Vyvolené 14.kapitola

 

„V čom máme výhodu a v čom nie?“ opýtala som sa na porade, ktorú sme zorganizovali po raňajkách.

„To že tam máš otca je výhoda aj nevýhoda. Výhoda toho, že sa s ním môžem spojiť a nevýhoda, že keď Abominatia zistí, že je to tvoj otec, tak to môže použiť proti tebe,“ začal Sandro, keďže nikto iný sa neozval.

 

Bolo nás tam dosť. Nemala som vôbec prehľad o našom počte. Amanda a Melisa si pamätali každé meno obyvateľa. My spolu s radou dediny sme sedeli za dlhým stolom a okolo nás postávali obyvatelia. Neskôr som sa dozvedela, že tam bol aj jeden z upírov a jeden vlkolak, aby dali vedieť o našich plánoch svojim.

 

„Ďalej, Abominatia si myslí, že nás zastrašila,“ dodala Lenka.

„Ona o nás nevie, však?“

„Dúfajme, že nie,“ odpovedal jej niekto z rady. Bol to vysoký muž s dlhými blond vlasmi, orlím nosom a prenikavými modrými očami.

„Ako to myslíte?“

„Abominatia má všade svojich špehov. Nikto nevie, či niekto z nás nie je Mortuus.“ Lenka sa zamyslela.

„Už ste nám o nich niečo vraveli. Hovorili ste, že Mortuusi sú obyvatelia hradu.“

„Áno. Sú to vlastne čarodejnice, čarodejníci, upíri, vlkolaci, ktorí si chceli zachrániť krk a neverili vešticiam, tak sa postavili radšej na jej stranu. “

 

„Je až taká nebezpečná? Mne z vášho rozhovoru nebudí strach. Ja si ju stále predstavím ako normálnu ženu,“ povedala som, čo som si myslela, ale to nebol asi najlepší nápad.

„Takže podľa teba nie je nebezpečná?!“ vybehli na mňa takmer všetci.

„Videla si tie obludy aj Letiferiusov,“ konštatoval predseda - väčšinou hovoril on, takže mi pripadal ako predseda.

„Alebo si bola slepá?“ Začula som mierne pochybnosti v jeho hlase.

„Nie, videla som ich,“ odpovedala som mu čo najviac pokojne. Kam tým mieri?

„Tak potom? Veď si sama videla, čo dokážu...“ Skočila som mu trošku nevychovane do reči.

„Áno, ale viem, čo dokážem ja a Lenka. Nehovoriac o tom, čo dokážete vy!“ Na konci vety som trochu zvýšila hlas a pozrela som sa na ľudí okolo mňa.

 

„Ste čarodejníci. Potom sú tu vlkolaci, upíri. A ona má čo? Nejakých smiešnych Prodigiusov a Letiferiusov. K Mortuusiom sa ani nevyjadrujem. Podľa mňa nedokážu bojovať proti svojim a rozmyslia si to....“ Tentokrát ma prerušila Amanda.

„Prepáč mi to, ale pomiatla si sa, či čo?“

„Veď keď sme ich porazili raz, porazíme ich aj druhýkrát,“ pridala sa ku mne aj Lenka.

„Tam pred hradom ich bolo len pár. V hrade sú ich tisícky. A nemyslím si, že Mortuusiovia zmenia svoj názor,“ povedala Amanda trošku smutno.

„Presvedčíme ich!“

„Ako to chceš urobiť?“ opýtal sa ma Sandro.

„Jednoducho. Nechám sa chytiť.“

„To v žiadnom prípade,“ povedali Sandro s Lenkou naraz.

„Zbláznila si sa?“ opýtala sa ma Lenka.

„To sa chceš dať chytiť? A čo ak ťa neposlúchnu? Potom by sme už nemali ani nádej!“ Sandro na mňa až kričal. Neviem prečo ho to tak vzalo. Že by preto, lebo som dcéra jeho kamaráta alebo preto, že som Vyvolená?

„Inú možnosť nemáme,“ povedala som a snažila som sa všetkých presvedčiť pohľadom.

