Krutá realita

Krutá realita 24. Februára 2011 sa v Českom meste Brno odohrala dráma, ktorá poznačila sídlisko Bystrc na dlhú dobu. V tento krásny slnečný deň sa v študentskom podnájme na ulici Kalinská 7 z nepochopiteľných a dosiaľ neoverených dôvodov prelievala krv. Políciu zavolal na smrť vydesený podnájomník, ktorý sa vracal v nedeľu večer domov. Pri vstupe do bytu zacíti silný mŕtvolný zápach a nemusel ísť ďalej ako do predsiene odkiaľ mal príležitosť vidieť svoju mŕtvu spolubývajúcu ležiacu v kaluži krvi. Následne zavolal políciu. Vyšetrovatelia objavili 2 mŕtve telá. Z nich prvé patrilo 19 ročnej študentke ktorá sa do podnájmu nasťahovala so známymi v auguste minulého roku. Druhé telo patrilo 18 ročnému študentovi. Obaja boli zo Slovenského Prešova a obaja umreli na vykrvácanie v dôsledku rezných rán neidentifikovaným bodným predmetom. Polícia objavila tretiu osobu zamknutú v kúpeľni. Jednalo sa o 19 ročného Bruna, ktorý sa v kúpeľni ukrýval od piatka poobedia a tiež utrpel bodné rany. Po jeho vyslobodení bol v kritickom stave, a to fyzicky aj psychicky. Mal sluchové halucinácie a len málo reagoval na podnety z okolia. V lekárskej správe sa uvádza, že stratil veľa krvi a bol dehydrovaný. Pri prevoze do nemocnice ešte podal poslednú spoveď o udalostiach v byte. Z jeho bludných slov sa v tomto texte nachádza čistá reprodukcia osobnej výpovede doplnená a materiály, ktoré sa našli nahrané na domácej videokamere Panasonic a o jeho posledné zápisky do diára. Bruna sa nepodarilo zachrániť. V transporte na svoje zranenia podľahol. ....

 

                                                Krutá realita

24. Februára 2011 sa v Českom meste Brno odohrala dráma, ktorá poznačila sídlisko Bystrc na dlhú dobu. V tento krásny slnečný deň sa v študentskom podnájme na ulici Kalinská 7 z nepochopiteľných a dosiaľ neoverených dôvodov prelievala krv. Políciu zavolal na smrť vydesený podnájomník, ktorý sa vracal v nedeľu večer domov. Pri vstupe do bytu zacíti silný mŕtvolný zápach a nemusel ísť ďalej ako do predsiene odkiaľ mal príležitosť vidieť svoju mŕtvu spolubývajúcu ležiacu v kaluži krvi. Následne zavolal políciu. Vyšetrovatelia objavili 2 mŕtve telá. Z nich prvé patrilo 19 ročnej študentke ktorá sa do podnájmu nasťahovala so známymi v auguste minulého roku. Druhé telo patrilo 18 ročnému študentovi. Obaja boli zo Slovenského Prešova a obaja umreli na vykrvácanie v dôsledku rezných rán neidentifikovaným bodným predmetom. Polícia objavila tretiu osobu zamknutú v kúpeľni. Jednalo sa o 19 ročného Bruna, ktorý sa v kúpeľni ukrýval od piatka poobedia a tiež utrpel bodné rany. Po jeho vyslobodení bol v kritickom stave, a to fyzicky aj psychicky. Mal sluchové halucinácie a len málo reagoval na podnety z okolia. V lekárskej správe sa uvádza, že stratil veľa krvi a bol dehydrovaný.  Pri prevoze do nemocnice ešte podal poslednú spoveď o udalostiach v byte. Z jeho bludných slov sa v tomto texte nachádza čistá reprodukcia osobnej výpovede doplnená a materiály, ktoré sa našli nahrané na domácej videokamere Panasonic a o jeho posledné zápisky do diára. Bruna sa nepodarilo zachrániť. V transporte na svoje zranenia podľahol.

