Vyvolené 16.kapitola

Zaspala som až niekedy nad ránom. Aj to len na pár hodín, pretože do miestnosti vtrhli Prodigiusovia. Všetci sa rýchlo zobudili a vyšli von. Musela som rýchlo zobudiť Sandra, keďže sa k nám blížil Prodigius.

 

„Čo je, čo sa deje?“ opýtal sa ma rozospato.

„Rýchlo, vstávaj,“ šepla som mu a ukázala na Prodigiusa. Sandro sa neochotne postavil. Keď to Prodigius videl, tak sa otočil a zamieril k inému spiacemu mužovi. Po tom čo som videla, som bola rada, že som Sandra zobudila a on tiež.

 

„Diki,“ poďakoval sa mi s vypleštenými očami, ktoré smerovali na Prodigiusa. Bolo to strašné. Najprv do neho začal štuchať. Keď sa aj naďalej muž nechcel zobudiť, tak ho Prodigius vzal a odhodil celou silou o zem. Až k nám bolo počuť prašťanie kostí. Prodigius sa pomaly blížil k mužovi, ktorý sa zvýjal na zemi. Bolo vidieť, že nemá trpezlivosť. Po tom ako mu odtrhol nohu, tak som sa vybrala smerom k východu a Sandro za mnou. Na nádvorí stáli všetci v radoch. Neviem, či sa mi to len zdalo alebo nás bolo menej? Ani by som sa nečudovala, keď dostávame jesť len raz za deň. Moje predpoklady sa potvrdili, keď z miestnosti vynášali mŕtvych.

 

Pred rad sa postavil Michael. Čakala som, že sa k nám pridá, ale on sa ani nepohol. Vyzeral, že na niečo čaká alebo na niekoho? Všetci tam stáli s vystrašenými tvárami. Asi sa to dialo každý deň. Nechcem ani pomyslieť na to čo nás čaká. Pozrela som sa na Sandra.

„Čo myslíš. Prečo tu asi stojíme?“ opýtala som sa ho pošepky.

„Asi to má niečo spoločné s tým vyberaním na vytváranie Prodigiusov,“ šepol mi.

 

Viac mi nestihol povedať, pretože sa z jedných dverí vynoril chlap. Keby ma Sandro nechytil za ruku, tak by som mu vyšla oproti.

„Ocko,“ šepla som, ale nikto ma nepočul okrem Sandra, ktorý ma chytil pevnejšie. „Viem, že je to ťažké ale skús sa udržať na mieste.“ Začala som sa pomaly uvoľňovať a Sandro uvoľňoval zovretie. Keď sa otec blížil k radu, celý rad stuhol. Okrem mňa a Sandra.

 

„Sú tu všetci?“ opýtal sa otec. Jeho hlas zdrsnel. Podľa hlasu by som ho vôbec nespoznala. Ešte aj jeho výzor sa trochu zmenil. Bol viac zarastený a v jeho očiach nebolo žiadnej lásky alebo nehy. Jeho oči vyžarovali rešpekt a strach.

„Áno, pane,“ odpovedal mu Michael. Otec začal chodiť pomedzi nás. Každý – potom ako okolo nich prešiel bez povšimnutia – si vydýchol. Všetci nemali také šťastie. Niektorých sa otec dotkol a okolo nich sa vytvoril Letiferius a v zápäti zmizol aj s obeťou. Podišiel k nám. Myslela som si, že nás spoznal, ale jeho výraz sa nijako nezmenil. Ako keby mal vymytý mozog. Najprv prišiel k Sandrovi. Zo začiatku to vyzeralo, že bude pokračovať ďalej, ale v poslednej chvíli si to rozmyslel a chytil Sandra za ruku. Chcela som sa ho zadržať, ale Sandro ma pohľadom zastavil a zmizol. Tlačili sa mi slzy do očí, ale otec sa otočil ku mne, tak som ich musela zadržať.

 

Skôr ako prišiel ku mne, sa ozval Michael.

„Pane! Podľa mňa zatiaľ stačí.“ Otec sa k nemu otočil.

„Podľa čoho to súdiš? Myslíš si, že mi budeš rozkazovať?!“ opýtal sa povýšenecky.

„Nie, pane. Ja vám chcem len poradiť. Viete, že to tvorenie ide pomaly. Len ich tam budeme zbytočne držať.“

„Ale čo ak niekto z tých ostatných má moc, ktorá by sa nám zišla?“ Myslela som si, že na to nebude mať Michael žiadny argument, ale mýlila som sa.

„Veď uvidíme do rána. Tí čo prežijú to znamená, že sú silnejší.“

„Silu môžeme zistiť aj iným spôsobom,“ odpovedal mu a tváril sa podozrievavo.

