Vyvolené 12.kapitola

Viktora som vystriedala až o pol jednej. Ešte som ho dvakrát uistila, že to zvládnem a potom išiel spokojne spať. Za ten čas sa mi nič nesnívalo a to ma dosť naštvalo. Dúfala som, že keď zaspím, tak uvidím otca alebo aspoň Sandra.

 

Takže budem musieť nasledovať len môj inštinkt, ktorému Lenka bezvýhradne verí. Ja sa držím len jej optimizmu, inak by som už dávno zutekala. Som veľmi veľký zbabelec a veľmi sa za to na seba hnevám. Snažím sa zlepšiť, ale ako si sa mi to nedarí. Alebo áno? Možno mi táto záchranná akcia pomôže byť menej sebeckejšia a možno po tomto budem -keď to vyjde v náš prospech – viac sebavedomejšia a optimistickejšia.

 

Bolo päť hodín, keď sme si šli vziať veci. Lenka bola na stráži so mnou od pol štvrtej.

Vzali sme si batohy a vyrazili sme, keď sa za našimi chrbátmi ozvalo:

„Kam ste sa vybrali?“ Otočili sme sa na prekvapeného Viktora.

„My...my....“ Vôbec nič mi nenapadalo.

„Čo keby si to nechala tak a išiel si ľahnúť?“ opýtala sa Lenka so zrakom upretým na Viktora. Nechápavo som na ňu hľadela. Chcela som jej povedať, čo to trepe, ale Viktorov pohľad sa zmenil a jeho slová ma zarazili.

„Fajn,“ odpovedal ako zhypnotizovaný.

„Teraz si pôjdeš zbaliť veci a pôjdeš na recepciu. Keď sa ťa budú pýtať, kde sme, tak im povieš, že už sme išli na autobus.“ Keď Lenka dohovorila, Viktor sa zobral, zbalil a odišiel.

„To bolo úžasné,“ povedali sme obe naraz.

 

Z údivu sme sa prebrali až keď sme došli na miesto, kde som videla Sandra.

„Teraz kam?“ opýtala sa ma Lenka, ako keby som do tohto lesa chodila každý deň. Nič som nepovedala len sme vykročili smerom vyššie. Dostali sme sa na cestičku, kde bolo menej stromov.

„Myslím si, že by sme sa mali lepšie obliecť,“ povedala som Lenke.

„Veď sa roztopíme...“ zarazila sa keď si spomenula na moju schopnosť predvídať počasie.

„Dobre, počkaj, nájdem niečo.“ Vytiahla dve vetrovky. Jedna bola svetlo modrá a druhá červená. Mne podala tú svetlo modrú.

„Diki,“ poďakovala som jej.

 

Prešli sme len pár metrov a už sa začalo ochladzovať. Po chvíľke začalo aj snežiť. Lenka vytiahla z batohu teplý čaj a podala mi.

„Na napi sa.“ Vďačne som sa na ňu pozrela. Asi po dvojhodinovom stúpaní do hôr sme sa zvrtli na východ.

„Asi nevieš kedy tam budeme,“ skonštatovala Lenka unavene.

„Neboj sa. Podľa mňa to bude za chvíľu,“ povedala som vzrušene.

„Ako to vieš?“

„Hovorí mi to môj inštinkt,“ povedala som bez záujmu.

„Vidíš! Čo som ti vravela. A ty si mi nechcela veriť. Ty to dokážeš,“ povedala Lenka, ale ja som jej nevenovala pozornosť. Pretože ma zaujal otvor v neďalekej skale.

 

„Teraz začína naše dobrodružstvo,“ povedala som a vykročila som smerom k otvoru. Lenka ma bez slova nasledovala. S istotou som vedela, že tam nájdeme Sandra. Len dúfam, že nás príjme milo. Ako vždy som len dúfala.

„Som zvedavá ako sa zachová, keď nás uvidí,“ povedala mi.

„Ja sa toho skôr bojím,“ priznala som sa.

 

Vkročili sme do jaskyne, v ktorej bolo šero. Zo začiatku som pochybovala, že tu niekto je, ale potom som na zemi zbadala vlka, ktorého som videla v sne.

„Sandro?“ opýtala som sa, ale vlk sa ani nepohol.

