Vyvolené 11.kapitola

Hneď ako som zatvorila oči, zjavil sa mi obraz. Vyzeralo to ako keby som pozerala na televízor z výšky. Videla som Sandra, ktorý bol vo vĺčej podobe. Aj keď som ho nikdy ako vlka nevidela, vedela som s istotou, že je to on. Bol to veľký čierny vlk, ktorý ako by niečo hľadal. Nachádzal sa v nejakom lese, ale bolo tu dosť chladno, čiže to mohli byť aj nejaké hory. Alebo niekoho hľadal? Žeby môjho otca? Vyzeral aj dosť vyčerpane, ale viac som nevidela, lebo som prudko otvorila oči. Už viem, čo ma zobudilo. Bola to Lenka, ktorá sedela na posteli. Pravdepodobne predtým vykríkla, lebo teraz sťažka dýchala.

 

„Čo je?“ opýtala som sa vyľakane. Ale Lenka mala neprítomný výraz – ako keby sa pozerala niekam, kde nikto iný okrem nej nedovidí. Trošku som počkala a potom som s ňou jemne potriasla. Po chvíli otvorila vystrašené oči.

 

„Čo je?“ zopakovala som.

„Nechaj mi minútku,“ povedala priškrteným hlasom.

„Mala som víziu...“ Už som takmer zabudla na Lenkin dar. Ja mám niečo podobné, ale moje vízie budúcnosti fungujú len v snoch a jej hocikedy.

„Čo v nej bolo?“

„Tvoj otec...“

„Čo je s mojím otcom?“

„...zomrie,“ povedala a otočila sa s vyľakaným výrazom ku mne.

„Čože?!“ Slabo som vykríkla.

„Alex, upokoj sa. Moje vízie sú neisté. Som ešte mladá a ...“ nedokončila, lebo som ju prerušila.

„Ale aj ja som mala raz sen ako môj otec zomrie. Konkrétne, že ho zabijem ja!“ Teraz sa mi už hlas vyostril.

 

„Ako… Ako sa to stane?“ opýtala som sa už tichšie, lebo som si uvedomila, aké sú steny tenké. A nechcem, aby niekto tento rozhovor počul. Lenka si to uvedomila tiež a začala šepkať.

„Vízia bola rozmazaná. Videla som ho len ako sa zvýja na zemi od bolesti. A nakoniec som počula jeho posledný výdych a posledný úder srdca. Bolo to príšerné.“

„A ja som tam nebola?“ opýtala som sa nechápavo. Zamyslela sa a dodala.

„Teraz som si spomenula, že som počula nejaký plač. Plač nejakého dievčaťa... Tvoj plač.“ Pozrela sa na mňa vystrašene.

„Takže ho nakoniec zabijem ja a potom to budem ľutovať.“

„To nehovor. Nehovor to, lebo to nevieš isto.“

„Viem to isto. Videla som sa predtým a aj teraz som bola pri jeho smrti.“

„Ale čo ak tam len prídeš a on bude mŕtvy? To možno vysvetľuje ten plač.“

Začala som mať pochybnosti o sebe samej. Dokázala by som zabiť vlastného otca?

 

„Naozaj si to myslíš?“

„Naozaj.“

„Dostala som nápad!“ vykríkla som.

„Čo ak ho zachránime pred smrťou?“ pokračovala som už tichšie.

„Ale veď nevieme, kde je.“

„Ale áno. V spánku som sa preniesla.“ Povedala som jej, čo som videla.

„...Lenže ty si ma zobudila a tak som nezistila , kde presne je alebo či našiel otca, “ dokončila som.

„Prepáč mi to.“

„Nemusíš sa ospravedlňovať. Nezobudila si ma schválne.“

„Zajtra sa opýtame Maxa, kde by sme mohli nájsť turistický obchod,“ navrhla natešene Lenka.

„Dobrý nápad, ale mali by sme už ísť spať.“

 

Ráno sme sa pokojne naraňajkovali a zhodli sme sa na tom, že si ubytovanie zatiaľ necháme, lebo brať si všetky veci do hôr by nebol najlepší nápad. Max sa aspoň potešil. Za celý ten čas, čo budeme preč nám bude účtovať peniaze, ale len za to, že tu izbu nebude môcť nikomu dať. Povedal nám adresu turistického obchodu – je ich tu mnoho – ale on nám poradil najlepší.

 

„Ste si isté, že chcete ísť do hôr? Hory nie sú veľmi bezpečné,“ upozornil nás, keď sme ho oboznámili s našim výletom.

