do kúpelne, kde ma sprcha upokojila. Ale aj tak som do kuchyne išla s naštvaným výrazom. V kuchyni okrem Lenky nikto nebol. Neobťažovala som sa ani pozdraviť. Len som si sadla a namosúrene som na ňu hľadela.

 

„Dobré ránko, slečny,“ pozdravil Dávid, keď vošiel do kuchyne. Po chvíľke vybuchol do hurónskeho smiechu.

„Bože, Alex, prepáč, ale vyzeráš ako vyoraná myš, haha,“ povedal pomedzi smiech.

„No, čo! Ty si mal stále príjemnú noc a ešte príjemnejšie ráno?!“ vyštekla som na neho a s poslednými slovami som sa pozrela na Lenkin nevinný výraz.

'A ešte som nevedela nájsť okuliare, ktoré by mi zakryli tie poondiate kruhy pod očami,' pomyslela som si. Dávid si vzal džús a vyparil sa bez slova.

 

Pri raňajkách sme ešte prebrali náš výlet a potom sme si išli vziať tašky. Lenkina mama dnes ráno šla neskôr do roboty, aby nás mohla odprevadiť.

 

Cestou do Prešova sme boli obe ticho. No, vlastne Lenka nemala na výber. Hneď ako sme nasadli do vlaku, tak som zaspala. Lenka za ten čas počúvala mp3 – zjavne jej neprekážal môj spánok. Vystúpili sme z vlaku, šli sme sa rýchlo najesť a potom sme išli na záchody na stanici, aby sme sa mohli bez povšimnutia premiestniť.

 

„Počkaj!“ prerušila som Lenku v sústredení na premiestnenie.

„Čo sa deje?“

„Napadlo mi, že čo ak sa to náhodou nepodarí? Nemali by sme sa najprv premiestniť len tak? Niekde blízko?“ Chvíľu na mňa zazerala, ale potom prikývla.

„Premiestnime sa do vedľajšej kabínky.“ Bol to moment.... moment, čo sa Lenka vyparila a ja som nechápavo zostala stáť v kabínke.

„Alex?“ počula som z vedľajšej kabínky.

„Nepodarilo sa to,“ odpovedala som smutne a vyšla von. Takto sme to ešte pár krát skúšali. Nakoniec sme to vzdali.

„Takto to nikam nevedie. Možno dokážem premiestňovať len seba.“

„Takže teraz musíme ísť do Berlína vlakom,“ skonštatovali sme naraz sklamane.

 

„Myslíš si, že tam ešte budú bývať?“ začala som, keď sme sedeli vo vlaku.

„Myslím otca so Sandrom,“ dodala som, keď som videla, že Lenka nemá šajnu o kom hovorím, keďže bola zahĺbená do nejakej romantickej knihy.

„No, dúfajme, že áno. A keď nie, tak ty ich určite nájdeš prostredníctvom snov,“ povedala Lenka prosto.

„Hmm.“ Lenka konečne zdvihla zrak od knihy.

„Čo malo znamenať to 'Hmm' ?“

„No...Hmm...Svojimi snami si nie som istá. Ja sa stále na tie miesta dostanem len náhodou. Ja to neviem ovplyvniť. Aspoň som to neskúšala,“ povedala som sklamane. „Možno sa o tvojej schopnosti dočítame v niektorej z kníh,“ povedala mi povzbudivo. Dúfala som, že tých kníh bude málo, ak nejaké knihy budú.

Naša nádej sa rozplynula v momente, keď sme zistili, že v dome už býva nejaká cudzia rodina. Keďže tá žena rozprávala po nemecky, tak sme sa nevedeli dozvedieť viac o veciach Lenkinej babičky.

„Takže o srdci sa už nič nedozvieme,“ poznamenala som, keď sme odchádzali od domu. Lenka slabo prikývla. Keď sme vychádzali, dvere na dome sa otvorili a objavila sa v nich stará pani na vozíčku.

„Počkajte dievčatá!“ zakričala na nás. Bez váhania sme išli späť k domu. Mohla by táto pani vedieť niečo o Lenkinej babke?

„Dobrý deň,“ pozdravili sme sa dvojhlasne.

