Vyvolené 9.kapitola

Vonku bola silná búrka, takže lietadlo bude odlietať až zajtra ráno. Znova som sa poriadne nevyspala. Lenke som povedala o tom podozrení, čo som si všimla u Miriam, ale ona si nevšimla nič. Možno som len zbytočne opatrná. Mala by som si pospať. Chcela som, aby sa mi sníval sen, v ktorom by som sa premiestnila za otcom, ale nič také sa nekonalo.

„Tak čo?“ opýtala sa ma Lenka ráno.

„Nič.“

 

Keď sme nastupovali do lietadla cítila som vzrušenie, ktoré som mala po celom tele. To isté vzrušenie bolo cítiť aj z Lenky, ona tiež cítila to moje.

„Čím sme častejšie spolu, tým si viac rozumieme. Nie že by sme si doteraz nerozumeli, ale myslím to tak, že naše myšlienky a naše pocity sú rovnaké,“ nadhodila som, keď sme sedeli v lietadle.

„A je to neuveriteľné ako ich dokážeme navzájom cítiť a myšlienky pochopiť,“ dodala Lenka.

„Aj ty si si to všimla,“ skonštatovala som.

„Hmmm... veľmi zaujímavé. Myslíš si, že keď budeme spolu ešte dlhšie, tak si dokážeme čítať myšlienky?“ opýtala sa zvedavo.

„Možno, ale teraz nie je čas na tieto veci. Musíme začať lúštiť tie knihy.“ Ukázala na knihy.

 

Obidve sme už asi pol hodiny listovali v starých knihách. Zatiaľ sme našli len to, čo poznáme. Celé to prebiehalo v tichosti, preto ma vyľakalo, keď Lenka zvýskla. Letuška sa na nás pohoršene pozrela.

„Už to mám!“

„Čo?“

„Zistila som, že keď sa dostatočne sústredíš na to, čo chceš v knihe nájsť, tak sa ti strany sami pretočia. Pozeraj.“ Zo začiatku som sledovala jej plne sústredenú tvár, ale potom mi padol zrak na stránky v knihe, ktoré sa sami od seba pretáčali.

 

Nemôžem povedať, že je to nemožné, lebo som zažila a videla už dosť neuveriteľných vecí. Tak som užasnuto vyhŕkla:

„Paráda.“

Lenka sa na mňa zvláštne pozrela – ako keby mi preskočilo – ale potom sa rozosmiala. „Slečna Lenka Karmilová, mohla by som vedieť, čo vás tak perfektne pobavilo?“ opýtala som sa vážne.

„To ako si vyslovila 'Paráda'. Teba už asi nemá, čo prekvapiť,“ odpovedala a smiala sa ďalej.

„Budem sa snažiť ignorovať, to že som ti na smiech a budeme sa sústrediť na knihy. Dohodnuté?“

„Ok,“ odpovedala ospravedlňujúcim tónom, ale v kútikoch úst jej pohrával úsmev.

 

„Takže čím začneme?“ nadhodila som.

„Potrebujeme zistiť niečo o tom mraku, ktorý si, pravdepodobne, porazila. Potom o našom prívesku, o tvojich snoch budúcnosti a ako si vylepšiť schopnosti.“

„To sa mi páči.“ Keď som videla, že sa tvári nechápavo, tak som dodala.

„To ako si nazvala tie sny,“ povedala som pochvalne.

„Diki. To mi len teraz napadlo. Takže, čím začneme?“

„Mali by sme tým mrakom, či čo to bolo. Aby sme vedeli aká hrozba nás očakáva a čo útočí na otca a Sandra.“ Vyslovovalo sa mi to dosť ťažko. Nerada spájam slová 'útočiť na' a ' otec' dokopy.

 

„Dobre. Myslím si, že nám to pôjde rýchlejšie, keď budeme obe myslieť na to isté,“ povedala mi a nenápadne sledovala môj výraz tváre.

„Neboj sa o otca. On sa o seba dokáže postarať. Veď je to silný vlkolak a má aj Sandra,“ dodala, keď zbadala na mojej tvári bolesť. 'Vlkolak' takto som ešte otca nenazvala, len keď mi o sebe hovoril a keď som o ňom rozprávala Lenke. Je to také zvláštne ako sa všetko zmenilo za jeden necelý mesiac. Ani slovné spojenie 'ja čarodejnica' mi nejde dokopy.