Brunov denník 24.2.2011

Už ako to zvykom býva, prešlo leto, prešla jeseň a opäť je tu temný mesiac s chladnou paňou, ktorá na nás každý rok vrhá svoje pochmúrne čaro. Aby po nej mohla prísť slečna jar, aby mohla zazelenať stromy a rozkvitnúť krásne kvety a aby ľudia, muži a ženy spolu v náručí chodili v krásnej krajine, z ktorej by do seba dúškami liali všetku okolitú krásu a nádej, nový začiatok a koniec zlým dňom. Ale mňa to akosi netrápi. Všetka krása ma nenaplní. Vidím jar, vidím kvety, cítim zeleň, tú úžasnú vôňu jarnej trávy vo vzduchu ako sa nesie vánkom vetríka, ktorý roznáša včeličky a iné malé chrobáčiky ktoré sa prebrali k životu. Ja tú krásu cítim a zažívam, ale z nejakého dôvodu ma nenapĺňa. Veď koniec koncov môžem súcitiť s včeličkami letiacimi novým jarným vánkom, pretože sú to otroci obrovskej kolónii. Zrodili sa do krutého sveta, kde nemôžu spraviť nič iné okrem toho na čo boli určené, a to práca a ochrana kráľovnej. Prečo by som teda s nimi mal sláviť a tešiť sa ? Skôr nad nimi môžem horko zaplakať, lebo viem, že nikdy nebudú letieť slobodne a nikdy nepoznajú šťastie. A čo je pekné na kvetoch ? Ten okamih kým sú krásne. A potom ich ľudia otrhajú aby potešili svoje milé ale neuvedomia si, že tým im vytrhnú srdce, zavraždia ich a zničia ich krásu. Presne ako v rozprávke o Snehulienke, podávajú kvet svojej milej na znak, že už nič krajšie ako ona nebude žiť. Dopúšťajú sa nehorázneho činu, ktorý si ale neuvedomia, pretože sú oslepený láskou. A vôbec, čo je to láska ? Túžba, ktorá núti ľudí robiť veci, ktoré by nikdy nespravili, pretože sú hlúpe. Ach .... No nič. Ako vravím, nerozumiem prečo sú ľudia taký natešení, ale ani ma to nezaujíma.

Ja verím v iný druh zábavy. Verím v radosť prameniacu zo smiechu. A kde sa berie smiech ? Všade tam kde je vtip, kde je humor. Tam kde je zábava, je dobrá nálada. Preto sa dnes chystám s kamarátom nahrať zábavné video. Neskôr ho dáme na internet kde si ho bude môcť pozrieť milión ľudí. Čo milión, bilión, ba aj viac. To bude radosti. Toľko radosti narobíme na svete ako žiadny kvet. Stačí k tomu vtipne zatancovať. To ľudí baví. Najviac zo všetkého, tanec je tá najlepšia zbraň zábavy, ktorá dokáže ľudí udiviť, zaujať, pobaviť, navnadiť a ohúriť. Takže dnes to bude tanec dámy a páni.

Momentálne ale sedím v mojej tmavej izbičke. Cez parapety sem dopadá, no nedopadá takmer žiadne svetlo a tak mám zažaté žiarovky. Vo vzduchu cítiť vôňu premočených stien, ktoré ma obkľučujú. Spoza nich počuť žblnkot vody, ktorá preteká pod oknami. Kedysi tvrdá mohutná masa nebeského snehu, ktorý nám pobelil krajinu, sa teraz silou draka rúti dole kopcom, uprostred ktorého leží do polky zahrabaný náš malý príbytok. Malý ale útulný. By bol, nebyť určitých okolností. To že je zima a radiátory nekúria spôsobuje, že musíme sedieť odetý v bundách, aby nám nebola zima. Na mokrých stenách sa vytvára pleseň, ktorá nám neprekáža, ale nie je najdekoratívnejšia, a tak ju budeme musieť eliminovať. Ale čím ? Sekerou? Nožom ? Kyjakom ? Nie, nie! Ani jedno v tomto prípade nepomôže. Budeme musieť použiť Savo na plesne. Tak dobre teda. Ale nie teraz. Mimochodom, som Bruno a hrám Warcraft.