 

Po celej miestnosti sa rozľahol šum.

„To znie dobre,“ počula som z jednej strany.

„Nie je to príliš nebezpečné?“

„A čo ak stratíme jednu z Vyvolených? Potom nemáme šancu.“

„Ten vlkolak má pravdu.“

„Je to dobrý nápad....“ A tak ďalej, a tak ďalej. Sandro s Lenkou preberali to, či som sa niekde náhodou neudrela do hlavy. Veľmi vtipné, pomyslela som si sarkasticky.

 

Všetky tieto úvahy trvali kým predseda neprehovoril– teraz som si už istá jeho pozíciou, pochopiteľne, keď vo svete čarodejníc ho nevolajú náhodou inak.

„Prosím utíšte sa!“ V momente všetci zmĺkli.

„Zhodli sme sa na tom, že ten plán sa nám pozdáva.“

„Čože?! “ vybuchol Sandro a Lenka ho doplnila.

„Všetci ste sa zbláznili?!“

„Prosím, upokojte sa. Ešte som neskončil. Najprv zistíme, či o vás Abominatia vie. Keď áno, tak tam pošleme niekoho iného a keď nie, tak tam s tebou ešte niekto pôjde, Alexandra.“ 'Tak ma už dlho nikto neoslovil,' pomyslela som si.

„Ja s ňou pôjdem,“ ponúkol sa Sandro hneď, keď predseda dokončil.

„Si si istý, chlapče?“

„Áno, som,“ odpovedal Sandro bez zaváhania.

„Dobre, tak teda vám poviem, čo a ako. Všetci sa môžete rozísť, porada bude pokračovať poobede.“ Ten čas, ale rýchlo letí. Bolo už pol dvanástej.

 

„Alessandro, Alexandra, vy tu zostaňte.“ Až teraz som si všimla ako sa naše mená podobajú. Znova sa zamýšľam nad nepodstatnými vecami. Začala som premýšľať nad otcom a to ma naštartovalo na to, aby som pozorne počúvala Morissa - kým všetci ľudia odchádzali opýtala som sa na meno Sandra. Je čudné, že vie toľko o svete čarodejníc, keď je vlkolakom. Musím sa ho na to niekedy opýtať. Ale teraz sa naozaj musím snažiť. Lebo keď niečo urobím zle, tak je po mne. Citovala som si v hlave Morissove slová.

 

„Práve mi napadla jedna otázka,“ povedala som ešte predtým ako nám začal dávať pokyny.

„Áno?“

„Melise a Amande nebude vadiť, keď im zabijeme sestru?“ opýtala som sa, lebo som nechcela niekomu ublížiť.

„Toto sme nepreberali. Ale sama si videla, že aj oni dve sa zapájajú do plánov proti nej,“ odpovedal mi vecne.

„Nechcem o nich pochybovať, ale čo ak jedna z nich je aj naďalej s Abominatiou?“ „To je nezmysel,“ odpovedal mi automaticky Moriss. Ale v tých slovách nebola úplná istota. Všimol si to aj Sandro, ktorý rozmýšľal nad tým čo som povedala.

„Myslím si, že je tu aj taká možnosť,“ povedal Sandro. Moriss sa na neho prísne pozrel, ale bolo vidno, že si Sandro ďalej stojí za svojím. To ma trošku zaskočilo, keďže hlavné slovo tu má Moriss.

„Už sa o tom nebavme. Nemôžeme podozrievať nikoho bez jasných dôkazov,“ vyhlásil Morris na koniec. Obaja sme prikývli aj keď nie veľmi ochotne.

 

„Mohli by sme už prejsť k tomu, aby vás neodhalili?!“ Znova sme obaja prikývli, ale tentokrát s nedočkavosťou v tvári.

