Vyvolené 13.kapitola

Keď sme vošli do jaskyne, Sandro sa prechádzal. Viditeľne mu bolo lepšie. Je to neuveriteľné.

„Tak ako?“ opýtala som sa ho. On sa ku mne otočil a spokojne prikývol.

 

„Mohli by sme sa... hmmm... porozprávať o otcovi?“ opýtala som sa trochu neisto. Viem, že on mi nedokáže odpovedať, ale potrebujem mať aspoň nejakú nádej, že otec žije. Sandro sa na mňa spýtavo pozrel. Lenka takisto.

„Ja vie, viem. Nepozerajte sa na mňa tak. Ja sa budem pýtať a ty mi budeš len prikyvovať. Dobre?“ Prikývol. Tak sa bojím toho, čo sa dozviem, ale aj tak to musím vedieť.

 

„Vieš kde je otec?“ opýtala som sa a on prikývol.

„Myslíš si, že ešte žije?“ Pri tejto otázke trošku zaváhal a pokrčil obrovskými plecami. Uf, to mi veľmi nepomohlo.

„Ty ho teraz hľadáš,“ konštatovala som a on prikývol na súhlas.

„Videla som ťa ako ho hľadáš. Dokážem sa prostredníctvom snov premiestňovať. Aj takto sme ťa našli.“ Prikývol, zjavne sa ma na to chcel opýtať.

„A vieš, čo... hmm... otca unieslo?“ S rozhorčeným výrazom prikývol. Až sa postavil, keď si spomenul na tú osobu, čo uniesla otca.

 

„Asi noc potom ako ste s otcom odišli...“ Pozrela som sa na neho trošku vyčítavo, ale on si to ako keby nevšímal.

„Tak som sa tiež preniesla. Ocitla som sa pri vás. Spali ste. Chcela som vás prebudiť, ale váš spánok bol príliš tvrdý, takže som vás nemohla upozorniť, že na vás ide nejaký čierny mrak.“ Pozrela som sa na Sandra, aby som zistila či o tom niečo vie. On sa tváril zamyslene.

„Ten mrak sa pomaly menil na nejakú postavu a približoval sa k vám. Neviem ako ale podarilo sa mi ho zničiť.“ S otázkou v očiach sa na mňa pozrel.

„No... vlastne viem, ale vyznie to dosť hlúpo.“ Pozrela som sa na neho a jeho pohľad ma nabádal, aby som pokračovala.

„Nejaký hlas ma povzbudil. Vlastne to nebol taký hocijaký hlas. Bola to moja stará mama, ktorá zomrela a ako som sa neskôr dozvedela tiež bola čarodejnicou. Začala som myslieť na pekné veci a zrazu sa objavila obrovská žiara, ktorá ten mrak zahnala, no a potom som sa prebudila.“ Dokončila som a na Sandrovej tvári sa striedali emócie. Zachytila som len hnev a ohúrenie spojené s prekvapením.

 

„Ty vieš o čom hovorím, však? Taký mrak uniesol aj otca?“ Najprv prikývol a potom ako keby prikývol na súhlas a hneď na to na nesúhlas.

„Ako to myslíš?“ Zničene sa na mňa pozrel.

„Asi mi to nevysvetlíš,“ povedala som namiesto neho sklamane.

„Nemyslí to náhodou tak, že ten mrak poslali tí čo uniesli otca?“ ozvala sa Lenka. Sandro vďačne prikývol.

„Jasné. Že mi to nenapadlo.“ Lenka sa samoľúbo usmiala a Sandro gúľal očami.

 

„Myslím si, že by sme už mali ísť spať.“ Obaja súhlasne prikývli. Sandro si k tomu aj nahlas zívol. Podľa mňa to vyzeralo komicky, ale Lenka sa tvárila znechutene. „Potrebuješ deku?“ opýtala som sa ho. Jemne pokrútil hlavou.

„Aha, chápem. Teba hreje tvoja srsť.“

„Dobre, tak dobrú noc.“

„Hmm... Sandro,“ začala som, keď som vliezla pod spacák.

„Nechcem, aby si si myslel, že ťa podozrievam. Ale sa len chcem uistiť, že s tými, čo uniesli otca si v minulosti nič nemal. Ja len že či nejdú náhodou po tebe?“ opýtala som sa ho priamo. Lenka nám hneď začala venovať pozornosť. Asi che mať ďalší dôvod prečo ho nenávidieť. Chvíľu mu trvalo kým odpovedal, ale potom nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Ďakujem za úprimnosť,“ dodala som, ale Sandro sa tváril nečitateľne. Len sklonil hlavu a zatvoril oči. Lenka sa na mňa neveriaco pozrela. V jej očiach bola otázka, na ktorú som nevedela odpovedať ani ja sama. Pochopila som, že sa ma chce opýtať či mu verím. Je dobré, že sa ma to neopýtala nahlas, pretože takto som aspoň mohla predstierať, že nechápem jej neveriaci výraz. Asi mu verím len preto, lebo chcem nájsť otca. Keď Lenka videla, že ju nechápem, tak si ľahla. Ľahla som si aj ja.

 

Asi v polovičke noci som sa začala triasť od zimy. V polospánku som zazrela, že oheň už pomaly dohára, ale nemala som dosť síl ho zapáliť. Snažila som sa viac zababušiť spacákom, ale veľmi to nepomáhalo. Bola tu neskutočná zima. V prítmy som sa pozrela na Lenku, ktorá spala pokojne.

 

Prižmúrila som oči, ale nevedela som zaspať. Zrazu mi začalo byť teplo, ale oči som neotvorila. Bála som sa, že keď ich otvorím, tak to teplo zmizne a ja nechcem znova mrznúť. Už mi bolo príjemné a ja som si uvedomila, že ešte úplne nespím a že to teplo nie je len sen. Ale aj tak som oči nechala zatvorené a ponorila som sa do ríše snov.