„Podľa mňa našej pani budú stačiť aj tí dnešní desiati. Veď určite ste aj vy sám cítili silu toho posledného.“ Otec sa na chvíľu zamyslel.

„Áno, máš pravdu cítil som niečo. Ale ty to vieš lepšie ako ja. Ako je to možné, že aj ja som cítil trochu jeho moci?“ opýtal sa a smeroval k nemu. Rukou naznačil, aby sme sa rozišli. Ja som šla bližšie k ním. Bola som zvedavá na Sandrovu výnimočnosť, ale aj na Michaelovu moc.

 

„Každý, ktorého som vám odporučil je niečím výnimočný, ale tento chlapec je oveľa viac.“

„Nechceš mi hádam naznačiť, že je to Pollen...“

„Nie, nie pane. Len ženy alebo dievčatá môžu byť Pollens.“

„Tak potom?“

„Vy to vážne neviete?“

„Michael. Už ma prechádza trpezlivosť. Mal by si pohnúť s tým vysvetlením.“ Otec bol plný rozhorčenia.

„Pane, je to Dimidiumus.“ Otec na Michaela vyvalil oči. Ja som sa tvárila ako doteraz.

 

O Dimidiumusoch som ešte nepočula, takže som nevedela ako mám reagovať. A ďalšie informácie som sa nedozvedela lebo po tom šiel Michael s otcom hneď preč. Mali dosť naponáhlo. Ešte som začula otcove posledné slová z diaľky.

„Prečo si mi to nepovedal hneď?“ Ale Michaelovu odpoveď som nepočula.

 

'Čo ak toto pomenovanie používajú pre špehov? Čo ak nás odhalili? Ale potom by vzali aj mňa...' Môj sled myšlienok prerušil jeden rozhovor.

„Počul si čo povedal Quaer Eligovi?“ To tu nemajú normálne pomenovanie pre ľudí? Chcela som ich počúvať, ale bolo by to veľmi nápadné. Tak som k nim jednoducho prišla. Boli to dvaja mladí muži. Jeden sa na mňa usmial.

„Kto sú vlastne tí Dimidiumusovia?“ Obaja sa na mňa prekvapene pozreli.

„Ako ste si všimli som dosť mladá. Takže určite chápete, že som sa stala čarodejnicou len nedávno. Takže vám musí byť jasné, že veľa toho ešte neviem,“ povedala som im pravdu. Dúfam, že tu neexistuje nejaká škola pre čarodejnice. Inak by som skončila.

 

„Prepáč,“ ospravedlnil sa ten, ktorý sa na mňa usmial.

„Ja som Tom a toto je Dominik.“

„Ja som Alex. Vy ste Slováci?“

„Ja nie, ale Dominik áno.“

„Ako je možné, že vieš tak perfektne po slovensky? “ Obaja si ma prezreli skúmavým pohľadom.

„Odkedy si tu?“

„Prišla som medzi poslednými,“ odvetila som automaticky.

„Prečo?“

„Tak lebo nevieš, že všetky mystické bytosti majú moc si navzájom porozumieť. “

„Už som vám povedala, že som sa o svojich schopnostiach dozvedela len nedávno. Ale ako to funguje?“ Pozerala som na neho prekvapene. Prečo mi o tom nikto nepovedal? „Napríklad podľa mňa rozprávaš po anglicky a ja rozprávam po anglicky. “ Dal mi chvíľu na premyslenie.

„Zaujímavé,“ skonštatovala som.

 

„Nechcela si náhodou niečo vedieť o Dimidiumusoch?“ Horlivo som prikývla. Bola som veľmi zvedavá. Sandro mi nič nikdy také nepovedal. Ani otec.

„Takže je to jednoduché. Dimidiusovia sú napoly vlkolaci a napoly čarodejníci. Dúfam že vieš kto sú vlkolaci,“ opýtal sa ma Tom s podtónom humoru. Toto sa ma trochu dotklo.

'Ako môže byť aj čarodejom, keď je vlkolakom? Veď keby bol čarodejom, tak sa nemôže stať vlkolakom. Alebo áno?'

 

„Ako, ako vzniknú taký Dimidiumusovia?“ musela som to vedieť.

„Jeho rodičia sú čarodej a vlkolačka alebo naopak,“ odpovedal mi Dominik hneď.

„Iný spôsob nie je?“ opýtala som sa. Nešlo mi to do hlavy. Veď otec hovoril, že sa Sandro premenila, nie že sa narodil ako vlkolak.

„Napríklad, že je nejaký čarodej, ktorého pohryzie vlkolak?“ Pozreli sa na seba a zasmiali sa.

„Ty sa to ho máš fakt ešte veľa učiť.“

„No, asi hej,“ pripustila.

„Ale prečo?“

„Vlkolaci a čarodejnice sú prirodzenými nepriateľmi. To dúfam vieš.“ Tentokrát som len prikývla.