„Takže na začiatku by ste nemali byť určite spolu. Bolo by to veľmi nápadné, keby chytili čarodejnicu s vlkolakom. Ďalej sa budete musieť brániť.“ Pozrela som sa na neho trošičku nechápavo. Prekrútil očami a odpovedal mi na nevyslovenú otázku. „Preto, lebo by to bolo tiež okaté, keby ste sa nechali chytiť ľahko. Musíte vynaložiť všetku svoju silu na obranu, ale len aby si to oni mysleli. Lebo ak, hlavne ty Alexandra, vynaložíš ozajstnú silu, tak to nedopadne dobre a Abominatia by sa o tebe mohla dozvedieť.“ Chápavo som prikývla a Sandro len pozorne počúval.

 

„Kde máme byť, aby nás našli?“ opýtala som sa nedočkavo. Už som chcela odísť. Morris na mňa pohoršene pozrel, ale odpovedal.

„To je úplne jedno. S Alessandrom sa rozdelíte už hneď tu. Nemôžeme riskovať, že vás niekto uvidí. Prodigiusovia nás unášajú väčšinou v noci.“

„Prečo práve vtedy? Veď každý vie, že kto sú...“ Nestihla som dopovedať, lebo ma prerušil Sandro.

„Kvôli Letiferiusom.“

„Ale veď oni boli tiež cez deň vonku.“ Spomenula som si na náš malý boj pred hradom. „Áno, ale to bolo len výnimočné. Po dlhšom čase sa im podarilo chytiť toľkých väzňov. Dokonca medzi nimi bola aj Amanda s Melisou. Takže Letiferiusovia prišli bez váhania na pomoc.“

„Veď potom môžu aj inokedy. Nechápem.“ Nemala som v tom veľmi jasno. Morris sa poškrabal na hlave.

 

„Hmm...Ako si si určite všimla bolo pod mrakom. Letiferiusov zabíja svetlo. No, konkrétne svetlo Vyvolených. Takže oni sa svetla boja prirodzene...“ snažil sa mi vysvetliť Morris, ale ako si sa nedostal k tomu, že prečo neútočia aj cez deň, keď vedia, že denné svetlo im nič nespraví. Aspoň som si myslela, že nič.

„...Vtedy boli slabší,“ doplnil ho Sandro a pokračoval ďalej.

„Keby ste ich s Lenkou nezničili, tak by sa o nejakú dobu vyparili. Oni môžu byť vonku, ale nie nadlho. Vtedy prišli na pomoc, lebo si mysleli, že to budú mať raz dva za sebou, ale nerátali s vami. Prodigiusovia urobili vtedy chybu, že unášali aj ráno...“

„...Ale pre nás to bol úspech,“ doplnila som ho a on sa na mňa usmial.

 

„A čo budeme robiť, keď sa dostaneme do hradu?“ opýtala som sa.

„Asi by ste sa mali najprv...uhm...nedať zabiť. A ďalej, no...“ premýšľal Morris. Obaja sa v tej istej chvíli pozreli na mňa.

„Bol to tvoj nápad,“ povedali zborovo.

„Veľmi pekne ďakujem.“ Pozrela som sa na Sandra, aby mi pomohol.

„Na mňa sa nepozeraj. Ja som bol proti. Keď ti niečo napadne, tak ma zavolaj. Idem sa najesť.“ Ani som nič nestihla namietať a už sa vyparil.

 

Rýchlo som pohľad nasmerovala k Morrisovi, ktorý tiež pomaly smeroval k východu.

„Nie, že by som ti nechcel pomôcť, ale ako povedal Alessandro bol to tvoj nápad. A ja ti nechcem poradiť zle.“ Pozrela som na neho prosebne.

„Jedine, čo ti môžem poradiť je to, aby si sa neodhalila.“

„Tak to vám veľmi pekne ďakujem,“ povedala som skepticky. Pokrčil ramenami a odišiel.

 

Sadla som si na najbližšiu stoličku a premýšľala som. Mojou prioritou bolo nájsť otca. Keď, samozrejme, žije. Ale myšlienky tohto typu som sa snažila vypudiť z hlavy. Ďalšia moja priorita sú Mortuusi, ktorých musím presvedčiť, aby boli na našej strane, ale zároveň sa nesmiem prezradiť. A poslednou prioritou je Abominatia. Tu musím zničiť, ale pôjde to len s Lenkinou pomocou.

---