 

Keď som sa zobudila, na moje prekvapenie do jaskyne prenikali slnečné lúče. Ale aj napriek tomu, že svietilo slnko ma zamrazilo. Lenka ešte spala a vatra už prestala horieť úplne. Prišla som bližšie k Lenke, aby som zistila, že či nezamrzla. Keď som videla, že je v poriadku, prikryla som ju aj mojím spacákom a sebe som vytiahla z batohu deku. Keď som si sadala , všimla som si, že tu nie je Sandro. To ma trošku vyľakalo, ale pomyslela som si, že mu už je lepšie a išiel si niečo uloviť pod zub. Môj predpoklad nebol úplne správny.

 

Sandrovi nebolo lepšie len trochu, ale bolo mu úplne lepšie. A to preto, lebo do jaskyne vošiel s úsmevom. Lenže nie s úsmevom, ktorý by som bola čakala.

 

„Dobré ráno,“ pozdravil sa hneď keď ma zbadal.

„Dobré,“ odzdravila som sa mu.

„Všimol som si, že vám dohorel oheň, tak som doniesol nejaké to drevo a vonku je ešte mŕtvy jeleň.“ Až teraz som si všimla, že v rukách drží drevo. Rýchlo som mu uhla z cesty, aby išiel urobiť oheň. Nakukla som von z jaskyne a naozaj tam ležal mŕtvy jeleň.

 

Bola som prekvapená, že taký mladý chlapec dokázal uloviť jeleňa.

„Chytil som ho vo vĺčej podobe,“ povedal mi za chrbtom a ja som až nadskočila. Vie ten chlapec čítať naozaj myšlienky?

„No veď jasné,“ odpovedala som trochu rozpačito. On sa na mňa pozrel s úškrnom. „Nemyslela si si hádam, že som ho ulovil ako človek?“ opýtal sa a keď videl môj výraz vybuchol do hurónskeho smiechu.

„Prestaň!“ zahriakla som ho.

„Zobudíš Lenku. A nechcela by som byť tebou keby sa to stalo.“ Dúfam, že počul v mojich slovách tú hrozbu. Nebral to veľmi vážne, ale zmĺkol.

 

„Takže, dáš si na raňajky jeleňa?“ opýtal sa ma s úsmevom.

„Dúfam, že nie surového,“ podotkla som.

„Aj surový je chutný. Ale neviem,či by ulahodil aj vám dvom,“ povedal so smiechom. „Vtipné,“ odvrkla som sarkasticky.

„Takže, pomôžeš mi s ním?“ Pozrela som sa na toho mŕtveho jeleňa trošku s nechuťou, ale potom mi zaškvŕkalo v žalúdku, takže mi nezostávalo nič iné. Podišla som bližšie k jeleňovi a spoločne sme ho odniesli k ohnisku.

 

Lenka ešte spala, nevyzerala, že sa tak skoro zobudí. Čudujem sa, že ju nezobudil ten Sandrov smiech. Oheň horel, takže som z nej stiahla môj spacák. Sandro čistil jeleňa a ja som sa na neho pri tom pozerala.

 

Zrazu som si spomenula ako mi bolo v noci chladno.

„Môžem sa ťa na niečo opýtať?“

„Prosím?“

„Hmmm... V noci mi bola zima a potom zrazu teplo. To ty si ma niečím prikryl?“ opýtala som sa. Trochu debilná otázka, pomyslela som si. Vôbec som Sandrovu reakciu nečakala. Na jeho tvári som zbadala jemnú červeň. Prečo by sa mal pri tejto otázke červenať?

„Nie, nezakryl som ťa,“ odpovedal mi neisto.

„Ale veď mi bolo teplo.“

„Keď som videl, že sa trasieš od zimy, tak som si k tebe ľahol.“

„Myslím vo vĺčej podobe,“ dodal rozpačito.

„Vadí ti to?“ opýtal sa. Prečo by mi to malo vadiť?

„Nie, vôbec. Skôr naopak. Som ti vďačná. Keby si si ku mne... hmmm... neľahol, tak by som bola asi zamrzla.“ Sandrovi sa zjavne uľavilo a pokračoval v čistení jeleňa.

 

„Včera to nebol bohvieaký rozhovor, keď si mi nemohol odpovedať, tak by si mohol teraz presne opísať, čo sa s otcom stalo,“ povedala som po dlhšej dobe ticha. „Nepoviem ti toho veľa. Ani ja neviem ako sa to presne stalo. Bývali sme s Michalom v jednej z bytoviek v Štokholme. Chodili sme normálne medzi ľudí, večer sme sa chodili baviť. Dokonca si tvoj otec našiel aj prácu. Chceli sme sa tam usadiť, ale všetko sa to zmenilo.“ Povzdychol si a pokračoval.

 

„Tvoj otec išiel na pracovný pohovor a ja som sa túlal po meste. Dostal som sa na nejakú párty, kde som zostal dlho do noci. Keď som prišiel domov, tak tam Michal nebol. Pomyslel som si, že ma išiel hľadať. Ale strážnik mi povedal, že tam otec vôbec nebol. Vtedy som mal ešte nejakú nádej, že ho prijali do práce a išiel to osláviť. Lenže keď sa nevracal ani na druhý deň, tak ma to znepokojilo. Rozhodol som sa, že pôjdem tam kde mal pracovný pohovor a zistím ako dopadol. Ale v tej firme mi povedali, že tvoj otec tam ani neprišiel, takže mu to miesto prepadlo.“ Na chvíľu prestal a pozeral sa niekde do diaľky.

 

„Vlkolaci dokážu vycítiť iného vlkolaka, tak som ho skúsil nájsť. Bolo to jednoduché, lebo ten pach som už veľmi dobre poznal. Stopa ma zaviedla k horám. Vrátil som sa späť do ubytovne, kde som sa odhlásil a vybral som sa do hôr. Premenil som sa a stopa bola oveľa silnejšia. Lenže stopa zrazu začala slabnúť.“

 

„Ako si sa dostal k tomu zraneniu?“ prerušila som ho.