„Fajn. Aspoň niečo. Takže vlkolak dokáže len zabiť čarodeja. Nedokáže ho premeniť. Dá sa povedať, že pohrýznutie vlkolaka pôsobí na čarodeja ako jed. Presne tak isto pôsobia kúzla na vlkolaka,“ vysvetlil mi stručne a jasne. Dominik ma počúval a čakal na to, ak by Tom niečo nevedomky vynechal.

 

„Aha, ale ako to, že sa Sandrovi rodičia zniesli?“ preriekla som sa. To som nechcela. Obaja sa na mňa pozreli s vytreštenými očami.

„To myslíš toho, čo ho odviedli?“

„Ty ho poznáš?“ opýtali sa ma obaja naraz.

„No...“ myslím si, že nebude najlepšie, keď budem zase klamať. Takže som vyšla s pravdou von. Aj keď nie úplnou.

„...Áno, poznám. Ale nevedela som čo je zač. Poznám ho len krátko. Sme kamaráti. A preto mi nešlo do hlavy, že sa vlkolaci a čarodejnice nemajú radi a napriek tomu vychádzame spolu dobre.“ No nie najlepšie. Spomenula som si na to podpichovanie Sandra s Lenkou.

„Zaujímavé. Je zvláštne, že ti to nepovedal. Asi ti neverí dostatočne.“

„Ako som povedala. Nepoznáme sa dlho. To bude asi tým.“

 

„To sú výnimky....“ odpovedal mi na predošlú otázku a ja som si pomyslela na otca. Vlastne, my už nie sme výnimka. Pomyslela som si smutne.

„...Takí sú výnimoční a zriedkaví. Takisto ako aj Dimidiumusovia. “ Nechápavo som sa na nich pozrela.

 

„Takíto majú obrovskú moc. Vlkolak a čarodejník v jednej osobe je niečo neskutočné,“ vysvetli mi Dominik vecne.

„Aha, tak preto bol oc... ten vyberač, taký šokovaný a prekvapený.“

„Áno, je veľmi malá pravdepodobnosť, že by sa tu mohol objaviť taký ako on. Lenže je veľmi mladý, takže je pochopiteľné, že sa dostal sem. Nič proti.“

„Nevadí,“ odpovedala som čo najviac pokojne. Mala som sto chutí vyraziť za Sandrom(aj keď neviem kde je-ja by som ho už nejako našla) a vykričať mu ako si to predstavuje, že mi to nepovedal. Nemala by som byť taká prekvapená. Veď už predtým som vedela, že má schopnosti, lenže to som nevedela, že je nejaký Dimidiumus. Keby som to vedela, tak by som ho sem nepustila.

 

„Takže nikto s tým nerátal. Určite aj Abominatia bude prekvapená. A určite milo. Toto je koniec všetkým... S Dimidiumuom porazí Vyvolené behom sekundy,“ povedal Tom sklesnuto.

„Ak vôbec existujú,“ doplnil ho Dominik povrchne.

'Stojím pred vami!' chcela som zakričať, ale to by asi nebol najlepší nápad. Aj keď sa zdá, že títo z tohoto miesta nie sú veľmi nadšený.

 

„Nevyzeráte, že by ste boli na jej strane.“ Obaja sa zatvárili zahanbene.

„My sme tu len kvôli tomu, aby sme prežili. Donedávna z nás nevyberali, ale Abominatiu nebavilo posielať Prodigiusov do dedín, tak začala triediť nás.“ Chcela som im povedať, že akí sú sebeckí, ale bolo vidieť, že to ľutujú.

„Najprv sme boli radi, že sme tu. Veď sme na strane zla, kde sa nám nič nemôže stať. Ale mýlili sme sa a sklamali sme naše rodiny. Je to veľká hanba. Teraz by sme chceli odísť, ale to sa nedá. Buď toto alebo smrť.“ Obaja sklonili hlavy.

 

Dominik sa postavil.

„Idem sa najesť,“ oznámil a odišiel. Zjavne nezvládol to, aby ho niekto videl v hanbe. „Ja som tu prišla len pre to, lebo mi ľudia v dedine liezli na nervy. Takže sa nemusíš hanbiť. Dostala som sa tu v zápale hnevu. To je podľa mňa taká istá hanba ako to čo ste urobili vy.“ Tom a na mňa pochybovačne pozrel, ale ďalej sa k tomu nevracal.

 

„Myslíš si, že aj ostatní sem prišli kvôli tomu a postavili by sa späť na stranu dobra?“ skúsila som po chvíli. Možno s ich pomocou presvedčíme ostatných, aby sa vzbúrili. Prudko zdvihol hlavu.

