Vyvolené 10.kapitola

Taxíkom sme sa viezli po meste a sledovali, či neuvidíme nejaký hotel. Lenka vie perfektne po anglicky, takže jej taxikár poradil. Ja som sa na to veľmi nesústredila. Pozerala som von oknom a rozmýšľala som nad otcom.

 

„To je ten park!“ zakričala som a vyľakaný taxikár prudko zabrzdil. Lenka pochopila a prikázala mu, aby zastavil blízko toho parku.

„Si si tým istá?“ opýtala sa ma Lenka a pozerala sa smerom na odchádzajúci taxík. „Určite,“ povedala som sebaisto.

„Vieš koľko môže byť takých parkov?“

„Viem, ale pozri sa tam.“ Ukázala som na staršiu bytovku v diaľke.

„Tam šli otec so Sandrom.“ Teraz už nič nenamietala.

„Tak tam poďme,“ povedala.

„Čo ak tam už nebudú?“ opýtala som sa cestou zamyslene.

„Tak si zoženieme nejaké ubytovanie a uvidíme, čo ďalej.“

 

Zazvonili sme na starý zvonček s označením care-taker. Bez ohlásenia nám hneď otvorili.

„Dobrý deň,“ pozdravil starší mužský hlas po slovensky. Obe nás to zaskočilo. Spýtavo sme sa na seba pozreli a pokrčili sme plecami. Bol to vrátnik, mal asi 60. Nemal bohvieako príjemnú tvár. Jeho tvár bola až príliš pokrčená, mal oči neidentifikovateľnej farby – nevidela som mu ich poriadne, lebo na nás žmúril a obhliadal si nás od hlavy po päty. Na hlave nemal skoro žiadne vlasy. Keby som šla bližšie, tak by som ich určite dokázala spočítať.

 

„Asi som vás zaskočil tým, že som sa vám pozdravil po Slovenky. Dúfam, že si o mne nebudete myslieť, že som nejaký sliedič, ale keď ste sem išli, tak som vás začul cez otvorené okno. Ešte raz sa ospravedlňujem. Potrebujete ubytovanie?“ opýtal sa zdvorilo.

„Možno by sme potrebovali aj ubytovanie, ale najprv by sme chceli vedieť, či je tu ešte stále ubytovaný muž okolo 40 so 16.ročným chlapcom. Otec sa volal Michal Moler a chlapec Sandro. Hovorí vám to niečo?“ Muž sa na nás podozrivo pozrel.

„Nemôžem podávať informácie o našich obyvateľoch bytovky.“

„Ale to je môj otec a ja sa s ním potrebujem porozprávať,“ povedala som trošku zúfalo. Muž prišiel bližšie a poriadne si ma obzrel. Na menovke mal Max.

„Nooo, podobáš sa trošku na toho chlapa.“

„Takže tu bol?“ vyhŕkla som nedočkavo.

„Áno bol, ale pred dvoma hodinami sa odhlásili. Mrzí ma to.“ Z jeho úst to vyznelo veľmi čudne. Tie slová vôbec nevyzneli láskavo, skôr hrozivo. Ale tým som sa až tak nezaoberala. Teraz ma trápilo to, že otec tu už nie je a ja neviem, kde ho mám hľadať.

 

Od zúfalstva som klesla do starej sedačky, pri ktorej sme stáli.

„A neviete, kde išiel?“ skúsila Lenka, keď videla moje zúfalstvo.

„Bohužiaľ, nič nepovedali. Ale viete čo? Bolo to veľmi, veľmi zvláštne.“

„Prečo?“ opýtala sa Lenka.

„Pretože ich odhlásil ten chlapec...“ rozmýšľal nad menom a ja som zodvihla hlavu. „Sandro,“ doplnila ho Lenka.

„Takže Sandro ich odhlásil, bez tvojho otca,“ dokončil vetu a pozrel sa na mňa.

„A ešte mal veľmi naponáhlo. Ako keby sa niečo stalo. Nechcem ťa strašiť, dievča. Sú to len moje dohady, ale bojím sa, že sa tvojmu otcovi niečo stalo.“ Kým som stihla urobiť niečo hlúpe - ako vybehnúť na ulicu a hľadať Sandra - sa Lenka ozvala.

„Veľmi pekne ďakujeme za informáciu. Mohli by sme si prenajať byt na jednu noc?“ „Áno, samozrejme. Nasledujte ma.“

 

Pomaly som sa zdvihla, vzala si tašku a vykročili sme smerom k schodom. Výťah tu, pochopiteľne, nebol. Táto bytovka má len štyri poschodia – na každom poschodí po dva byty - a ako som sa cestou do bytu dozvedela býva tu len zopár ľudí: Nejaká staršia pani so psom potom mladý pár, nejaký zruinovaný podnikateľ, nejaká rodina so štyrmi deťmi a ešte nejaký 18-ročný mladík, ktorý prišiel študovať, ale nemal prácu, tak mu nezostalo nič iné ako sa nasťahovať do tejto starej bytovky.

 

„Tak, sme tu. Tu máte kľúč. Musím vás dopredu upozorniť, že to nie je najlepšie bývanie,“ povedal Max trochu zahanbene.

„Ďakujeme vám veľmi pekne. Nám to vôbec nevadí,“ uistili sme ho.

„A len tak mimochodom nemusíte mi vykať. Pre každého z bytovky som len Max. Aj keď tu budete len na jednu noc,“ dodal, keď odchádzal a usmial sa. Možno som sa mýlila o jeho nepriateľskom správaní. Potom sme videli len jeho odchádzajúci chrbát.

 

Zatiaľ, čo Lenka odomykala, ja som sa obzerala okolo. Nevyzeralo to tu až tak staro. Trebalo by to len natrieť, lebo omietka sa už olupovala a dať nové okná a koberec a luster... No, dobre. Je to tu dosť staré. To sa mi ešte viac potvrdilo, keď sme vošli do izby. Niežeby bola izba špinavá – to nie – ale všetko bolo také staré.

 

„No, nie je to až také strašné,“ povedala som povzbudivo. Lenka nevyzerala nadšene, ale nemôže nič povedať, keďže to bol jej nápad a nie môj.

„Si si istá, že tu chceš ostať?“ opýtala som sa podpichovačne.

„Samozrejme,“ takmer to slovo vypľula. Ja som si to nevšímala a išla som sa umyť.

Lenka zatiaľ objednala pizzu.

 

Večer sme si pozreli film – tá telka mala dokonca štyri programy, čistý obraz a bola farebná – keď som ten televízor zbadala, tak som o tom pochybovala. Ľahli sme si do manželskej postele, aby sme sa mohli rozprávať. Dokecali sme a išli sme spať.

---