„Áno, keď sme už tu , tak si ich chceme pozrieť.“

„A zaobstaráme si aj nejakého sprievodcu,“ uistila ho, keď videla, že sa o nás bojí. „Dobre, tak sa majte a dávajte na seba pozor.“

„Ďakujeme,“ poďakovala som.

„Dovidenia,“ pozdravili sme sa dvojhlasne.

'Alebo zbohom' pomyslela som si pesimisticky, keď sme vychádzali. Lenka myslela asi na to isté čo ja, lebo sa tvárila veľmi vážne.

 

Do obchodu sme šli v tichosti. Nakúpili sme si všetko potrebné a vybrali sme sa na autobusovú zastávku. Predavačky sa na nás podozrivo pozerali, ale nič nepovedali. Určite len preto, lebo videli, že sme toho nakúpili dosť. Takže sa snažili predstierať úsmev – ktorý bol dosť nevydarený a vyzeral ako keby mali kŕče - a keď sme odchádzali, tak nám zakývali.

 

„Určite si teraz naprávajú ksichty,“ povedala som so smiechom. Lenka sa zasmiala tiež a napodobnila ich.

„No takže aký je plán? Slečna sprievodkyňa?“ informovala som sa, keď sme sa dosmiali a sadli sme si na lavičku pri autobusovej zastávke. Lenka si cestou študovala knihu o týchto horách, ktorú sme dostali od Maxa.

„Autobusom sa zvezieme ku Škandinávskym vrchom. Tam si zoženieme nejakého sprievodcu, ktorý nám povie niečo viac o vrchoch. No a ďalej ešte neviem.“ To nebol nejako extra premyslený plán, ale nič som nepovedala. Lenka sa snaží a ja si ju nechcem pohnevať.

 

„Sprievodca nás môže aj previesť trošku vrchmi a keď budem mať pocit, že poznám miesto zo sna, tak mu povieme, že môže ísť a že mi to zvládneme.“ Lenka si to premyslela.

„To je celkom dobrý nápad. Ale ako budeš vedieť, kde si Sandra videla? Veď hory sú skoro všade rovnaké.“ Má pravdu, ale ja som vedela, že to miesto dokážem nájsť. A Sandro sa určite dosť ďaleko nedostal. Vyzeral dosť vyčerpane – a ja už viem prečo.

„Ja viem. Ale ver mi. Mám taký pocit, že to miesto nájdeme. A Sandro určite ďaleko nezájde.“

„Veď je to vlkolak,“ zašepkala Lenka.

„Vlkolaci sú rýchli.“

„To viem, ale zranení vlkolaci nie sú takí rýchli.“

„Ako to vieš? Nič také si mi nepovedala.“

„Doteraz som si to neuvedomila. Ale spomínala som ti, že vyzeral vyčerpane. On aj bol vyčerpaný, ale vyčerpaný zo zranenia. Preto išiel tak pomaly.“ Pomaly sa mi začali vyjasňovať detaily.

„Ja to miesto určite nájdem.“ Lenka na to nič nepovedala. Práve prišiel autobus, ktorý bol poloprázdny.

 

Vystúpili sme a zamierili sme smerom k chatke, v ktorej by mali byť sprievodcovia. Bola to len jedna veľká miestnosť. Najradšej by som šla ku krbu, ale mi sme sa vybrali smerom k informačnému pultu, za ktorým sedela, na pohľad, celkom milá žena.

 

„Hi. I´m Emily. How can i help you?“ opýtala sa nás zdvorilo. Lenka jej vysvetlila, že potrebujeme sprievodcu. Najprv nám chcela udeliť nejakého angličana, ale keď sa dozvedela, že sme zo Slovenska, tak nám zavolala Slováka.

„No nie je tento štát úžasný?“ opýtala som sa Lenky, keď sme čakali na nášho sprievodcu.

„Áno je. Už som si začínala lámať hlavu ako mu vysvetlíme, že to ďalej zvládneme samé a že sme ho potrebovali len na odprevadenie,“ povedala Lenka zamyslene.

 

„Ahojte, vyzerá to tak, že som váš sprievodca. Volám sa Viktor.“ Usmial sa na nás tmavovlasý chalan.

„Ahoj, ja som Alex a toto je Lenka,“ predstavila som nás.

„Dobre, takže môžeme ísť. Tamto mám auto.“ Ukázal na terénny Nissan. Do zadu sme si dali batohy, ktoré nám prikryl celtou. Nasadli sme si a vyrazili sme.

 

„Čože sa také dve mladé slečny ako vy dve rozhodli ísť do hôr?“ opýtal sa zvedavo.

„Z osobných dôvodov sme prileteli do Škandinávie a keď sme už tu, tak si chceme užiť aj Škandinávske vrchy.“ Z časti som odpovedala pravdvo.