To že hrám Warkraft ma definuje viac ako čokoľvek iné. Čo pod tým myslím ? Nie je to len hra. Je to spôsob života. Je to životná filozofia, aj keď si to ľudia neuvedomujú. Je to ako kung-fu, ako karate alebo ako budhizmus. Je to môj spôsob užívania si.

Viete, keď zapnem Warkraft, vtedy pocítim čo je život. Vtedy mi začne prúdiť krv v žilách. Vtedy sa mi aktivujú senzory a zaleje ma ten neurčitý pocit neskutočného šťastia. Pri hre pociťujem radosť, cítim strach, cítim hnev a nenávisť. A potom úľavu a mám pocit, že niečo znamenám. Keď zapnem hru, dostávam sa do iného sveta, kde som skrátka dobrý. A môžem byť na seba hrdý. Môžem byť hrdinom. Som bojovník so srdcom leva a sekerou ostrou ako najostrejšia britva. Moje čary dokážu oslabiť aj najsilnejšieho protivníka a moja sekera dokáže hocikomu preťať životodarné cievy a nervy. Tu som niekto. Tu mám rešpekt. Stretávam kamarátov, ktorí si ma vážia a ktorí mi pomáhajú. Mám tu starých známych, po boku ktorých sme vyhrali nejednu ťažkú bitku. Skolili sme spolu nejednu príšeru. Zašpinili sme si ruky krvou spoločne, a rovnako sme si zašpinili ruky svojou krvou keď sme si pomáhali pri boji. Tu sa mi podarilo dosiahnuť silu a schopnosť akú v druhom svete nikdy. Tu som skrátka doma. V krajine Warcaftu. Priznám sa, občas keď idem po ulici vo všedný deň, predstavujem si ako sa zrazu zatiahne obloha. Ako sa chodník premení v textúry lesa a ako spoza najbližšieho stromu vyskočí príšera. Ľudia sa zľaknú a rozutekajú sa od strachu všetkými smermi. Ale ja budem stáť hrdo na mieste, pevne ako skala a odvážnym pohľadom preniknem príšere cez oči až do duše a ona cúvne. A v tom sa mi v ruke zjaví moja sekera a v druhej ruke štít. Z diaľky sa budú ozývať výkriky ľudí, ktorí nevedia čo robiť, a ľudia budú utekať z miest kam ja statočne vkročím a vyjdem ako víťaz. S korisťou a so skolenou príšerou. A v dave ľudí, ktorí ma budú s úžasom sledovať bude aj ona. Krásne dievča, s blond vlasmi a nesmelou tváričkou. Ja k nej podídem, a ona sa od rozpačitosti začervená. Potom sa jej rukou dotknem brady a zdvihnem jej hlavu aby som sa jej mohol pozrieť hlboko do očí a povedať jej, že ona je tá pravá. Ona je tá jediná, vyvolená, ktorá sa stane mojou princeznou.

A poviem jej, že má najúžasnejšie oči. A všetci naokolo nás budú sledovať. Muži budú závidieť mne a ženy zas jej. Všetci zadržia dych, a vo vzduchu bude toľko napätia ako v blesku, ale mňa to ani trochu nevyvedie z miery. V pokojom víťaza sa k nej ohnem a nežne pobozkám jej pery. Na to mi bozk opätuje a dav vybuchne radosťou. Všetci budú kričať a radovať sa. Posadia nás na plecia a vynesú ako víťazov.

Možno sa Vám to zdá až príliš nereálne, ale mne sa to páči. Zatiaľ sa to ale ešte nestalo.

