Vyvolené 19.kapitola

Myslela som si, že som mŕtva, pretože v hlave sa mi zobrazil celý život. Alebo to boli skôr spomienky na ľudí, ktorých som stratila. Premýšľala som nad tým ako sa úplne všetko zmenilo. Aj naše schopnosti. Lepšie povedané už len moje schopnosti. Ako som sa mohla stať zo dňa na deň jednou z najsilnejších čarodejníc? A pritom stratiť najlepšiu kamošku, otca a nových kamarátov? Toto je určite nejaká nočná mora. Nemôžem mať také nešťastie. Keď sa zobudím, tak o nej porozprávam Lenke. Ale teraz si musím ešte chvíľu pospať. Začula som hlasy, ktoré mi nedopriali spánok.

 

„Myslíte si, že bude v poriadku? Veď tu takto leží takmer jeden celý deň.“ Odpoveď neprišla hneď. Niekto sa mi snažil nachytať pulz.

„Určite bude v poriadku. Len ju vyčerpala tá moc jej sily. A potom... ju ešte dorazila čierna duša.“ Tie hlasy mi boli známe, ale nepočula som ten, ktorý som počuť chcela. Takže to nebola nočná mora. Bolo to naozaj tak.

Otvorila som oči.

„Konečne!“ povedal s radosťou Morris.

„Už som sa bál, že to nezvládneš,“

„Ako sa cítiš?“

Nedokázala som odpovedať. Morris sa na mňa chápavo pozrel.

„Asi by som ťa mal na chvíľu nechať samú,“skonštatoval.

Prikývla som, na viac som sa nezmohla.

Celý zvyšok dňa som zostala ako omámené. Všetci ku mne chodili, ale ako keby som ohluchla a bola so zabratá vo svojich vlastných myšlienkach. V hlave sa mi zobrazovalo všetko z boje. Nevedela som sa zbaviť obrazov, keď som zabila otca, Sandra a potom ako zomrela Lenka. Neviem, či dokážem ešte premýšľať a či sa odtiaľ dokážem postaviť. Neviem, či dokážem ísť domov. Neviem, či dokážem ísť za Lenkinou mamou. Neskutočne ma bolí hlava a z očí mi neprestajne tečú slzy.

 

Keď ma takto Morris videl, prišiel ku mne a začal mi niečo šepkať. Jeho slovám som nerozumela, ale začala som sa preberať z nostalgie a smútok pomaly zo mňa opadal. Chcela som ho zastaviť, pretože som to považovala ako niečo neľudské, keď nebudem smútiť za svojimi priateľmi a otcom. Bohužiaľ, nemala som dostatok síl, takže nostalgia ma prešla a zostalo vo mne len trošku smútku.

 

„Prečo si mi to urobil? Teraz sa cítim ako niekto bezcitný.“ Pozrela som sa na neho s výčitkami, aj keď by som mu mala ďakovať.

„Prepáč mi to, ale nedalo sa na teba pozerať. Musíš sa pozbierať. “

„Mala by si niečo zjesť. Stretneme sa tam, kde sme mali predtým poradu.“ Podal mi misku s teplou polievkou a odišiel.

 

Nejakým zázrakom sa mi podarilo dostať polievku do žalúdka. Asi to ma spoločné niečo s tým, čo mi urobil Morris. Cítila som sa previnilo, ale nakoniec som pripustila, že má pravdu. Nemôžem tu takto zostať donekonečna.

 

 

„Čo sa stalo s Mikeom?“ opýtala som sa hneď ako som prišla za Morrisom. Pousmial sa, zrejme bol rád, že už nemám námietky proti tomu, že ma zbavil smútku.

„Bohužiaľ, zmizol. Naši ľudia ho hľadali, ale nikto ho nenašiel. V živote som čiernu dušu nevidel. Pretože sú zriedkavé.“

„Kto je to vlastne tá čierna duša?“ opýtala som sa a pomaly som sa posadila.

„Je to duša, ktorá bola zapredaná diablovi. Je málo duší, ktoré to zapredanie prežijú a stáva sa to málokedy. A jeho duša si vzala Abominatiino telo.“

„Takže to všetko mal dopredu naplánované?“

„Asi áno. Chcel sa nejako dostať do nášho sveta. Keďže to normálny smrteľníci nedokážu, tak si získal Abominatiu, ktorú potom pravdepodobne zabil a tak sa sem mohol dostať aj bez nej.“

„Potom unášal mystické bytosti a kradol im moc. Lenže prišli sme my.“ Pri slovíčku 'my' som sa mierne strhla.

„Ale ako sa dozvedel o nás? Že raz prídeme?“

„Niekedy aj uši majú steny,“ odpovedal mi vecne.

„To je fakt.“ Premýšľala som nad tým, že je takých ako on málo, že sú výnimočný. A v tom som si spomenula na Sandra.

 

„Je pravda, že bol Sandro Dimidiumus?“

„Áno,“ odpovedal mi jednoducho.

„Ale prečo mi to nepovedal?“

„Neviem. Asi preto, že by sme ho nechceli pustiť.“

„Takže ty si o tom nevedel tiež?“

„Nikto o tom nevedel. Prekvapilo nás to, keď sme sa to dozvedeli.“ Premýšľala som nad Sandrom. Svojím spôsobom som ho mala rada, aj keď sme sa veľa krát škriepili. Pri myšlienkach na Sandra sa mi vyjavili aj myšlienky na otca a na Lenku. Neudržala som sa a rozplakala som sa.

„Prepáč mi to,“ ospravedlnila som sa mu.

„Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Zrejme moje kúzlo nie je také silné. Nechceš si ešte oddýchnuť?“

„Nie, nie ja to … nejako zvládnem,“ odpovedala som pomedzi v zlyky.

 

Chvíľu sme sedeli v tichosti, ale potom mi niečo napadlo. Aj keď je to otázka, ktorá sa mi vyslovuje dosť ťažko, musela som sa opýtať.

„Hmmm... telá... sú tu?“

„Všetky zostali na hrade, ale chystáme sa tam ísť...“

„Pôjdem s vami,“ skočila som mu bezmyšlienkovite do reči. Pochybovačne sa na mňa pozrel.

„Si si tým istá?“ Rozhodne som prikývla.

„Tak poďme?“ povedala alebo skôr sa opýtal. Ja som sa na súhlas postavila.

 

Pred budov stálo už zopár ľudí so zničenými tvárami.

„Ideme?“ opýtala sa nás Amanda s Mellisou, ktoré k nám prišli.

„Ideme,“ odpovedali sme s Morrisom.

 

Keď sme tam prišli, už tam boli nejaký vlkolaci, upíri aj čarodejníci. Vedľa hradu boli vykopané jamy, do ktorých nosili telá.

„Postavte sa k niektorej z dier. Ja sa postarám o zvyšok.“ Morris šiel smerom k hradu. „A Alex. Chcela by si pochovať aj... hmm...“ Videla som, že sa mu o tom ťažko rozpráva. „Áno, chcem pochovať Sandra aj otca.“ Chcela som mu povedať ešte aj o Dominikovi a o Tomovi, ale nechcela som ho zaťažovať.

 

Postavila som sa k jamám a čakala som.

Amanda s Mellisou šli niekde inde. Neviem kam, pretože som začala premýšľať na scénou, ktorá sa predo mnou odohrávala. Všetci odnášali telá svojich príbuzných a pri tom im po tvárach stekali potoky sĺz.

„Takto to nemôže fungovať,“ povedala som si.

 

Vošla som do hradu. Na zemi ležalo mnoho tiel. Teraz to vyzeralo horšie ako včera. Pohľadom som hľadala Morrisa. Našla som ho. Rozprával sa s niekým.

„Morris?“

„Alex? Čo tu robíš? To nie je najvhodnejšie miesto pre teba.“ Ani poriadne nedokončil vetu a už ma tlačil von z hradu.

„Ja viem, ale ako dlho vám bude trvať kým všetkých pochováte? Nechaj to na mňa a ja sa o to postarám.“ Počúval ma aj ten muž, ktorý sa predtým rozprával s Morrisom.

„To by bolo lepšie,“ súhlasil so mnou.

„Dobre, Poviem všetkým nech opustia hrad.“ Neviem ako to urobím, ale vedela som, že to dokážem.

 

Vyšla som pred hrad a z mojich úst vychádzali slová zaklínadlá.

„Omnis corpus recte ordinentur atque animae quietem.” Je zvláštne, že som sa to zaklínadlo v živote nenaučila a vedela som ho perfektne. Všetky telá sa objavili v jamách. Dokonca sa mi podarilo urobiť aj nové jamy, pretože tiel bolo, bohužiaľ, viac. Telá som zasypala a každý hrob mal dokonca svoj náhrobný kameň, na ktorom bolo len meno, ale to bolo jedno. Každý dostal na hrob aj kvety. Boli to biele ruže. Na pomyselný začiatok cintorína som len mysľou postavila kameň, na ktorom bolo napísané: Tieto bytosti položili život za záchranu svojich blízkych a sveta.

Ešte tam bol včerajší dátum.

 

Toto všetko ma tak vyčerpalo, že sa mi pod nohami stratila zem a ležala by som na zemi, keby ma Morris nezachytil.

„V poriadku?“ Pár krát som sa nadýchla a mohla som mu odpovedať.

„Áno.“

„Môžem ťa pustiť?“ prikývla som. Púšťal ma veľmi opatrne.

„Ďakujem.“ Zrak mi padol na hrad.

„Mali by sme ho spáliť,“ navrhla som.

„Aj ja si myslím. Ale teraz to nechaj na ostatných. Ty si potrebuješ oddýchnuť.“ „Dobre. Pôjdem k Lenkinmu hrobu.“ Morris sa vzdialil a ja som zamierila k hrobu. „Ach, Leni, čo len poviem tvojej rodine? Prečo si mi to urobila? Prečo práve ty?“ šepkala som potichu smerom k hrobu. Sklonila som hlavu a po tvári mi tiekli slzy. Potom som šla k Sandrovmu a otcovmu hrobu.

„Mala som vás veľmi rada. A nezazlievam vám, že ste sa spojili so zlom. Neurobili ste to naschvál. A prosím dúfam, že pochopíte to, že som vám musela vziať život.“

Zase ma premáhal smútok, ale to Morrisovo kúzlo ešte trochu účinkovalo, takže som sa nakoniec pozbierala.

 

Pokiaľ som smútila pri hroboch, hrad spálili na popol. Prišla som k zbytku hradu. Pozrela som sa na zem a rozmýšľala nad priebehom celého boja.

V popole sa začali zjavovať slová: Ešte sa stretneme, Alex. A nebude to v pekle.

„Deje sa niečo?“ opýtala sa ma prichádzajúca Amanda a slová zmizli.

„Nie, nič. Len… len som z toho celá zničená.“ Chápavo prikývla.

„Už by sme mali ísť.“ Prišiel k nám Morris s Melisou. O tom odkaze v popoli mu poviem neskôr.

---