Vyvolené 18.kapitola

Vyšli sme na dvor a hneď bolo jasné, prečo šlo presvedčovanie vzbúrencov tak ľahko. Všetci Mortuusiovia stáli na dvore. Pri každom bol Prodigius alebo Letiferius. Nás dvoch zajali v momente ako sme tam vkročili.

 

„Čo sa deje?“ Tom skúsil zahrať nechápavého. Prodigiusovia nepovedali nič len škriekali a spútali nám obom ruky. Spoza ľudí sa vynoril otec, Michael a dokonca aj Sandro. Hneď mi bolo jasné, že už viac nie je môj priateľ. Prodigiusovia nás oboch šmarili pred nich. Kým k nám prišli, už sme obaja stáli.

 

„Nestačil vám môj otec?! Teraz ste si museli vziať aj môjho kamaráta?!“ vyštekla som na Michaela a surovo som mu napľula do tváre. Prišiel ku mne a udrel ma – až tak, že sa mi z pery spustila krv.

 

„Načo si čakal až doteraz? Aby som tam stiahla ostatných? Aby ma ostatní pre to nenávideli?!“ Ten úder ma neodradil, pokračovala som ďalej s výčitkami namierené na Michaela.

„Si úbožiak! Vieš o tom, však? Pretože si pre niekoho poddaný. Myslím si, že si to uvedomuješ! Aj preto si ma neprezradil hneď. Čo ti nasľubovala tá potvora, že si ma prezradil?“ opýtala som sa ho posmešne a dostala som ďalšiu facku.

„Už mlč!“ vyštekol na mňa, ale ja som ho nepočúvala. Pomyslela som si, že keď už mám zomrieť, tak si poviem svoje.

 

Pozrela som sa smerom k otcovi a Sandrovi.

„Čo to len s vami urobili? Odpustíte mi to niekedy?“ opýtala som sa ich so slzami v očiach, ale oni mi na to nič nepovedali, len na mňa chladnokrvne pozerali.

„Aj keď pochybujem, že toto mi niekedy odpustíte,“ povedala som so zármutkom a sklonila som hlavu.

 

V tej chvíli sa mne aj Tomovi roztrhli putá. Pozrela som sa smerom k otcovi, ktorý sa začal zvýjať v bolestiach. Bolo to pre mňa ťažké, ale nič iné mi nezostávalo. Tom sa pozrel smerom na Michaela, ktorý zostal paralyzovaný. Doteraz mi Tom o svojich schopnostiach nepovedal. Zrazu som pocítila bodavú bolesť v hlave. Nevydržala som to a podlomili sa mi kolená. Tom zostal paralyzovaný. Zvláštne ako by niekto odrazil na nás našu moc.

 

„Myslela si si, že ma dokážeš poraziť?!“ opýtal sa ma výsmešne ženský hlas. Nikdy som ju nevidela, ale bolo mi hneď jasné, že je to Abominatia. Bola vysoká, mala tmavšiu pokožku a úplné tmavé oči. Skoro vôbec sa nepodobala na svoje sestry. Nepripadala mi odpudivo, ale ani sympaticky. Snažila som sa svoju moc ešte raz použiť, tentokrát na ňu, ale všetko čo som chcela urobiť jej, sa stalo mne.

 

„Úbožiatko,“ povedala ironicky

„Pokúšaš sa márne. Teba už nikto nezachráni,“ zasmiala sa diabolsky.

„To si myslíš len ty!“ ozvalo sa spoza mňa. Ani som sa nemusela otáčať a vedela som, že je to Lenka. V tej chvíli ako by moja moc narástla a tentokrát som ju znova- upriamila na otca. Tom sa dal znova do poriadku. Všetkým som pretrhla putá.

 

„Bojujte! Bojujte za lásku, dobro a za pokoj! “ zakričala som na všetkých. Videla som, že všetci váhajú.

„Nemáte čo stratiť! Ako ste videli vaše schopnosti tu budú fungovať. A teraz tu máte Pollens!“ povedala som povzbudivo a pozrela som sa smerom k Lenke, za ktorou stál dav všetkých čarodejov, upírov a vlkolakov.

 

„Na nich!“ zakričal Dominik.