„Už sa k tomu za chvíľu dostanem.“ Nadýchol sa a pokračoval. Až teraz som si všimla, že Lenka už vstala a počúva Sandra s úplným nasadením.

„Ako som povedal jeho pach bol slabší. Ako keby sa vyparil. Zrazu som sa aj ja začal cítiť slabší. Ako keby som vošiel do nejakej hmly, ktorá zo mňa ťahala energiu. Ani neviem kedy a už predo mnou stála postava celá v čiernom. Prizrel som sa bližšie a videl som tú najškaredšiu tvár na svete, aspoň myslím, že to bola tvár,“ povedal zadumane.

 

„Myslím si, že to bol chlap. Ten chlap mal otrasnú tvár. Bola to tvár bez nosa, s jedným okom zakrvaveným a druhým úplne čiernym. Z úst mu vychádzali malé chrobáky. Vyzeralo to, že sú tie chrobáky aj pod jeho pokožkou. Bolo to odporné. Ten muž nerozprával len vydával piskľavý škrekot. Vyceril na mňa upírie zuby a skočil na mňa. Neskoro som si uvedomil, že niečo drží v ruke. Dvihol som sa na dve a chcel som na neho zaútočiť, ale on bol neskutočne rýchly. Bodol ma do boku a ja som sa zrútil na zem. Chcel som sa postaviť, ale nešlo to. Uvedomil som si, že to nebol len taký hocijaký meč. Po takom bodnutí by som ešte dokázal stáť na vlastných. Pozrel som sa na tú príšeru a všimol som si, že miesto nôh má laby. Keď sa otočil zrak mi padol na jeho chvost. Ja som tam zostal ležať a tá príšera odišla. Keď sa hmla stratila, vrátila sa mi späť aj aká taká sila. Tak som sa zdvihol a hľadal som nejaký úkryt. Premenil som sa na človeka, ale bolo to len horšie. Tak som sa premenil späť. Zvyšok už poznáte.“ To vtedy som ho videla, keď blúdil po lese, pomyslela som.

 

„Čo to bolo zač, tá príšera?“ opýtala sa Lenka užasnuto.

„Neviem. Ešte nikdy som nič také nevidel. Vyzeralo to ako človek, ale aj ako upír a dokonca aj ako vlkolak. Naozaj neviem, čo to bolo.“ Chvíľu bolo ticho, ale potom mi niečo napadlo.

„Podľa mňa sú v tom čary.“ Obaja sa na mňa zo záujmom pozreli.

„Veď si to dajte do kopy. Ten zvláštny mrak, ktorý som zahnala. Potom tá stratená stopa, hmla a nakoniec meč, či čo to bolo.“ Obaja nad tým popremýšľali a prikývli.

„To dáva zmysel.“

 

„Ale prečo by nejaká čarodejnica alebo čarodej išli po tvojom otcovi a Sandrovi?“ opýtala sa Lenka zamyslene.

„Ja asi viem prečo,“ povedal Sandro a my sme sa na neho s prekvapením pozreli.

„Veď si povedal, že nejdú po tebe,“ povedala som sklamane a zároveň vyčítavo.

„Ty klamár!“ nakričala na neho Lenka.

„Vidíš. Čo som ti vravela. Nedá sa mu vôbec veriť!“ Keby som ju nedržala tak by po ňom asi skočila.

„Necháš ma to prosím ťa vysvetliť?!“ Teraz kričal už aj Sandro.

„Tu nie je čo vysvetľovať!“ zahriakla ho Lenka. Ja som bola doteraz ticho, ale už toho bolo dosť. Nebudem počúvať ako sa hádajú.

„Už stačilo! Prestaňte sa hádať ako malé deti!“ Obaja sa na mňa pozreli a , bohužiaľ, pokračovali v hádke.

„Na čo si ma vôbec zachraňovala?!“

„Robila som to len a len kvôli Alex a jej otcovi. Ja nie som narozdiel od teba sebecká!“ A takto pokračovali ďalej v hádke.

 

„Dobre, viete čo? Ja idem pohľadať otca sama. Tak sa majte!“ zakričala som na nich a vzala si veci. Vôbec mi nevenovali pozornosť. Keby tu boli dvere, tak by som s nimi poriadne treskla.

 

Vybehla som z jaskyne a za sebou som nechala hádku. Na sekundu mi preblesklo hlavou, že neviem kam pôjdem, ale potom som sa rozhodla, že budem nasledovať svoj inštinkt a raz otca určite nájdem. Začala som blúdiť po lese. Zdalo sa mi, že chodím stále dookola. Rozmýšľala som nad tým, či si už všimli, že tam nie som. Buď sa ešte stále hádajú alebo už ma hľadajú. Keď Lenka použije svoju schopnosť, tak ma môžu nájsť rýchlo. Ale ako poznám Lenku určite na svoju schopnosť zabudla.

 

Mala som pocit, že blúdim už hodiny, ale to slabé Slnko sa na oblohe skoro vôbec nepohlo. Sem-tam som sa potkla. Keď som sa chcela vzdať, v diaľke som zbadal obrovitánsky hrad okolo ktorého krúžili čierne vtáky. Asi to boli vrany. Až ma zamrazilo na chrbte. Vo filmoch v takých hradoch nebývajú milý ľudia. A mám pocit, že tu to ináč nebude. Na druhej strane som pocítila nádej, že tam nájdem otca.

 

Chcela som ísť k hradu, ale spoza najbližšej zákruty sa niekto priblížil. Rýchlo som sa skryla za kríky. To čo som videla mi vyrazilo dych. Zo Sandrovho rozprávania nevyzerali až tak hrozivo. Boli to otrasné príšery. Niektoré menej znetvorené, iné viac. Boli štyria. Dvaja išli vpredu a ťahali za sebou ľudí a ďalší dvaja tých ľudí strážili. No aspoň vyzerali ako ľudia. Jeden zo zajatých ceril zuby a neunikli mi jeho špicaté zuby. Aj keď som ho ešte nikdy nevedela bola som si istá, že to bol upír. Jeden sa dokonca vzpieral. Vyzeral ako keby chcel vybuchnúť – možno to bol vlkolak. Iný zas niečo po tichu hovoril. Nepočula som čo, pretože to bol len nejasný šepot.