„Sandro!“ zakričala som. Pomyslela som si, že len tvrdo spí a nepočuje ma. Lenže ani teraz sa ten vlkolak nepohol.

 

„Myslíš si, že je mŕtvy?“opýtala sa ma Lenka trošku prekvapene. Nemohla som si nevšimnúť jej užasnutý výraz, keď zbadala Sandra.

„Skúsim ísť k nemu bližšie a ty zatiaľ urob vatru.“

„Podľa mňa to nie je najlepší nápad. Nemala by som ísť k nemu aj ja?“

„Nie. To v žiadnom prípade. On ťa ešte nevidel, takže ho môžeme vystrašiť a potom to bude ešte horšie,“ povedala som rozhodne. Lenka si asi uvedomila, že mám pravdu a išla po drevo na vatru. Ja som sa pomaly priblížila k ležiacemu vlkolakovi. Bože, aký je obrovský. Vtedy v lese sa mi zdal menší. Alebo to robilo len to, že som ho videla z diaľky?

 

„Sandro!“ skúsila som to ešte raz. Ani teraz sa nepohol. Prišla som bližšie, aby som si overila, či dýcha. Jeho dych bol dosť slabý. No aj keď neviem aký dych majú vlkolaci. Prešla som okolo neho a snažila som sa ho potlačiť, ale veľmi mi to nešlo. Keď som sním trošku pohla, zbadala som kaluž krvi. To ma trošku vystrašilo. Ktovie ako dlho krváca.

 

Lenka sa už vrátila a robila vatru.

„Leni, poď sem na chvíľu.“ Pozrela sa na mňa s nechápavým výrazom.

„Veď si nechcela, aby som k nemu šla.“

„Ja viem. Ale teraz viem naisto, že sa tak skoro nezobudí, lebo je v bezvedomí. Potrebujem ho otočiť, pravdepodobne krváca.“ Lenka sa zarazila. Povedala som jej to radšej teraz, ako keby to mala zistiť pri jeho otáčaní.

„No, Leni. Poď. Nechceš hádam, aby zomrel.“ Lenka zostala na mieste.

„Len s ním dokážeme zachrániť otca,“ dodala som, keď som videla, že by Sandrovu smrť brala, aj keď ho poznala len z môjho rozprávania. Podľa nej si Sandro môjho otca obmotal okolo malíčku.

„Dobre,“ zamrmlala. Vedľa Sandra som položila deku, aby sme mu neublížili, keď ho otočíme.

 

„Na tri,“ povedala som.

„Raz, dva, tri...“ Opatrne sme ho potlačili. Bol dosť ťažký aj s Lenkinou pomocou.

„Uf, ten je ale ťažký. Keď sa preberie musím mu povedať, aby schudol,“ zamrmlala sarkasticky.

„Ty mu radšej nič nehovor. Dobre?!“

„Jasné, jasné,“ odpovedala mi ľahostajne. Na Sandrove zranenie som sa pozrela len ja, lebo Lenke prišlo nevoľno. Rana sa nachádzala na pravej strane trupu. Keby bol človekom, tak by to bolo asi nad pravou nohou.

 

„Zdá sa, že je to dosť hlboké. Ako keby ho niekto bodol dlhým nožom. Žeby mečom?“ rozmýšľala som nahlas. Lenku Sandrov stav zjavne nezaujímal.

„Stratil veľa krvi. Leni, mohla by si mi prosím ťa podať lekárničku?“

Neochotne sa postavila. Ja som Sandrovi zatiaľ pridržiavala na rane tričko, ktoré som vedľa neho našla. Zjavne bolo jeho.

„Ďakujem,“ povedala som, keď mi priniesla lekárničku.

„Nemáš za čo,“ odfrkla a išla späť na miesto.

 

V polovici cesty sa zastavila a neochotne mi pripomenula.

„Najprv by si mu to mala asi vyčistiť.“ Potom už nič nepovedala.

„Máš pravdu.“ Z lekárničky som vybrala dezinfekčný prostriedok a vyčistila som mu ranu. Trochu s ním trhlo, ale potom sa už nepohol. Chcela som mu to obviazať, ale obväz dlho nevydržal. Sandro krvácal ďalej. Najhoršie bolo, že sa jeho dych spomalil.

 

„Ach, nie!“ povzdychla som si.