Zo snenia ma vyruší príchod môjho kamaráta, Peťa, ktorý býva vo vedľajšej izbe. To s ním ideme pripraviť naše super vtipné tanečné video. Choreografiu sme si vymysleli sami, inšpirovali sme sa pri tom videami z internetu, kde rôzni vtipní ľudia tancovali vlastné unikátne tance. Podľa toho sme si aj mi niečo pripravili a teraz to konečne ideme nahrať na video. Použijeme k tomu moju video kameru a statív, ktorí som si kúpil. Tak, pripravíme si miestečko, aby sme tu nič nerozbili, lebo ten tanec je dosť nebezpečný. Nastavím kameru na statíve a môžeme ísť na to. Aha, ešte hudbu treba pripraviť aby sme mali aj na čo tancovať. Takže pripravený ? V hlave mám teraz chaos, začali mi tam vybuchovať tajné bomby endorfínov, ktorých prílev vo mne aktivoval nekonečné šťastie a radosť, ale zároveň pociťujem istú úzkosť, nakoľko nie som veľký tanečník. Srdce mi bije ako kopák v technical-brutal-blackdeath metale, začínam sa potiť a mám veľa energie. Cítim sa bombovo. Je to špica. Teraz alebo nikdy. Spúšťam nahrávanie. . . .

 

Ako sa hovorí, pred búrkou je ticho. Takéto ticho sa rozlieva aj v malom podnájme v strede kopca na ulici Kalinská v jednom nemalom meste. To ticho je priam ohlušujúce. Takmer vybíja okná na podnájme a aj hore nad ním kde bývajú domáci obyvatelia. Tí dali spodní byt do podnájmu 4 študentom, ktorí vyzerajú slušne a neškodne. Je tam Bruno, Peťo, Anča a Filip. Ale čo už domáci nevedia, tak to je akí tí ľudia dole vlastne sú. Domáci majú len svoje predpoklady o tom komu vlastne dali podnájom. Predpoklady založené na minimálnej znalosti. Trvalo im nie viac ako 4 minúty, kým si štvoricu študentov priradili do určitej svojej existujúcej schémy o ľuďoch, prípadne trochu tú schému upravili a veľmi pravdepodobne sa už odtiaľ ani jeden zo študentov nedostane. Sú zamurovaní v schéme, a každý ich skutok len ďalej potvrdzuje túto schému. Ale domáci nevedia, že Bruno je introvert. Nevedia, že hrá Warcraft. Vedia, že je to dobrý chlapec, ale nevedia aké má ambície, aké má ciele, aké má túžby a sny. Nevedia čo by chcel robiť ani čo robil. Oni vidia len niečo, čo vôbec nemusí zodpovedať skutočnosti. A na základe toho ho súdia ? Ako len môžu. To nie je správne. Nikdy nebolo a nebude. Vidia, že je zvláštny, ale nevidia prečo a ani ich to nezaujíma. A medzitým čo oni spia, pár metrov pod nimi sa práve Bruno pripravuje na nahrávanie svojho tanca. Bezprostredne posledný čin, posledný výkrik do tmy, sprevádzaný zúfalstvom. Zúfalstvom modernej doby, ktoré pramení zo samoty ľudí, z kolektívnej samoty šíriacej sa ako vírus postihujúci a pohlcujúci skoro všetkých. Internet, to je moderná pliaga ľudstva, ktorá tvorí ilúziu prepojenia, sociálneho života a pocit neobmedzenia. Ale všetko je to len ilúzia. Len vízia toho najdôležitejšieho čo človek má,  čo ho delí od zvierat, vízia komunikácie a zdieľania informácií.

Človek čo žije v tomto digitálnom svete príliš dlho, stane sa to jeho skutočným svetom. A jeho skutočný svet ...