 

Prešli okolo mňa bez povšimnutia – aspoň som si to myslela. Neviem ani kedy, ale jeden z tých oblúd už v sprievode nebol. Ani som nestihla porozmýšľať, kde môže byť, keď som za sebou začula škrekot. Rýchlo som sa otočila, ale nestihla som sa brániť. Zrazu som sa nachádzala na prašnej ceste a cítila som nesmiernu bodavú bolesť na hrudi. Ani som sa nestihla spamätať a už som znova bola vo vzduchu. Celou silou som narazila do stromu, ktorý sa na počudovanie vôbec nezlomil. Asi mám otras mozgu.

 

Nevnímala som nič okrem toho, že sa ku mne ten netvor približuje. Aj keď dokáže byť neuveriteľne rýchly – pred chvíľou som to pocítila – tak sa ku mne približoval pomaly. Zjavne si užíval môj strach a bolesť. No veď nech už ma zabije, lebo už ďalej v tej bolesti nevydržím. Mám pocit, že mi polámal rebrá. Monštrum zdvihlo ruku s tým zvláštnym mečom a chystalo sa ma prebodnúť. Lenže v tej chvíli na neho niečo skočilo a zhodilo na zem a z ruky mu vypadol meč. Meč niekto vzal a ja som zo strachu rýchlo zatvorila oči. Čakala som na smrť, ktorá neprichádzala.

 

„Alex!Alex!! Si v poriadku?!“ hystericky na mňa kričala Lenka. Ten hlas by som spoznala kedykoľvek, kdekoľvek a v akomkoľvek stave. Pomaly som otvorila oči a videla som ju ako drží meč.

„Dá sa povedať, že ani nie.“ Na potvrdenie ma zabolela hruď. Znova som začala všetko vnímať.

„Musím ísť pomôcť Sandrovi,“ povedala mi.

„Zvládneš to tu?“

„Myslím si, že hej.“ Ešte raz sa na mňa pozrela a potom odbehla k miestu, kde sa ozývalo vrčanie a škrekot.

 

Pomaly som otočila hlavu a videla som Sandra, na ktorého útočili dve potvory. Tretia sa vrhala na Lenku a štvrtá ležala na zemi – dúfam, že mŕtva. To čo sa hodilo na môjho potencionálneho vraha bol Sandro. Až ma pichalo pri srdci, keď som videla ako sa na ľudí, ktorých poznám vrhajú zohavené beštie. Neznesiem, keby jedného z nich zabili a ja by som sa na to pozerala. To nesmiem dopustiť. Chcela som sa zdvihnúť, ale bodavá bolesť v hrudi a točenie hlavy ma vrátilo späť do trávy. Skúsila som sa uzdravovať, tak ako predtým Sandra. Najprv som si myslela, že to nefunguje, ale po chvíli som sa začala cítiť lepšie. Sandro porazil ďalšieho, ale bol zranený. Nebolo to nič vážne, ale ani on nie je z ocele.

 

„Idem pustiť väzňov,“ povedala Lenka, keď zabila tretieho. Na to, že sa Lenka bila prvý krát jej to išlo úžasne. Potom ju budem musieť pochváliť. Lenka sa rozbehla k väzňom. Vo chvíli, keď ich chcela pustiť, sa príšery začali preberať. Teraz vyzerali ešte horšie, lebo im chýbali časti tela, ktoré im moji kamaráti odsekli. Jednému z troch chýbala dokonca hlava. Bolo to strašné. Teraz mi pripadali ako zombíci z nejakého hororu. Lenže toto nebol film, ale realita.

 

Moji priatelia boli v ohrození života a ja som nemohla nič urobiť. Teraz sa k tým príšerám pridali aj tie čudesné marky. Bolo tu dosť chladno, ale zrazu sa ochladilo ešte viac. Lenka rýchlo pustila väzňov, ktorí sa pustili do bitky na potvory. Lenže ako náhle sa k tým príšerám priplazil mrak sa stali imúnne. Mrak pôsobil ako nejaký štít alebo čo. Všetci zostali bezmocní. Aj keď sme my boli v presile, nemali sme žiadnu šancu. Niektorí väzni chceli utiecť, ale mrak ich zrazil na zem a vysal z nich dušu.

 

Každý sa začal vzdávať a zmierovať so smrťou. Lenže ja nie. Rozhodla som sa, že to – nech to bolo čokoľvek – zničím. Postavila som sa. Bolesť som si nevšímala a točenie hlavy sa pomaly vytratilo. Mala som výhodu, že mňa si tie obludy nevšímajú. Nebrali ma ako hrozbu a to bola ich osudová chyba. Lenka prvá postrehla, že som na nohách. Z pod trička som vytiahla polovičku srdiečka a ukázala som ju jej. Rýchlo pochopila a pošepla niečo Sandrovi, ktorý začal behať zo strany na stranu. Ostatní si ma všimli tiež a začali robiť to, čo čierny vlkolak. Len teraz som si všimla, že sú tam aj ďalší dvaja vlkolaci. Obludy boli naštvané, ale zároveň aj zmätené. Lenka rýchlo mierila ku mne. Keď bola len pár krokov odo mňa, jedna obluda sa otočila a zbadala nás.

 

„Lenka za tebou!“ Lenka sa ani neobzrela len si strhla z krku polovicu srdiečka a hodila mi ho. Chytila som ho, ale na Lenku skočila obluda.

„Ja to zvládnem!“ kričala na mňa, keď videla, že jej chcem pomôcť. Nepočúvala som ju a zamierila som k nej. Blížil sa k nám pomaly mrak.