„Kam tým mieriš?“

„Len sa informujem,“ odpovedala som mu stručne. Chvíľu porozmýšľal.

„Je tu takých mnoho, ktorí sa sem prišli zachrániť, ale neviem, či by dokázali bojovať proti zlu. A ešte keď zistia, že Abominatia získala Dimidiumusa,“ odpovedal mi smutne a zároveň nahnevane.

„Nič v zlom, ale neviem na čo tu ten mladý chodil,“ povedal mi rozhorčene a postavil sa.

 

„Idem sa najesť aj ja!“ A tak som zostala sama sedieť a premýšľala som nad tým mladým , ktorého mi uniesli. Vlastne začala som premýšľať nad všetkým. Nad mamou, ktorá je pravdepodobne stále vo Francúzsku. Sľúbila som jej, že keď sa to bude dať, tak jej sem-tam zavolám. Mala som šťastie, že existujú aj čarodejníci, ktorý dokážu napodobniť hlas každého. Takže som povedala Lenke, čo jej ma imitátorka hovoriť. Keď zmiznem, čo si o mne mamka pomyslí? Lebo ak Abominatia zničí všetkých čarodejníkov, vlkolakov, upírov... Tak jej nebude mať kto zavolať, že som v poriadku. Neviem, či by to zvládla. Stačila strata otca, ktorá ju takmer priviedla do blázinca.

 

Potom som si pomyslela na otca, ktorý sa tak veľmi zmenil. Takže môj sen bude nakoniec pravda? Pri tej myšlienke som sa striasla. Dúfam, že nie a že je to len nejaké kúzlo, ktoré sa bude dať prelomiť. Rozhodla som sa. Rozhodla som sa, že Tomovi a Dominikovi poviem kto som a poprosím ich o to, aby sme spolu vytvorili vzburu. Nechcem stratiť niekoho ďalšieho z môjho života. Musím to urobiť čím skôr. Musím čím skôr zachrániť Sandra a nie len jeho, ale celý svet mystických bytostí.

 

Vyrazila som smerom k jedálni, ale predo mnou sa zjavil Michael.

„Ahoj,“ pozdravil ma s úsmevom.

„Daj mi pokoj,“ odvrkla som.

„No tak, čo sa deje?“

„Čo sa deje? Bože, si smiešny. Dopustíš to, aby odniesli Sandra a pýtaš sa ma čo sa deje?!“ nakričala som na neho.

„Ale ja som za to nemohol. Veď si ho vybral vyberač.“

„Ale, prosím ťa. Myslíš si, že som hluchá a hlúpa?“

„Nie, nemy...“

„Neskôr som vás počula. Takže mi došlo, že si mu musel nejako naznačovať, koho ma vybrať podľa sily a schopností.“ Na to som prišla neskôr.

„Lenže ja som musel. Keby zistili, že som ho zatajil, tak by ma zabili.“

„Pche! Hlavná vec, že mňa si nechal nažive.“ Zmĺkol a ja som pokračovala v ceste.

 

„Keď zistia, že som ťa zatajil, tak ma zabijú. Mohla si mi povedať skôr, že je priateľ drahší ako život...“ Snažila som sa ho nepočúvať, ale jeho nasledujúce slová ma zarazili.

„Myslel som si, že Pollens chcú za každú cenu prežiť, aby porazili zlo.“ Dokončil s miernym obvinením a s istotou v hlase, ktorá ma znepokojovala.

„Neviem, čo majú Vyvolené spoločné so mnou!“ odvrkla som. Ja som vyznela dosť neisto.

„To ti tak verím,“ povedal sarkasticky.

„Ale fajn. Ako chceš. Len ťa chcem upozorniť, že pri zajtrajšom výbere nebudeš mať šancu.“

 

Chcela som pokračovať ďalej, ale potrebovala som niečo vedieť.

„Prečo si ma neprezradil?“ Myslím si, že už nemá význam niečo ďalej skrývať. Otočila som sa k nemu. Tváril sa zamyslene.

„Čo ja viem...“ premýšľal.

„Možno preto, lebo sa mi páčiš.“

„Ale vieš, že ma aj tak nezachrániš,“ konštatovala som stroho a odišla som od neho.

 

„Tých čo chytia nezabijú hneď. Niektorých nezabíjame dokonca vôbec. Medzi takých patrím aj ja!“ zakričal za mnou, ale ja som sa neotočila. Čo tým naznačoval? To že sa mám vybrať za Abominatiou? Čo ak je to pasca? Čo ak už o mne vedia? A on mi to povedal naschvál, aby ma nachytal do pasce? Možno aj ten rozhovor s otcom o Sandrovi je výmysel. Možno Sandro nie je žiadny Dimidiumus. Ale teraz nad tým nebudem premýšľať. Podstatné je, že Sandro pravdepodobne žije.

---