Na prízemí domu, v jednej tmavej miestnosti vidím dvoch ľudí. Dvaja mladí ľudia, sa pripravujú. Onedlho vstúpia do sveta, ale ešte predtým si naposledy zatancujú. A tak, prst nežne zatlačil na striebornú spúšť. Objektív už zaznamenáva milióny núl a jednotiek, ktoré potom pretvorí do videa. Informácie z prostredia prúdia do prístroja zostrojeného ľuďmi na model toho najdokonalejšieho čo máme – na model oka. Vstupujú a zaznamenávajú sa. Obraz za obrazom, sekunda za sekundou. Každá 24tina sekundy je zachytená obrazom, a keď sa tie obrazy spätne spoja do súvislého toku vytvoria zdanlivý pohyb a teda video. Ale za kamerou nestojí nikto. Ona sama zaznamenáva bez kontroly, bez usmernenia. A čo ? Zaznamenáva ticho. Potom sa spustí harmonický súzvuk niekoľkých tónov, ktoré za sebou nasledujú v rovnakej rýchlosti. Vždy v rovnakom intervale sa ozývajú podobné zvuky. Impulzívne, bubnujúce. Táto súhra vytvára čosi, čo ľudia nazývajú melódiou. Po chvíli sa ozve sa spev, najkrajší a najpoužívanejší zo všetkých nástrojov. Nenapodobniteľný a unikátny hlas sa rozlieha po celej malej izbičke, kde chlapci už zaujali svoje pozície a chystajú sa spustiť. Pokyvkávajú hlavou do rytmu, a čakajú na ten správny takt, aby sa pridali do hudby svojim telom. Súhra tela a hudby, to je najprirodzenejšia udalosť pre ľudí od praveku. Tak ako vietor ohýba klasy pšenice na poli, tak hudba kolíše telá ľudí v rytme. Chlapci už pridali nohy, podupkávajú si a v hlave rátajú:“ tri, štyri a ...“.

Zrazu sa začnú hýbať. Ich pohyby sú trhané a mechanické. Vidno, že nie sú tanečníci, že nevedia tak dokonale ovládať svoje telo ako ľudia, čo sa tomu venujú, ale zato dokážu kreatívne myslieť a tak sa ich pohyby rýchlo striedajú. Vyzerá to skôr ako chaotická zmes pohybov, ktorá nesmeruje nikam, ale zato na hudbu to sedí takmer dokonale. Každý pohyb je akoby riadený novou dobou. Novým úderom na bubny. Ale len chvíľu. Potom sa už strháva nepravidelná kavalkáda výskokov a podrepov a hudba uniká do pozadia. Chlapci sa ohýbajú ako liany v džungli vo víchrici. Strháva ich príval silných emócií, ktoré sú prebudené hudbou. Nechajú svoje telá viesť. A vedú ich zvláštne. Ich tanec sa mení na zmes severoamerických šamanských tancov s prvkami moderného hip-hopu. Trvá to už minútu. Už je to dlho. Kamera čo ich nahráva, by sa najradšej vypla, ale to nejde. Veď ona nič nemôže spraviť.

A zrazu sa po izbe rozľahne ticho, pohyb ustáva a chlapci stoja na mieste. Dychčia a na čele sa im objavujú kvapky potu. Ale dušu im zapĺňa nekonečná spokojnosť. Konečne sa im to podarilo. Majú to nahrané. Sú na seba hrdý a šťastní. Peter zdvihne ruku na znak pozdravu a Bruno mu pozdrav opätuje. Na to sa Peter zoberie a s úsmevom na tvári odchádza do svojej izby. Bruno ostáva, a aj kamera ostáva. Bruno je si vedomí, že sa ešte stále nahráva, ale necháva to tak. Veď potom to video zostrihá aby ostal len ten tanec. Pomaly sa vydáva ku kamere aby zastavil nahrávanie. Načahuje sa za kamerou, ale v tom sa ozve „Oouuuu“ z jeho počítača. A tak sa otočí, aby sa opäť ponoril do svojej reality...

Kamera stále beží a zaznamenáva všetky nepatrné pohyby v izbe. Samozrejme len tie, ktoré sa dajú zaznamenať za dvadsaťštyritinu sekundy. Ale veľa tam teda nie je čo zaznamenávať. Bruno sedí za jeho robustným dreveným stolom, osvetľovaný svojim stolným počítačom, v ktorom mu ponad plece  vidno klienta na chatovanie a virtuálnych priateľov, s ktorými rozoberá novú mapu vo Warcrafte.