„Takto ma nezachrániš! “ kričala na mňa, zatiaľ, čo sa snažila zasiahnuť obludu mečom. Má pravdu. Rýchlo som spojila polovičky srdca a pocítila som silu, ktorá z toho prívesku prúdila. Z rúk mi začalo prúdiť teplo, ktoré rozjasnilo všetko okolo mňa.

 

Mrak, ktorý sa blížil k Lenke jej začal kradnúť dušu. Svoju pozornosť som upriamila najprv na ten mrak a potom na ostatné. Ostatní to využili a pozabíjali monštrá. Ja som pribehla k Lenke a chytila som ju za ruku. Sila sa ako keby zväčšila a monštrá sa rozplynuli na prach. V zápäti sa všetko svetlo stratilo a srdiečko sa rozdelilo. Všetci na nás pozerali s úžasom. Dokonca aj Sandro aj keď som mu už o tom hovorila. Vôbec som si nevšimla kedy sa premenil na človeka. Dokonca sa stihol aj obliecť. To je ale šikovný chlapec. Dvihla som Lenku zo zeme a všetci padli na kolená – aj Sandro. Rýchlo som sa poobzerala okolo seba, či tu niečo nehrozí, ale všetko vyzeralo neškodne.

 

„Čo sa deje?“ opýtala som sa ich. Pozrela som sa nechápavo na Lenku. Ona s rovnakým výrazom pokrčila plecami.

„Prečo kľačíte? Veď sme ich porazili, no nie? Aspoň zatiaľ.“ Všetci sa na mňa prekvapene pozreli.

„Čo je, čo som povedala?“ pýtala som sa dezorientovane.

„Už nám niekto vysvetlí, čo robíte?!“ nevydržala Lenka. Pozrela som sa na Sandra, ktorý mal sklonenú hlavu.

„Sandro!“ zavolala som na neho.

„Áno?“ hneď zodvihol hlavu.

„Môžeš prísť sem, prosím ťa?“

„Áno.“ Sandro sa v sekunde zdvihol. Už dokonca ani nekrvácal.

 

„Môžeš nám vysvetliť čo sa tu deje?“

„Prečo všetci kľačia? Mali by sme aj my?“ pridala otázky Lenka.

„V jaskyni som o tom ešte pochyboval, ale teraz už niet žiadnych pochýb,“ povedal zamyslene

„Pochyboval si? A o čom?“

„Vy neviete o čom hovorím, však?“

„O čom by sme mali vedieť?“ opýtali sme sa spolu.

„O vašej veľkej moci.“

„Myslíš toto s tou žiarou a s tým príveskom?“ Sandro prikývol.

„Ja som si myslela, že to dokáže každá čarodejnica, čarodejník,“ povedala som prekvapene, že sme pravdepodobne jediné alebo výnimočné.

„Nie. Vedia to len vyvolený. Lepšie povedané dve Vyvolené.“ Vyvolené? To znie smiešne. „Ja a vyvolená? Lenka možno áno, ale ja? Prosím ťa. Strašne vtipné. Lepší vtip som ešte nepočula.“ Smiala som sa a medzi ostatnými sa začalo pošuškávať.

„Takže zasmiali sme sa a teraz môžeme ísť zachrániť môjho otca.“ Vykročila som smerom k hradu, ale nikto sa nepohol. Otočila som sa k nim a Sandro sa tváril smrteľne vážne.

 

„Hmm, Alex, myslím si, že Sandro nesranduje,“ podotkla Lenka. Ja som zostala pochybovačne stáť.

„No super!“ zakričal jeden z väzňov a postavil sa. Mal asi tak okolo tridsiatky a mal drsný hlas. Na okrúhlej tvári mu žiarili modré oči a okolo úst mal jemný porast. Jeho vlasy boli dlhé a neupravené. Asi to bol vlkolak, lebo jeho som v boji nevidela.

 

„To nám akože tieto dve majú zachrániť krky? To proti Abominatii pôjdem radšej bojovať sám.“

„Upokoj sa Charles!“ zahriakol ho Sandro.

„Proti komu?“ opýtala sa Lenka. To nebol asi najlepší nápad. Všetci sa postavili a Charles sa znova ozval.

„Proti Abominatii, vládkyni hrôzy, strachu a smrti. Ona žije v tom hrade, ona nás chcela uniesť a použiť na vytvorenie Prodigiusov.“ Nechápavo sme sa na neho pozreli. „Myslíš tie monštrá?“ opýtal sa Sandro a Charles prikývol.

„A silu čarodejníc využíva na vytvorenie Letiferiusov.“

„Tie čierne mraky,“ šepol Sandro a Charles znova prikývol.

 

„Čakali sme na váš príchod v nádeji, že nám pomôžete, ale ako vidím asi sme sa vo vás zmýlili. Možno to nie ste ani vy.“

„Ale videl si ako zničili Prodigiusov aj Letiferiusov,“ povedala mu žena, ktorá stála vedľa neho a držala ho za ruku. Pravdepodobne jeho družka. Tiež mala okrúhlu tvár a neupravené vlasy. Ale mala hnedé oči a oveľa milší hlas.

„Mohol to byť len nejaký trik. Možno sú to len hlúpe tínedžerky, ktoré Sandro priviedol, lebo nevedel nájsť pravé Vyvolené“

„My nie sme hlúpe!“ nedala nás Lenka. Ja som bola radšej ticho.

„To vy ste hlupáci. Pretože sa necháte poraziť!“ nakričala na nich a znova sa medzi nimi ozval šum. Rýchlo som ich zrátala, aby som vedela proti koľkým budeme musieť bojovať, keď ich naštveme. Bolo ich osem. No my máme ešte Sandra, aspoň myslím. Pozrela som sa na neho, ale on na mňa nie.