„A aké osobné problémy?“ opýtal sa, teraz už dotieravo.

„Myslím si, že to vás trápiť nemusí,“ snažila som sa to povedať, čo najzdvorilejšie. Potom sa nás opýtal na náš vek.

„Máme 17,“ pridala som nám o dva roky. V spätnom zrkadle si nás prezrel s podozrením.

 

Väčšinu cesty nám rozprával trochu o Škandinávii. Chcela som mu povedať, že potom bude môcť ísť, ale rozhodla som sa, že bude lepšie, keď mu to poviem až potom, aby nemal čas na otázky a aby to nebolo podozrivé. Miesto toho som si začala vymýšľať, že s Lenkou často chodíme do hôr a sme celkom skúsené.

 

„Tu vystúpime,“ povedal, keď sme sa dostali k pešej cestičke. Cesta sem trvala asi pol hodinu, dostali sme sa do dosť hustého lesa – nejako ma prechádzal plán, že neskôr pôjdeme samé. Doteraz sa to zdal ako dobrý nápad, ale Škandinávske vrchy sú dosť veľké. My môžeme byť na opačnej strane ako Sandro.

'Ach, jaj. Čo to mám za nápady?!' kričala som na seba v duchu.

 

Vystúpili sme a Viktor nám rozprával aké sú hory nebezpečne krásne. S Lenkou sme sa na seba pozreli. Obe sme mysleli na to, či nás bude schopný pustiť samé a naraz sme si povzdychli.

 

„Žije niekto v horách?“ opýtala som sa, keď nikto nič nevravel.

„Určite nejaký horári, lesníci... Tu nižšie sú postavené aj rodinné domčeky. Prečo sa pýtaš?“

„Len tak zo zvedavosti.“ Znova sme šli potichu.

 

„Tu si na chvíľu oddýchneme,“ oznámil, keď sme sa dostali na malú čistinku. Zložili sme si vaky.

„Pôjdem po nejaké drevo, aby sme sa trošku zahriali.“ Ani nedopovedal a už sa strácal medzi stromami. Chvíľu sme si oddýchli a potom sme pokračovali v ceste. Bolo len 5 hodín, ale v tu v horách sa už začalo pomaly stmievať.

Celý čas sme sa zaoberali len Viktorom, že som skoro zabudla načo sme sem prišli. Ani doteraz by som si na to nespomenula, keby som nemala taký čudný pocit, že som už niekedy bola na mieste cez ktoré sme šli.

 

„Počkajte!“ vyhŕkla som nepremyslene. Obaja sa ku mne otočili so spýtavým pohľadom. „Na čo?!“ opýtali sa naraz.

„No...“ Rýchlo som pozrela na Lenku, aby ma pochopila a pomohla mi. Ale ona na mňa len blbo zízala. No super.

„Nemali by sme sa už utáboriť?“ opýtala som sa a popritom som na nich – hlavne na Viktora- presvedčujúcu pozerala. Lenke to konečne zaplo.

„Alex, má pravdu. Myslím si, že by sme sa mali utáboriť.“ Viktor na nás zvláštne pozeral. Ako keby sme boli mentálne narušené alebo čo.

„Zbláznili ste sa?“

„Nie,“ bránila som našu česť.

„Chcete sa utáboriť v strede hustého lesa ?! Veď tu nemáte ani kde postaviť stan!“ Ach, jaj. Dúfam, že neodhalí to, že sme mu klamali o našich výletoch do hôr.

„Boli ste vy už niekedy v horách?“ Na premýšľanie je už asi neskoro.

„Jasné, že sme boli... no...“ Vymýšľala som ako zahovoriť ten prešľap. Lenka sa na mňa pozrela pohľadom, ktorý jasne vravel 'čo si si navarila, to si musíš sama zjesť.' „Diki,“ zašepkala som tak, aby to počula len ona a potom som upriamila pohľad na Viktora.

 

„No?“ opýtal sa nedočkavo.

„Ja som to nemyslela tak, že by sme sa mali utáboriť práve tu, ale že by sme sa už mali utáboriť na najbližšej čistinke.“

„Prečo si to nepovedala hneď?“

„Prečo som to nepovedala hneď?“ zopakovala som otázku takmer hystericky.

„No, preto, lebo si mi to nedovolil! Áno, hneď si na nás vybehol s tým, že sme šibnuté!“ pripomenula som mu a na konci som mierne zvýšila hlas. Lenka len nemo prikyvovala. Otočila som sa k nej a ona mi ústami jemne naznačila „Si dobrá“ a žmurkla.