Do objektívu padá obraz na ktorom vidno postavu zhrbenú nad počítačom. Je to postava mladého muža, ktorého dlhé hnedé vlasy visia, ako by sa naťahovali za počítačom, akoby doň chceli vniknúť a ujsť z tohto sveta. Vlasy mu zakrývajú tvár, ale určité zlomky, útržky sa odrážajú od monitora, a dá sa rozoznať maximálna sústredenosť na hru. Na obrazovke už beží Warcraft, vysoká silná postava s mocnými zbraňami prebieha temnými lesmi, rozžiarenými lúkami a pastvinami, a hľadá protivníka, ktorý by sa mu vyrovnal. Pritom očí, uprene hladiace z druhého sveta sa lesknú od nadšenia a pýchy, úplne zbesnené  a zdivené, že z nich cítiť neutíchajúcu túžbu získať ešte väčšiu silu a rešpekt. Každým bojom a každou hrou získava postava väčšie svaly a lepšie zbrane a oči sú stále lesklejšie a lesklejšie. Až nakoniec splynú so slnkom a druhý svet celkom zanikne. A už v diaľke počuje zvuk boja, rozbúcha sa mu srdce, v hlave mu hučí, musím tam ísť. Potrebujú moju pomoc. A tak vyrazí dopredu, bystrými skokmi prehopsá potôčik a staré korene obrovitánskeho stromu a za ním na lúke už vidí postavy chodiace okolo nejakej tajomnej záhadnej bytosti, ktorá sa rozzúrene zaháňa svojim pichľavým chvostom a veľkými tlapami s pazúrmi. Okolo rinčia zbrane a postavy sa snažia unikať, snažia sa chrániť, zatiaľ čo iné postavy napádajú bytosť zozadu v snahe ju skoliť. Zrazu však bytosť vzplanie ohňom a všetky postavy sa rozutekajú. Ale niektorí neskoro. Bytosť zažiari najsilnejším plameňom slnka a vydá zo seba neskutočný výbuch. Oheň z výbuchu letí do okruhu niekoľko desiatok metrov a postavy horia v plameňoch. Iný sú zranení zo šupín ktoré odleteli z bytosti. Tej sa podarilo vyčistiť svoje okolie aspoň na chvíľu. Ale po výbuchu sa oči zalesknú ešte viac. Pretože vedia, že bytosť už dlho nevydrží. Musela sa uchýliť k poslednej záchrane, čím bol výbuch a tak je teraz zraniteľnejšia ako predtým. A práve to sa chystá využiť. Ako nová posila, sa rozbieha smerom k bytosti. Z diaľky vyťahuje svoje magické šípy. Tie, bytosť nezabijú, ale aspoň ju ešte viac oslabia. A tak páli zelené horiace šípy nasýtené jedom smerom k bytosti. Tá zareve od bolesti a snaží sa ustupovať. Zaženie sa chvostom s ostňami, a skolí niekoľko postáv. Ale nie Brunovu. Tá preskočí chvost a uteká ešte bližšie k bytosti. Vyberá sekeru, ktorej čepeľ sa leskne v svite