 

„Vidno, že nemáte ani šajnu, čo sú oni zač. A len tak mimochodom už neraz sme s nimi viedli bitky. Ale oni sú neskutočne silný. Porazili sme pár ich obyvateľov hradu Mortuusiov, ale na viac nemáme. Lenže s Vyvolenými by sme dokázali poraziť aj Abominatiu.“

 

Všetci zmĺkli a ja som čakala nejaké vysvetlenie. Je jasné, že Sandro o všetkom vedel. Veď aj Charles povedal, že sme len náhradou za pravé Vyvolené. Čo ak má pravdu? Že by bolo všetko dopredu naplánované? Ale to by znamenalo, že aj otcov únos bola naplánovaný.

„Ty bezcitný parazit!“ preťala som ticho a všetci sa na mňa pozerali s otvorenými očami.

„Kto?“ opýtala sa Lenka.

„Sandro, ty si neuveriteľný sebec, egoista a ešte neviem čo!“ Všetci sa na mňa nechápavo pozerali.

„Lenka ty si si vôbec neuvedomila, že on o všetkom vedel a nič nám nepovedal? Určite bol naplánovaný aj otcov únos!“ Lenke to došlo tiež a pozerala sa na Sandra rovnako. „Ja som vedela, že sa mu nedá dôverovať. A ešte nám aj klamal, že nevie prečo otca uniesli. Ty si ho použil ako návnadu, aby sme sem prišli!“

„Ale, ja...“ začal Sandro, ale my sme ho nepustili k slovu.

„Žiadne ale. Mal si nám o tom povedať.“

„Nie, to tak nie je!“

„Teraz sa z toho nevykrútiš len tak,“ kričali sme na neho obe a ostatní sa len nemo prizerali. Asi chceli zistiť ako sa veci majú a kto im zachráni svet. Lenže mi to určite nie sme, alebo sme? Na chvíľu som zapochybovala. Veď tie naše schopnosti, ktoré majú vraj len vyvolené. Ale čo ak sa všetko zmenilo a teraz tie schopnosti môže mať hocijaká čarodejnica?

 

„Mohli by ste nám láskavo vysvetliť čo sa tu deje?!“ zakričal na nás Charles.

„Lebo ak ste si nevšimli sme neďaleko hradu, takže nás môžu počuť a behom sekundy môže byť po nás!“ Všetci traja sme zmĺkli a zahľadeli sme sa na hrad.

„Charles má pravdu. Mali by sme ísť niekde inde a vyjasniť si to,“ navrhol Sandro.

„Tu niet čo vyjasňovať!“ zasyčala na neho Lenka. Ja som tuho premýšľala a všetky oči sa upriamili na mňa.

„Myslím si, že najlepšie by bolo, keby sme sa dozvedeli všetko, čo by sme už mali vedieť. Potom zistíme, či sme tie pravé a keď áno, tak porazíme tú... hmm...“ Nevedela som si spomenúť na meno.

„Abominatiu,“ pomohol mi Sandro.

„Ďakujem. Presne tú. No a keď sa zistí, že nie sme vyvolené, tak pôjdeme zachrániť môjho otca, buď bez vás alebo s vami.“ Sandro sa tváril víťazoslávne a Lenka dosť urazene. Dúfam, že mi to odpustí a pripustí, že je to lepšia cesta.

 

„Môžeme ísť do našej dediny,“ ponúkol sa nám Charles.

„Do dediny vlkolakov?! To by nebol asi najlepší nápad,“ odporoval mu Sandro.

„A čo keď prídete k nám?“ Charles ani nestihol protirečiť Sandrovi, lebo sa ozvala jedna žena. Bola celá útlučká, mala polodlhé hnedé vlasy a prenikavé – neuveriteľné – fialové oči. Neskôr som sa jej opýtala či má šošovky, ale poprela to.

„To znie lepšie. Amanda, ďakujeme. Dievčatá sa budú určite cítiť lepšie medzi svojimi.“ Žeby to boli obyčajní ľudia? Až teraz som si všimla, že traja s bledou tvárou odišli – pravdepodobne upíri.

 

„Ja zostanem tu neďaleko hradu, takže keď ma budete potrebovať len niekoho pošlite,“ oznámil Charles.

 

Charles, jeho družka a ešte jeden muž sa pobrali bližšie k hradu. Zostali sme tam len mi traja, Amanda a ešte jedna žena, ktorá sa na ňu podobala, len bola mladšia s blond vlasmi.

 

„Môžeme?“ opýtala sa Amanda. Sandro prikývol, ani neviem ako, ale ocitla som sa v nejakej dediny . Hneď na to stál vedľa mňa Sandro, potom Lenka, Amanda a jej sestra Melisa – tiež som sa na to opýtala neskôr.

„To je super. Ako ste to dokázali?“ Teraz mi bolo jasné, že tieto ženy nie sú obyčajní ľudia, ale čarodejnice. Čiže toto musí byť dedina čarodejníc.

„Čudujem sa že si prekvapená. Veď taký dar má aj tvoja kamarátka.“ Začudovane som sa pozrela na Lenku.

„Áno, ale ona sa vie premiestniť len sama,“ povedala som.

 

Práve som si spomenula na to ako ma zachránili pred tými obludami.

„Lenka? “otočila som sa k nej.

„Veď sme to skúšali ale nešlo nám to,“ povedala som nechápavo.

„Sandro mi pomohol. Ten dar sa používa tak, že najprv musím premiestniť druhú osobu a potom seba,“ povedala mi s hrdosťou, že sa niečo naučila.

„To je super. Takto by sme mohli zachrániť otca. Ty sa k nemu prenesieš. Pošleš ho k nám a potom sa prenesieš späť.“ V hlave sa mi rodil plán. Lenže znelo to až príliš jednoducho a výraz tvári všetkých naokolo to len potvrdil.

„Asi by ste nám mali vysvetliť čo a ako funguje,“ skonštatovala som, keď chcel Sandro niečo povedať.

„A ja si to myslím,“ súhlasil so mnou. Ostatní len prikývli a vykročili smerom k jednej z chalúp, ktoré boli rozostavené v celej dedine.