 

„Môžeme začať,“ vytrhla ma zo zamyslenia. Až som sa pri tom strhla. Snažila sa tváriť, že si to nevšimla. Ale ja som videla ako sa ustarane zatvárila. Zahľadeli sme sa na knihu, ktorú držala v ruke a poriadne sme sa sústredili. Ona si to určite nevedela predstaviť, tak ako ja: Ona bola pokojná a mne naskákali zimomriavky na ruke, keď som si na tú noc spomenula. Vtedy som sa až tak nebála, ale teraz mi to pripadalo ešte horšie. Kto alebo čo a prečo chce ublížiť otcovi? Znova som bola zamyslená preto ma prekvapilo, keď sa Lenka nepozerala na knihu, ale niekde inde. Pozrela som sa tým smerom aj ja a videla som ako sa jedna kniha z kôpky zdvihla do vzduchu a stránky sa začali pretáčať. To je super.

 

„Je to ešte lepšie ako sme si mysleli,“ povedala Lenka užasnuto. Rýchlo som sa poobzerala, či nás nikto nesleduje. Našťastie si to nik nevšimol. Knihu som rýchlo vzala do rúk. Zrazu sa stránky prestali pretáčať a mne sa zastavil dych. Doteraz som doslova bažila po tom, aby som zistila, čo zač bol ten mrak. Ale teraz som sa zľakla, čo tam nájdem. Akú veľkú hrozbu?

 

Lenka mi naznačila, aby som vzala knihu a prečítala to, čo chcem. Knihu som vzala, ale keď som začala čítať, písmenka začali miznúť a nakoniec zostala, len prázdna strana.

„Prečo nič nečítaš? Je to niečo strašné?“ Ja som neodpovedala a preto sa ku mne naklonila.

„Čo to...?“ Keď videla, že sa na stránke začínajú zjavovať slová, zmĺkla. Bolo tam napísané toto:

 

Nikdy ma nenájdete, nikdy sa nedozviete, kto som...

Budem len Vaša nočná mora, z ktorej sa nikdy nezobudíte...

 

Potom sa slová rozplynuli, ako keby do nich niekto fúkol. Ale ten vánok neprešiel len cez knihu, ale aj popri nás. Až ma zamrazilo.

„Cítila si to?“ pošepla som Lenke, ktorá prikývla. Asi nedokázala odpovedať. Ani ja by som sa neozývala, ale chcela som mať istotu, že neblúznim.

 

Z toho všetkého som sa až rozplakala. Nebývam taká precitlivená, ale teraz na mňa doľahla aj tá prebdená noc a tie všetky veci okolo tohto podivného sveta, ktorý bol doteraz predo mnou skrytý. Pravdepodobne sa na mňa aj pozerali ľudia, ale mne to bolo práve v tejto chvíli jedno. „Nemali by sme na seba pútať pozornosť,“ šepla mi po chvíli a gánila na ľudí okolo. Prestala som, ale posledné slzy spadli na otvorenú knihu. No super. Ešte premočím aj knihu. Chcela som ju zatvoriť a položiť niekde od mojich potokov sĺz, ale Lenka mi ju vzala skôr, ako som to stihla urobiť.

 

„Pozri sa.“ Prstom ukazovala na stránku knihy. Znova sa začalo niečo objavovať, ale vôbec som tomu nerozumela.

„Čo je to?“ opýtala som sa nechápavo.

„Vyzerá to na latinčinu,“ povedala Lenka.

„Lenže ja latinsky neviem,“ povedala som sklesnuto. Pozrela som na Lenku, ale ona sa netvárila zničene. Jej výraz bol normálny.

„Ty to vieš čítať?“ opýtala som sa prekvapene. Lišiacky sa na mňa usmiala.

„Len trošku, ale keď som odchádzali, zbalila som niečo, čo sa nám teraz zíde.“ Začala vyťahovať niečo z batohu.

„Pomyslela som si, že sa nám zíde, keď tvoj otec so Sandrom už nebudú v Štokholme. Ešte, že letíme prvou triedou.“ Kým zapínala notebook, ja som si to ešte raz pozrela.

 

„Myslíš si, že sa to zjavilo kvôli mojím slzám?“

„Neviem. Je ešte veľa vecí, ktoré nechápeme. Vieš, čo? Ja vylúštim, čo je tam napísané a ty zatiaľ preštuduj ostatné knihy.“ Ani som neodpovedala, ale hneď som sa pustila do kníh. Takto s myšlienkami to bolo jednoduchšie.