umelého mesiaca ako svetlo na vode priezračného jazera. Potrebuje iba jeden pravý úder. Jeden smrteľný úder do krku a bude víťaz. Seká do bytosti ale vie, že márne. Obrazovka je celá červená od krvi, ktorá strieka z bytosti a postáv naokolo. Vo vzduchu cítiť masaker. Atmosféra sa znásobuje hrozivými výkrikmi bytosti aj postáv. Brunova postava musí seknúť do krku, lenže naň nedočiahne. Čaká, až sa ho bytosť pokúsi zabiť. A ten správny čas sa blíži. Bruno si vyberá super útok, naberá silu na preseknutie krku. Bytosť sa k nemu načahuje, chce ho zubami roztrhať. A postava zasekne. Je to „critical attack“ teda kritický útok. Trafil bytosť priamo. Ale nie, čo sa to deje ? To nie je možné. Bytosť neklesá. Nepadá na zem ako čakal. Miesto toho ho berie do papule, rozhryzie jeho kovové brnenie na franforce a potom vypľuje na zem ako žuvačku bez chuti. Zrazu sa objaví nápis koniec bitky a Bruno je premiestnený do svojej osady, kde začína odznova. Bytosť nezabil. Nieeeeeeeeeee. Neveriacky hľadí do monitoru a v očiach sa mu razom mení smelosť a sebavedomie na zlosť. So zaťatými päsťami, trieska do stola, od hnevu zo seba chrlí nadávky jednu za druhou a neovládateľne okolo seba rozhadzuje rukami. Najradšej by rozmlátil počítač ale to by bola veľká škoda. Tak mláti len do stola. Okúsil trpké ovocie sklamania. Sklamal sám seba a to je snáď to najhoršie sklamanie aké existuje. Hnev utícha, a do očí sa mu tlačia slzy. Teraz ho do srdca zasahuje jedovatý šíp. Chvíľu sa bezradne nahnevane pozerá na svoju postavu na obrazovke ale v bezmocnosti ho nahnevane zaklapne a oprie sa o stoličku. Zrazu sa z kuchyne ozve zvuk. Nejaký šramot ako keď padá riad na obkladačky. Ten zvuk je taký prenikavý, že Bruno sa až naplaší, a takmer vyskočí zo stoličky. Postaví sa a neisto sa vyberá za zvukom. Rachot sa opakuje a tak Bruno kráča smerom von z izby. Ako náhle ale príde až ku kamere, hodí na ňu letmý pohľad a zbadá červené blikajúce svetielko, ktoré signalizuje nehrávanie. Ha, ešte nevypol nahrávanie. No jasné. Zoberie kameru zo stojana a stáča z nej dole šrób. Pritom kamera stále nahráva. Je otočená smerom hore, v zábere vidno strop a Brunovu tvár, ale tú vidno len čiastočne. Počuť zvuky odkrúcania skrutky, ktorá držala kameru na statíve a Brunove dýchanie. Keď je skrutka dole, Bruno berie kameru do rúk a natáča sám. ...