„Ste strašne hlúpe ak si myslíte, že ma porazíte! Ja som totiž získala Dimidiumusa!“ zakričala na nás Abominatiia. Našťastie táto vyhrážka nič neurobila s ostatnými a začal sa útok na Prodigiusov. Všetci využívali svoje schopnosti naplno. Ku mne pristúpila Lenka. Pozrela som sa rýchlo na Sandra, ale ten nevyzeral, že oplýva mocou. Za to Abominatia tak vyzerala.

 

„Alebo lepšie povedané mám schopnosti a silu Dimidiumusa. A nie len jeho!“ Takže na to všetkých potrebovala. Na ich schopnosti. A keď stratili svoju schopnosť stali sa z nich Prodigiusovia. Vyzerá to tak, že všetky najlepšie schopnosti si privlastnila a zo zvyšku vytvorila Letiferiusov. Moje myšlienky prerušila sila, ktorá sa mi snažila rozdrviť kosti.

 

Lenka sa premiestnila k Abominatii a mňa chcela tiež, lenže vrhol sa na mňa môj otec. Nemala mi čas pomôcť, pretože sa k nej blížila Abominatia. Ja som svojou mocou zo seba odhodila otca. Všade okolo nás ležali Prodigiusovia a bohužiaľ aj niektorý naši.

 

„Nedovolím ti, aby si ublížila mojej panej!“ zakričal na mňa otec. Keď som sa chcela postaviť, Abominatia na mňa upriamila pozornosť a mňa odhodilo dozadu. Na druhej strane sa jej to vypomstilo, pretože Lenka ten moment využila a tiež ju odhodila až dole k nám. Lenka zostala chvíľu zaskočená, ale potom sa spamätala a šla za Abominatiou. Za ten čas prišiel ku mne otec a v ruke držal dýku. Namieril ju na mňa. Lenže keď bol už blízko mňa, dýku otočil a prebodol sa ňou. Nechcela som mu ublížiť, ale nevedela som čo mám robiť.

 

„Nie!“ vykríkla som aj keď zbytočne. Toto si budem do konca života vyčítať. Môj výkrik zaujal Sandra, ktorý práve prebodol Dominika – prišlo mi ho ľúto, bol to dobrý chlapec. Sandro vykročil smerom ku mne, takže som nemala čas premýšľať, či by sa dal otec ešte nejako zachrániť. Na Sandra moja moc nefungovala, tak som vzala meč od jedného z našich, ktorý ležal na zemi mŕtvy. Ešte nikdy som meč nemala, ale mala som pocit, že meč je súčasťou môjho života.

„Nechcem ti ublížiť. “ Nič nepovedala, ale vrhol sa na mňa. Zahnala som sa na neho, lenže sa uhol. Neviem kam sa vyparil. Neuvažovala som nad tým, ale snažila som sa nájsť Abominatiu s Lenkou, ale všade bolo veľa zmätku a kriku.

 

V ruke som pocítila bodavú bolesť.

„To máš za moju pani!“ Po ruke mi začal stekať prameň krvi. Keď chcel bodnúť znovu, otočila som sa a bodla som ho priamo do srdca.

„Prepáč,“ šepla som mu a on padol na zem. Bolo to hrozné. Behom pár minút som zabila dvoch blízkych ľudí. Cítila som sa ako bezcitná beštia, ale Lenkin výkrik ma prebral z nostalgie.

Rýchlo som šla za ňou. Všade boli mŕtvoly. Niektorým, väčšinou tým našim chýbali časti tela. Práve som prechádzala okolo Michaela, ktorý mal zakrvavenú celú tvár. Nikdy sa nedozviem, prečo ma neprezradil hneď.

 

Konečne som ich zbadala- Lenka ležala na zemi a krvácala. Abominatia jej zjavne chystala posledný úder. Toto ma už vážne naštvalo. Vďaka nej som musela zabiť dvoch ľudí, na ktorých mi záležalo a teraz mi ide ona zabiť tretieho. Toto sa jej nikdy nepodarí. Pozrela som sa okolo. Bolo jasné, že oni majú prevahu. Tak ako teraz, som sa nenahnevala nikdy, moje oči planuli hnevom. Mala som pocit ako by moje telo bolo v ohni. Všetko ako by zbĺklo a mnou lomcovala obrovská moc. Všetku svoju pozornosť som upriamila na Abominatiu, ktorá sa blížila k Lenke. K mojej najlepšej kamarátke, k mojej vyvolenej sestre. Abominatiu odhodilo, čo najďalej od Lenky. Všetko začala žiariť a všetci Letiferiusovia sa vyparili.