„Čo sa deje?“ počula som otázka za mojim chrbtom.

„Obväz mu nepomáha a spomaľuje sa mu dych!“ skríkla som.

„Asi by sme to mali zašiť,“ povedala Lenka.

„Čože si zrazu taká ochotná?“

„No, uvedomila som si, že máš pravdu. Keď chceme zachrániť tvojho otca, musíme zachrániť najprv Sandra,“ povedala porazene.

„Nepozeraj sa tak na mňa. Teraz nie je čas na výčitky,“ zahriakla ma a ja som sa prestala mračiť.

„Ale ako? Veď nemáme tu ani ihlu a ani niť.“

„To je fakt. Tak teraz mi už fakt nič nenapadá.“

Obe sme sa na seba pozerali a tuho sme rozmýšľali. Celý čas som držala na rane tričko.

 

Po chvíli Lenka pokrútila hlavou a sadla si.

„Vyzerá to tak, že s tým nič neurobíme,“ povedala beznádejne.

„Musí sa niečo dať urobiť!“ kričala som.

„Bez neho nenájdeme otca,“ pripomenula som znova Lenke.

„Počuješ ma! Bez teba sme stratené!“ kričala som, tentoraz na Sandra, aj keď si nemyslím, že ma počul. Tričko som položila na zem a celú svoju silu som začala sústrediť na jeho ranu. Chcela som, aby sa zahojila. Cítila som Lenkin skúmavý pohľad.

 

„Čo...?“ opýtala sa ma, ale hojenie rany ju umlčalo.

„Nemožné,“ ozvala sa, keď po rane zostala len ružová čiara.

„Ďalšia schopnosť,“ povedala som užasnuto.

„Koľko si myslíš, že ich máme?“ opýtala sa ma Lenka.

„Nemám ani tušenia.“

 

„Takže, čo teraz?“ opýtala som sa, keď sme sa spamätali z mojej novej schopnosti. „Asi by sme ho mali nechať tak. Uvidíme, či sa mu jeho stav zlepší a potom by sme ho mohli prebudiť.“ Prikývla som a išli sme si sadnúť k ohnisku. Sedeli sme a sledovali ako sa veľkému čiernemu vlkovi zlepšuje stav.

 

„Leni?“ začala som.

„Čo keď sa prebudí a bude nás považovať za hrozbu?“

„Neviem, čo ti na to mám povedať. Uvidíme ako sa veci ďalej vyvinú. Teraz nad tým toľko nepolemizuj.“

„Dobre. Máš pravdu. Budeme sa ho snažiť nejako upokojiť a vysvetliť mu, že sme mu zachránili život.“

„Možno by bolo lepšie, keby bol premenený na človeka,“ dodala som po chvíli.

„To si nemyslím,“ protirečila mi Lenka.

„Prečo nie? Veď by sme sa s ním mohli normálne porozprávať.“

„To je pravda, ale čo si myslíš, že by urobil, keby bol človekom a uvidel by dve čarodejnice, ktoré považuje za hrozbu?“

„Premenil by sa a ublížil by nám pri tom,“ odpovedala som.

 

Asi po hodine, sa vlk začal prebúdzať. Celým telom mi prúdilo napätie, ale aj zvláštne vzrušenie. To isté vyžarovalo aj z Lenky. Lenže z nej vyžarovalo aj trošku strachu. „Choď sa schovať, “ šepla som jej.

„Ale čo ty?“

„Tvoja prítomnosť to len zhorší.“ Pochopila a bez slova vyšla z jaskyne.

 

Obrovský vlk už pomaly otváral oči. Najprv vyzeral zmätene – ako keby mu nešlo do hlavy, že ešte žije. A potom muzrak padol na mňa. Keď ma zbadal jeho oči sa naplnili nenávisťou. Zavrčal a postavil sa. Aspoň sa o to pokúšal. Očividne bol ešte dosť slabý, pretože sa mu nohy podlomili a on klesol bezvládne na zem. Ale naďalej na mňa vrčal. Dúfam, že sem Lenka nevletí.

 

„Prosím ťa, nevŕč na mňa,“ začala som milo, ale on aj naďalej vrčal a pokúšal sa postaviť.

„Došľaka, prestaň!“ Po dobrom to nešlo, tak som to skúsila takto.