 

„Tak mi prepáčte. A prepáčte mi, že som o vás pochyboval.“ Nechala som ho chvíľu podusiť.

„Všetko je odpustené.“ Ten chlapec si takmer vydýchol. Potichu som sa zachichotala. Všimla som si, že aj Lenke pohrával úsmev na tvári.

 

Našli sme čistinku – ktorá bola, vďaka Bohu, neďaleko toho miesta – a začali sme stavať stany. Keď som začala vyberať z tašky náš stan, Lenke sa objavila na tvári mierna panika.

„Neboj sa. S otcom som chodila na stanovačky. Stan dokážem postaviť ľavou zadnou,“ uistila som ju. Viktor nás nemohol počuť, pretože si staval svoj stan ďalej od nás.

„Ty si super, Alex,“ pochválila ma a zjavne sa jej uľavilo.

„To nič nie je.“

 

„V noci sa nemusíte ničoho báť. Budem nás strážiť,“ oznámil nám Viktor, keď sme sedeli pri vatre.

„Nesúhlasím,“ protirečila mu Lenka.

„Nemôžeš celú noc prebdieť. Budeme sa striedať,“ povedala rozhodne.

„A žiadne 'ale', “ upozornila ho skôr, ako niečo povedal.

„Tak fajn. Ale keby niečo, tak kričte. Ja nemávam tvrdý spánok.“

„V pohode,“ súhlasila.

„Ja budem strážiť teraz do jedenástej a potom sa vy dve vystriedate.“ Prikývli sme. Dojedli sme bagety, ktoré sme si priniesli a šli sme spať. Aspoň Viktor si to myslel.

 

„Aký je plán?“ opýtala som sa Lenky, keď som videla, že niečo kuje.

„Napadlo mi, že by sme mohli utiecť v noci,“ začala premyslene.

„To je dobrý nápad! Tak nás Viktor nebude hneď hľadať.“

„Plán znie takto: Vystriedame sa s Viktorom a počkáme kým nezačne svitať. Vezmeme si tašky a utečiem na to miesto, kde bol Sandro. A potom nám tvoje zmysli určite nejako pomôžu,“ dokončila so spokojným úsmevom.

„Si si až taká istá mojimi schopnosťami?“ opýtala som sa skepticky.

„Jasné! Ja ti verím, Alex. Tak prosím ťa ver aj ty mne.“

„Dobre, budem, ale dúfam, že to nebudem ľutovať.“

„Nebudeš,“ uistila ma.

 

„Počkaj,“ zastavila som ju, keď chcela ísť spať.

„A čo náš stan?“ napadlo mi.

„Myslím si, že nám postačia aj spacáky,“uvažovala Lenka.

Lenka mi niečo hovorila, ale ja som nevenovala pozornosť tomu čo hovorí. Pretože som rozmýšľala nad tými slovami z knihy. Tie prvé slová hovorili niečo o nočnej more a že niekoho nenájdeme a tie druhé o láske.

 

„Hálóó, Alex! Počúvaš ma vôbec?“ Lenka ma vytrhla svojím prenikavým hlasom z myšlienok.

„Prepáč. Len si neviem spomenúť, čo presne bolo napísané v tej knihe,“ ospravedlnila som sa jej.

„Papier s tými druhými slovami mám ešte stále v batohu a na tie slová vyjadrujúce hrozbu si veľmi nespomínam.“ Z batoha vytiahla pokrčený papier.

„Tu je!“

„Nasledujte svoje srdce, obrovské zlo porazí len obrovská láska, oddanosť a celé čisté srdce,“ prečítala nahlas.

„Dvakrát sa tu spomína srdce a je to také o láske,“ skonštatovala som.

„Napadlo mi, či to nie je náhodou o tebe a o otcovi. Čo ak je niekde uväznený zlými silami a oslobodí ho len tvoja láska k nemu? A tou oddanosťou sa myslí asi to, aby si sa nevzdávala a aby si otca našla.“

„To čo hovoríš dáva nejaký zmysel. Ale je to dosť čudné, že mi bude stačiť len láska na záchranu otca. “ Lenka pokrútila hlavou.

„Podľa mňa to nie je hlúposť. Veď si spomeň na tú noc, keď si ich zachránila pred tým oblakom, či čo to bolo. Vravela si mi, že si myslela na...“

„...na krásne veci a zážitky,“ prerušila som ju porazene.

„Ach, máš pravdu.“

„Už by sme mali ísť spať, aby sme mali na zajtra dostatok energie.“

„Dobrú noc,“ povedala som unavene.

„Brú,“ odvetila Lenka rovnakým tónom.

---