 

Bolo tu pekne. Čudujem sa, že to obyčajný ľudia nenašli. Neskôr som sa dozvedela, že pre obyčajných ľudí je táto dedinka neviditeľná.

 

„Ako to, že môžeš byť medzi toľkými čarodejnicami a čarodejníkmi?“ opýtala som sa Sandra cestou do chatky.

„Nezabijú ťa?“

„Vieš, teraz sa všetko zmenilo. Abominatia pomaly ničí ich dediny. Takže musíme držať spolu. Nič iné im nezostáva. Ale na druhej strane nie sme nepriatelia. Len sa nestýkame.“ Prikývla som.

„To, že nás dokážu zabiť, neznamená, že nás musia zabiť.“ Popremýšľala som nad tým. Vlastne má pravdu. Lenka nás počúvala tiež.

„Ale upírom sa taká spolupráca veľmi nepozdáva,“ skonštatovala.

„Upíri sú väčšinou samotári. Oni chcú len informácie. Ale aj im sa nepáči, čo robí Abominatia. Pretože ako ste si všimli aj ich používajú na vytváranie Prodigiusov,“ vysvetlila nám Melisa.

 

„Vitajte v mojom príbytku,“ povedala Amanda a otvorila nám dvere do najväčšej chatky v celej dedinke.

„Posadte sa,“ ukázala smerom k obrovskému stolu a niekde zmizla. Onedlho prišla s táckou plnou jedla.

„Dobrú chuť,“ popriala nám a sama sa pustila do jedenia.

 

Keďže nikto nič nehovoril, tak som začala s otázkami.

„Kto je vlastne zač tá Abominatia?“

„Ako to myslíš?“ opýtala sa ma Amanda.

„Chcem vedieť, či je čarodejnica, vlkolak, upír alebo niečo iné?“

„Aha. Bohužiaľ, je to čarodejnica.“

„Od kedy trvá táto jej nadvláda? Bola niekedy dobrá?“ Najprv nikto nič nehovoril.

 

„Abominatia je naša sestra. Už od mala bola rivalka. Nikdy nedodržiavala pravidlá. Stýkala sa s obyčajnými ľuďmi. Dokonca im ukazovala svoju moc, čo je prísne zakázané. Keď sa to naši rodičia – vtedy dávali pozor na porušovanie pravidiel – dozvedeli, dali jej ešte jednu šancu. Zo začiatku sa zdalo, že to dodrží. Ale o niekoľko dní po tomto pohrození si sem priviedla svojho chlapca. Vtedy mala 19 rokov. To bolo pre rodičov priveľa. Tak ju vyhnali z dediny.“

„Kam išla?“ opýtala sa Lenka zvedavo.

„Do sveta obyčajných ľudí,“ odpovedala Amanda.

„Bola nahnevaná na všetkých z rodiny, ale mala svoju lásku, ktorá tu zlosť tlmila. Volal sa Mike.“

„Volal?“ prerušila som Melisu.

„Zabili ho pri prestrelke v obchode. Abominatiu to veľmi zranilo. Vtedy sa naštvala a išla späť do dediny, ale už ju nemohla vidieť. Aj keď bola čarodejnica. Odvtedy sa snaží podmaniť si celý mystický svet. Unáša čarodejnice, vlkolakov, upírov, aby vytvorila Prodigiusov a Letiferiusov, ktorí budú slúžiť ako jej vojsko. Niektorí sa vzdali a stali sa z nich obyvatelia hradu, ktorých voláme Mortuusi, čo znamená mŕtvy.“ „Prečo ešte nezaútočila?“ opýtala som sa prosto.

„Pretože jej príšery nie sú dokonalé,“ odpovedala mi Abominatia.

„Na čo majú byť dokonalé? Veď už teraz sa ich bojíte.“ Trochu urazene sa na mňa pozreli, ale odpovedali mi.

„Ako si sama mohla vidieť, nedokážu sa brániť pred Vyvolenými. Ona chce vytvoriť takých, ktorí budú proti vyvoleným imúnne. Vlastne proti ich moci.“

 

„Kto sú vlastne tie Vyvolené?“ položila ďalšiu otázku Lenka.

„Pred piatimi rokmi nám veštice predpovedali, že náš svet bude ohrozovať veľké zlo a že nás zachránia Vyvolené. Vtedy sme sme poslali Sandra, aby ich našiel. Boli sme nedočkaví, pretože Sandro neprichádzal, ale veštice povedali, žeVvyvolené privedie, keď na to bude správna chvíľa. Sandra sme poslali preto, lebo dokáže vycítiť moc čarodejnice,“ odpovedala nám Melisa. Otočila som sa smerom k Sandrovi.

 

„Prečo si mi nepovedal kto pravdepodobne som, keď som ťa stretla?“ opýtala som sa ho vyčítavo. Možno teraz by to bolo všetko inak.

„Vtedy som to ani len netušil. Tvoje schopnosti ešte neboli objavené, takže som o nich nemohol vedieť ani ja. Hneď ako som zistil, že si čarodejnica začal som ťa považovať za hrozbu. Na Slovensku sa čarodejnice veľmi nevyskytujú. Najviac ich žije tu v Škandinávskych vrchoch. A len tak mimochodom, vtedy som ešte nevedel, čo vystrája Abominatia. Preto sme s tvojím otcom na druhý deň odišli. Vlastne hneď po tvojom odchode. Keď ste sa rozprávali premiestnila sa ku mne Amanda a povedala mi, čo sa deje a aby som našiel Vyvolené.“ Amanda na všetko prikyvovala.

„Preto si sa k nám začal chovať milšie. Keď si zistil, že sme Vyvolené. A ešte keď som ti povedala o tom, čo som dokázala, keď som vás vtedy zachránila pred Letiferiusom.“ „Presne tak,“ súhlasil.

 

„Ale prečo si nám to nepovedal? Už dávno by sme mohli zachraňovať váš svet.“

„Myslel som si, že mi neuveríš a ujdeš. Aj preto som predstieral, že neviem, kto uniesol tvojho otca.“

„Ale ja by som aj tak išla hľadať otca,“ protirečila som mu.