„Vítam vás, dievčatká. Poďte ďalej. No poďte,“ povzbudzovala nás, keď videla ako otáľame. Nemali by sme chodiť k cudzím ľuďom. Ale čo nám môže urobiť táto stará pani na vozíčku? Na masovú vrahyňu nevyzerá.

„Keď mi dcéra povedala, kto tu bol a čo hľadal hneď som musela ísť za vami.“

„Takže ty si Elizabethina vnučka?“ opýtala sa Lenky.

„Áno, pani.“

„Oh, nie dieťa. Volaj ma len Miriam.“

„Dobre, Miriam.“

„Veľmi sa na svoju starkú podobáš.“ Naozaj? Nikdy som si to nevšimla.

„Naozaj?“ opýtala sa Lenka to, čo som mala na mysli, znova. Ako keby sme boli nejako prepojené.

„Vy ste ju poznala?“ opýtala sa Lenka s nádejou v hlase.

„No nie až tak dobre. Ale jeden čas sme spolu chodili na školu. Bola zvláštna, ale ja som sa jej nikdy na ňu nepýtala. Nosila presne také srdce aké máš na krku. Raz som sa jej opýtala, kde má druhú časť. Myslela som si, že sa na mňa nahnevá, že sa vypytujem, ale ona...“ prerušila sa na chvíľku.

„Nedali by ste si koláč, slečny?“

„Nie ďakujeme.“

„Ale veď je to výborná bábovka, ktorá vám bude určite chutiť.“ Bolo vidieť, že nepovolí, tak som prikývla. Chcela som, aby pokračovala v rozprávaní a toto bola jediná možnosť.

„Ona sa vôbec nenahnevala. Ja som si myslela, že druhú časť má jej milý, ale mýlila som sa. Druhú časť mala jej kamarátka. Teraz si neviem spomenúť. No nevadí.“ „Mária?“ opýtala som sa. Neskôr mi to zapadlo do seba.

„Áno, presne Mária. Ale ako...?“ Vetu nedokončila, lebo si všimla druhú polovičku srdiečka na mojom krku. Chápavo prikývla a pokračovala v predchádzajúcom monológu. „Vtedy mi prvý a posledný krát povedala niečo, čo ešte nikomu. Vravela, že to srdce má silnú moc. Že vraj spája najlepšie kamarátky a dodáva im energiu na boj proti zlu. To som nechápala, ale nechala som to tak. Nechcela som byť dotieravá. To srdce sa dostane vždy do rúk len výnimočným a dobrým ľuďom. Ale vždy to musia byť dvaja ľudia. Vtedy je totiž silnejšie. A hlavne, keď sa spoja oboje časti. To je všetko, čo vám môžem povedať,“ dorozprávala a zatvárila sa záhadne. Potom sa musím opýtať Lenky, že či si všimla aj to podozrievanie v jej pohľade, ktoré sa jej nepodarilo skryť.

„Ďakujeme, pa... Miriam,“ poďakovali sme sa.

„Nemáte za čo. A ja ďakujem za návštevu, aj keď ste ju neplánovali.“ Vychádzali sme a mne vtedy niečo napadlo.

„Asi to bude hlúpa otázka, ale nezostali v tomto dome Elizabethine knihy?“ Miriam sa rozžiarili oči.

„Ale nie, nie je to hlúpa otázka. Tú krásnu knižnicu som nechcela zničiť. Dcéra to chcela vyhodiť, ale ja som ju presvedčil, že v tých knihách je niečo kúzelné,“ povedala záhadne a žmurkla na nás.

„Mohli by sme sa na ne pozrieť?“ opýtala sa Lenka a pochvalne sa na mňa pozrela.

„Samozrejme, tadiaľto prosím.“ Išli sme k dreveným dverám. Knižnica nebola veľmi veľká, ale napriek tomu tu bolo nespočetne veľa kníh.

„Fú, to nám potrvá strašne dlho,“ šepla som Lenke.

„My to nejako zvládneme,“ povedala s istotou a usmiala sa. A mala pravdu. Zabralo nám to necelú hodinu. Našli sme päť kníh.

„Myslím, že to bude stačiť,“ skonštatovala Lenka. Teta nám zabalila bábovku a rozlúčili sme sa. Vybrali sme sa na letisko.

---