 

Pribehla som rýchlo k Lenke.

„Morris mi povedal, že ak jedna z Pollens zomrie, tá druhá získa jej moc. Takže teraz je všetko v tvojich rukách,“ šepla mi.

„Nie, nie! Je to v našich rukách. Leni, poďme! Musíme poraziť tú mrchu. Ja ťa uzdravím, tak ako predtým Sandra.“ Skúsila som to, ale už bolo neskoro.

„Nemrhaj na mňa energiu. Vieš, že sa to už neoplatí. Prosím ťa, mojej mame to povedz čo najjemnejšie. Povedz jej, že som ju vždy mala rada, aj otca aj brat. Aj teba Alex... Nezabúdaj, vždy budem v tvojom srdci.“

„Nie, Leni! Prosím, zostaň pri mne...“ Lenkina hlava pomaly klesala a moja moc vo mne takým tempom rástla.

„Vezmi si druhú polovičku srdca,“ boli jej posledné slová a potom sa jej dych zastavil.

 

Chcela som pri nej zostať, ale v srdci som pocítila nesmiernu bolesť a v hlave mi trešťalo od toľkého hnevu. Jej smrť musím pomstiť. Strhla som jej z krku retiazku a pripojila som jej polovičku srdca k môjmu. Celé srdiečko sa rozsvietila a moja moc bola úplná. Dokonca sa mi zahojila rana na ruke. To je asi tá láska, ktorá bola opísaná v tej vete v knihe. Aj keď som teraz plná hnevu.

 

Zo zeme som vzala meč a smerovala som k Abominatii. Vo chvíli, keď sa začala dvíhať zo zeme som ju tam šmarila späť a teraz som k tomu pridala aj bolesti. Zvíjala sa na zemi. Keď som si myslela, že už ju mám, priblížila som sa k nej a chcela som ju bodnúť. Lenže ona sa na mňa s úsmevom pozrela a nasmerovala môj meč proti mne. Lenže moja sila bola silnejšia a meč sa rozpadol na prach.

 

Abominatia sa teraz už bez úsmevu postavila a začala mi spôsobovať myšlienkami bolesť. Ukázala mi ako trýznila otca, potom Sandra. Ako som ich oboch zabila a ako ona zabila Lenku. Myslela si, že ma tým oslabí, ale urobila chybu. Vo mne sa prebudil ešte väčší hnev-a to som si myslela, že väčší už ako ten predchádzajúci byť nemôže. Začala som jej lámať kosti v tele. Bolo to drastické, ale teraz mi to bolo úplne jedno. Chcela som pomstu. Abominatia sa zložila na zem. Teraz sa už určite nepostaví.

 

„To máš za otca!“ zakričala som na ňu a zlomila som jej len mysľou obe nohe.

„Toto je za Sandra,“ zlomila som jej obe ruky.

„Toto je za Lenku,“ zaprašťala jej chrbtica.

„A toto je za náš svet!“ To boli moje posledné slová pre ňu. Vzala som meč a prebodla som jej srdce. Zotmelo sa a z jej hrdla sa vydral posledný výkrik. Všetci prestali bojovať. Prodigiusovia padli ako bábky. Z našich nezostalo mnoho. Keď sme si mysleli, že je po všetkom, z tela Abominatie sa vynoril čierny mrak. Vyzeralo to ako Letiferius, ale malo to dokonalý tvar ako človek.

 

„Mike?“

„Čierna duša?“ počula som všade okolo.

'Nevolal sa Mike aj Abominatiin chlapec?' napadlo mi. Ale to je absurdné, veď on bol obyčajný človek.

„To si myslíš len ty,“ ozval sa smerom ku mne.

'Dokonca dokáže aj čítať myšlienky. Takže on za to všetko môže. On zabil Abominatiu. Ona nebola nikdy zlá.'

„Myslí ti to.“

'Ale o čo mu ide?'

„O čo asi?! O moc! To je také jednoduché. Asi som unáhlil tú predošlú pochvalu.“

„To ti tak ľahko neprejde! “ zakričala som na neho a chcela som použiť svoju moc, ale on sa vyparil.

„Ešte sa uvidíme, Alex,“ počula som vo svojej hlave sarkastický hlas. Zatmelo sa mi pred očami a spadla som na zem.

---