„Ja to viem. Ale ak si dobre spomínam, keď sme vám povedali, že ste Vyvolené, tak si si myslela, že si robím srandu. Alebo mi pamäť na pár hodín dozadu neslúži správne?“ Opýtal sa víťazoslávne.

„Tak dobre, dobre. Už nebudem na teba naštvaná. Ale nemusel si sa tak hnusne správať vtedy, keď si zistil, že som čarodejnica.“

 

„Prepáč. Mier?“ opýtal sa ma s úsmevom.

„Mier,“ privolila som. Pozrela som aj na Lenku, ktorá sa zrazu tvárila neprítomne.

„Leni, prosím,“ poprosila som ju. Vystrela ruku a podala ju s kyslou tvárou Sandrovi. „Mier,“ zamrmlala, nie veľmi nadšene.

„Ďakujem,“ poďakovala som jej.

„Povedala by som, že nemáš za čo, ale to by som klamala,“ odpovedala mi nie najkrajším tónom.

„Ja sa nechcem hádať,“ informovala som ju.

„Háda sa tu niekto?“ odvrkla mi. Radšej som jej už nič nepovedala, ale pýtala som sa ďalej.

 

„Takže vy očakávate, že vás zachránime?“

„Áno,“ odpovedali mi všetci naraz.

„Aha. A čo ak vás nebudeme schopné zachrániť?“

„Ako to myslíš?“

„Myslím to tak, že čo ak nebudeme dostatočne silné?“ Všetci na chvíľu stíchli a uvažovali o tom.

„To sa nestane,“ vyhlásila s istotou Melisa.

„Ako to vieš?“ opýtala som sa jej pochybovačne.

„Veštice nikdy neklamú. A oni predpovedali, že Vyvolené nám pomôžu poraziť zlo.“ Už mi s tými Vyvolenými začali liezť na nervy.

„Nemôžete nás volať ináč? Stále len Vyvolené, Vyvolené...“ Amanda chvíľu popremýšľala a potom mi odpovedala.

„Pollens.“ Pozrela som sa na ňu nechápavo.

„To je z latinčiny a znamená to mocné,“ vysvetlila mi.

„Aha,“ povedala som.

„Myslím si, že by bolo lepšie, keby ste zostali pri tých Vyvolených,“ navrhla Lenka.

„A ja si to myslím,“ súhlasila som.

 

„Takže vy nám úplne dôverujete. Je to tak?“ chcela som vedieť.

„No, dá sa povedať, že áno.“

„Dá sa povedať? Buď áno alebo nie.“

„Keďže neviete skoro nič o nás a dokonca ani o svojich schopnostiach, tak trochu pochybujeme. Bez urážky, samozrejme.“ Chápavo som prikývla.

 

Rozmýšľala som akú ďalšiu otázku položiť. Bolo ich veľa, ale teraz nebol čas na detaily. Zrazu som si spomenula na našu cestu lietadlom.

„V lietadle sme si pozerali babičkine knihe. Zrazu v jednej z nich zmizli písmená a objavila sa tam... hmm,“ rozmýšľala som ako to nazvať.

„Dalo by sa to povedať, že to bolo niečo ako upozornenie.“ Všetci sa tvárili nedočkavo – čakali na popis toho, čo v tej knihe bolo.

 

Kým som sa rozpamätala na celé upozornenie alebo vyhrážku, Lenka ju už citovala

„Nikdy ma nenájdete, nikdy sa nedozviete, kto som... Budem len Vaša nočná mora, z ktorej sa nikdy nezobudíte.“ dokončila.

„Potom sa tam objavili ďalšie slová, ktoré boli napísané v latinčine. Potom sa všetky knihy vyparili.“ Znova ich Lenka citovala.

„Nasledujte svoje srdce obrovské zlo porazí len obrovská láska, oddanosť a celé čisté srdce.“

„Veľmi zaujímavé,“ konštatovali naši poslucháči.

 

„Myslíte si, že to mohla byť Abominatia?“ opýtala sa Lenka.

„Neviem, čo dokáže Abominatia. Ale je zvláštne, že si myslí, že nebudete vedieť kto je. Podľa mňa nie je taká hlúpa, aby nevedela, že ako náhle sa stretnete s nami, že vám o nej povieme.“ Všetci sme nad tým rozmýšľali.

„Možno je to len vyhrážka. Možno si myslela, že ich tým vystraší a utečú,“ ozval sa po dlhej dobe Sandro.

 

„Pretože ona nevie o tom, že sme sem prišli so zámerom nájsť môjho otca, však?“ Sandro prikývol a pokračoval.

„Vášho otca chytila len náhodou. Ona si asi myslela, že som vás našiel a poslal po vás. Keď zistila, že ste také mladé, tak dúfala, že vás vyplaší,“ dokončil a bol zjavne sám so sebou spokojný.

 

Všetko dáva logiku. A my sme sa tak báli, že to bude nejaký duch alebo čo. Teraz keď mi je všetko jasné, sa tak nebojím. No, vlastne sa bojím ešte jednej veci. Bojím sa toho, či bude otec ešte nažive. Ale túto obavu som nahlas nepovedala. Pretože som sa bála, že sa splní.

 

„Teraz ste si už isté tým, kto naozaj ste?“ opýtal sa nás Sandro a sledoval nás skúmavým pohľadom.

„Ja áno,“ odpovedala som mu hneď. Všetci sme sa pozreli na Lenku.

„Je to všetko také zvláštne a hlavne šialené,“ začala a mňa premkla obava, že ma tu nechá, lenže ďalšie slová boli toho opakom.

„A to sa mi páči,“ povedala s úsmevom.

„Takže áno!“ vykríkla a konečne sa jej objavil úsmev na tvári. Dokonca sa usmiala aj na Sandra. Pravdepodobne potrebovala čas na premyslenie. Preto sa veľmi nezapájala do konverzácie.

---