 

Zistila som, že schopnosti sa dajú vylepšiť častým tréningom a poriadnym sústredením sa. O budúcnosti tam toho bolo veľa. Ale ja som si zapamätala len najpotrebnejšie body a aj to, že budúcnosť by sme sa nemali snažiť zmeniť.

„Lenže ja ju potrebujem zmeniť,“ povedala som, keď som o svojich nových poznatkoch hovorila Lenke. Bolo tam k tomu aj veľa varovaní. Môžeme narušiť rovnováhu, môžeme niečo pokaziť... A ešte všade boli samé výkričníky. Avšak, na druhej strane predpovede budúcnosti nemusia byť presné. Pri tom som sa potešila, ale keď som čítala ďalej nadšenie ma prešlo.

„Ale koreň budúcnosti je vždy presný, či ide o mladú čarodejnicu alebo skúsenú, staršiu. Čiže to mám chápať tak, že otec môže zomrieť, ale nemusím ho zabiť ja?“ Lenka na to nič nepovedala. Len neurčito potriasla hlavou.

 

„O našom prívesku som nenašla nič. A to som si ho ešte aj do rúk vzala, ale nič. A čo si vylúštila ty?“

„Oh, skoro som na to zabudla.“ Vytiahla papier a podala mi ho.

„Nasledujte svoje srdce, obrovské zlo porazí len obrovská láska, oddanosť a celé čisté srdce,“ prečítala som nahlas, aj keď Lenka vedela.

„No to nám úžasne pomôže,“ povedala som sarkasticky. Lenka na mňa zagánila. „Nezúfaj.“

Ani to nedopovedala a všetky knihy sa v zlomku sekundy vyparili. Našťastie si to nikto- aspoň dúfam – nevšimol.

„Už môžem byť zúfala?“ opýtala som sa znovu sarkasticky.

„Myslím si, že áno.“ Pozrela som sa na Lenku nahnevane. Nenávidela som, keď si nevšímala môj sarkazmus. Prečo ju to nikdy nenahnevá?

„Ale teraz vážne. Čo budeme robiť?“

„Asi len dúfať vo svoje inštinkty.“

Vyzerali sme ako dve kôpky nešťastia. Nezostalo nám nič iné len čakať kým dorazíme do Štokholmu.

 

Keď som videla, že Lenka pokojne spí, tak som si zdriemla aj ja. Znovu sa mi nič nesnívalo, ale tentokrát som sa celkom dobre vyspala. Možno by som sa vyspala lepšie, keby cesta netrvala len pár hodín. Práve, keď som sa zobudila oznamovali pristátie. Lenka ešte spala, tak som ju prebudila.

„Stávaj spachtoška.“ Dlho som ju budiť nemusela. Zobudila sa hneď.

„Ahoj,“ pozdravila sa mi rozospato.

„Prečo ma budíš?“ opýtala sa ma.

„Už sme tu, ty Trubka,“ povedala som so smiechom

„Aha,“ zasmiala sa aj ona.

„Počkaj...“ O čo jej ide?

„Už som prebratá úplne. Takže sme už tu?“

„Áno,“ zopakovala som a krútila som pri tom hlavou. Z lietadla sme sa pozerali na niečo nádherné. Časti mestá rozdelené na ostrovčekoch, ktoré boli pospájané mostmi.

 

„Štokholm je najväčšie mesto Švédska,“ povedala pani – ktorá sedela za nami – svojej dcére.

„Oh!“ Prečo mi to nenapadlo skôr?

„Čo sa zase deje?“ opýtala sa Lenka s miernou hystériu v hlase.

„Ako ich tu, preboha, nájdeme?“ Bolo vidieť, že ani Lenke to doteraz nenapadlo. „Pamätám si len, že som bola v parku a počula som lode. Potom si pamätám bytovku do ktorej šli, ale to je všetko.“ Posledné slová priam kričali zúfalstvom.

„Myslím si, že by sme si najprv mali nájsť ubytovanie, trošičku sa zabývať a potom ich nájsť.“ Chcela som namietať, ale uvedomila som si, že jej nápad je rozumný.

„Máš pravdu,“ súhlasila som.

---