„Už prestaň s tým vrčaním! Čo nevidíš, že som ti zachránila život?! Čo si myslíš, že si sa vyliečil sám?!“ Prestal vrčať a zarazene sa na mňa pozeral.

„Veď sa pozri na tú prekliatu ranu a uvidíš, že nekrváca!“ Sklonil hlavu a pozrel sa na svoj pravý bok. Hlavu zdvihol späť a so zmäteným výrazom sa na mňa pozrel.

„Asi ti nejde do hlavy, že som ťa zachránila, čo?!“ Na moju otázku prikývol.

„To si len ty myslíš, že som hrozbou. Nikdy by som tebe alebo otcovi nedokázala ublížiť!“ On ako by odfrkol, ale ja som sa to snažila nevšímať.

„Aj keby som nechcela, aby si mi pomohol nájsť otca, aj tak by som ťa bola zachránila.“ Neveriacky sa na mňa pozrel.

„Myslí si čo chceš. Ale prosím ťa, nepovažuj ma za hrozbu,“ povedala som prosebne. Bolo vidno, že najprv pochybuje, ale potom povolil a prikývol tou svojou veľkou hlavou.

 

„Vlastne nechcem, aby si nás považoval za hrozbu.“ Zmätene sa na mňa pozrel a keď vošla Lenka, zavrčal.

„Upokoj sa. Nezabúdaj, čo som ti hovorila, aj keď mi asi neveríš. My ti neublížime.“ Znova sa znepokojene pozrel na Lenku a už z nej nespustil oči. Podstatné je, že nedošlo k žiadnej bitke.

 

„Neviem ako sa mi podarilo zahojiť ti ranu, keďže to bolo čarami. Takže by si sa aspoň do rána nemal premieňať.“ Pozrel sa na mňa so zdvihnutým obočím, no aspoň tak mi to pripadalo.

„Ja viem, že to nemáš ani v pláne. Len ťa informujem.“ Súhlasne prikývol.

„Ale prosím ťa, ráno sa premeň. Lebo takto sa nedá bohvieako komunikovať.“ Pochybovačne na mňa pozrel. Vyzeral, že nad tým ešte popremýšľa.

 

Sadli sme si k ohňu, dokonca aj Sandro prišiel bližšie. Aj keď s nie veľmi priateľským výrazom. Hlavne keď sa pozrel na Lenku. Nedôveroval jej veľmi.

„Aj Lenka mi pomáhala pri zahojení rany,“ zaklamala som.

„Ale ja...“ začala.

Sandro ňu prestal zazerať, keď to videla, tak zmĺkla.

 

„Sandro, nie si náhodou hladný alebo smädný?“ opýtala som sa. Pokrútil hlavou a zdvihol sa. Tentokrát dokázal prejsť ku vchodu jaskyne, ale potom zafučal a nahnevane sa vrátil na miesto, kde ležal.

 

Zohriala som vodu a do dvoch pohárov a jednej misky som zaliala polievku. Jeden pohár som nechala pri sebe, druhý som dala Lenke a misku som dala Sandrovi.

„Dobrú chuť,“ povedala som obom.

„Aj tebe,“ odpovedala mi Lenka. Sandro len pokýval hlavou. Najprv to vyzeralo, že tú polievku nezje, ale žalúdok ho svojím zvukom zradil. Takže po polievke bolo behom minúty.

„Ešte si dáte?“ opýtala som sa. Obaja prikývli. Urobila som ešte raz všetkým trom.

 

Všetko som išla opláchnuť do potôčika, ktorý sme minule cestou sem. Lenka išla, samozrejme, so mnou.

„Prečo od neho jednoducho nezistíme kde je tvoj otec a nepôjdeme ho hľadať?“ navrhla mi.

„Pretože...“ rozmýšľala som nad odpoveďou.

„Pretože mám pocit, že nám ešte pomôže. Myslím si, že s vlkolakom po boku otca nájdeme rýchlejšie.“

„Ale veď...“ Chcela namietať, ale ja som ju prerušila.

„Keď chceš tak sa môžeš vrátiť domov. Nikto ťa tu nedrží.“ Bolo vidno, že sa so mnou nechce hádať.

„Fajn, ale nesnaž sa ma s ním spriateliť.“ Na to som jej neodpovedala.

---