Kamerou prejde dookola po svojej malej izbičke, ohraničenej dvomi bielymi stenami a dvomi sadrokartónovými napodobeninami stien, ktoré ho oddeľujú od spolubývajúcich na aspoň vizuálne. V izbe veľa toho nevidno. Jedna posteľ, najlacnejšia z obchodu Idea, za pár korún, so 4 nohami a doskami uprostred. Za ňou neveľký radiátor, ktorý je samozrejme vypnutý a nad radiátorom malé okienko so zatiahnutým žalúzím. Je zatiahnuté preto, aby mu ľudia z ulice nevideli do izby. Je totiž tak nízko, že mu okoloidúci ľahko nazrú cez okno do celej izby. Ale čo by videli oni, tiež by za veľa nestálo. Videli by veľký starodávny stôl, nabalený všetkým možným. Od zošitov, knihy, učebnice, fľaše s alkoholom, termosku, hodinky, elektroniku, lampičku, rôzne papiere, kyslé uhorky a Nutelu, cez zapaľovač a farbičky až k spreju, voňavke a krémom. Zaprataný ako sa na vysokoškoláka patrí. No a samozrejme, peňaženka, mobil, kľúče a notebook tam nechýbajú tiež. Ale predsa len, nemusí každý vedieť, čo všetko náš milý Bruno schováva na stole. A v izbe celkovo.                                                                                                             Keď prešiel kamerou oblúk po izbe, na chvíľu sa zasekol a akoby stuhol. Postál a uvedomil si, že je v celom byte hrobové ticho. Chvíľu čakal a načúval. Dúfal, že začuje aspoň zvuk z kuchyne, napríklad zvuk varenia alebo spláchnutie záchoda. No nič. Je úplne desivé ticho, ktoré sa predlžuje tým ako Bruno stojí nehybne na mieste. Na zázname kamery počuť len jeho dýchanie nič iné. To pravidelné striedanie výdychu a nádychu a pauzu medzi každým cyklom :“huuuuh, fuh,... huuuuh, fuh ... huuuh, fuh.“ Zrazu sa však záves, ktorý je pred ním a má plniť funkciu dverí zavlní a zašuchoce. Bruna to vystrie z tichosti, tak sa zľakne, až ho hodí dozadu od prekvapenia. Záves sa neprestajne trepoce. Niečo za ním určite bude. Ale čo? Brunovi sa zvyšuje frekvencia dýchania, cíti strach, je si neistý. Napriek tomu sa priblíži k závesu, s kamerou v jednej ruke a druhou rukou sa načiahne za závesom. Nasleduje prudké trhnutie, a záves je preč, a za závesom ... nič ? Bruno otáča kameru - naľavo nič, napravo nič. A v tom, sa zdola ozve zvuk, Bruna trhne a ruky dá dole ako na obranu spolu s kamerou. No už v nasledujúcej stotine sa uvoľňuje, pretože vidí len čiernu mačku. Nič iné. Zamieri na ňu kameru a nasleduje ju. Mačka vybehla do prvej izby a zamierila do kuchyne. Bruno ide za ňou. Mačka zabáča za bar do kuchyne. Bruno vie, že odtiaľto predtým išli tie zvuky čo počul v izbe. Opatrne sa pozrie za roh steny, ale na tvári sa mu zjaví malý úsmev a následne sa zatvári nahnevane. Na zemi vidí hrniec. Pomyslí si, že to ten hrniec musel rachotiť. Zanadáva na mačku, položí si kameru na bar a ide hrniec zodvihnúť. Zohne sa poň ale v tom sa zasekne, akoby sa niečo dialo. Na hrnci niečo je. Nejaká tekutina. Bruno potrie hrniec prstami a priňuchá tekutine. Nevie identifikovať čo to je, ale radšej to umyje a umyje si aj ruky. Ach tá hlúpa mačka. Opäť na ňu zahreší, ale už sa mu situácia nepozdáva. Premáha ho pocit, že niečo nie je v poriadku. Tvári sa pochmúrne. Ťaží ho myšlienka na tú záhadnú tekutinu. Čo to bolo a  ako sa to dostalo na hrniec? A kde je zase tá mačka? Vchádza do svojej izby a v tom sa preľakne až na kosť. Vo dverách stojí v klbku nehybne mačka a vrhá naňho nepríjemný chladný pohľad aký dokážu len mačky. V očiach jej vidno neprirodzený hnev a srsť sa jej ježí ako ježkovi pichliače. V tom hlasno zaprská a zmizne v druhej izbe – v izbe jeho spolubývajúceho. Brunovi sa to celé zdá akési čudné. Chvíľu uvažuje a potom s otáznikom v hlase zavolá na spolubývajúceho: “Peter?“. Nikto sa neozýva, ale veď to je normálne, Peter má určite slúchadlá na ušiach a nepočuje. Tak Bruno zavolá hlasnejšie a istejšie :“Peter!“ Opäť nikto. Bruno drobnými pomalými krokmi postupuje v chodbičke smerom do druhej izby, s kamerou v ruke, už ani nevie prečo len spontánne ju drží a nahráva, a zvolá tretíkrát tentoraz ešte hlasnejšie :“ Petééééér. Peťooooo.“ No nič. Priblížil sa až k závesu, ktorý delí aj Petrovu izbu od zvyšku bytu. Stále je ticho a nič nepočuť. Bruno predsa vie, že keby ma Peter slúchadlá, bolo by počuť aspoň náznaky hudby čo počúva. Ale je úplné ticho. Mučivé, kruté ticho, ktoré je tak intenzívne, že sa vám zdá že počujete vysokofrekvenčné pískanie. A ak človek počúva dlhšie, začuje viac pískaní až sa mu z toho roztočí hlava.  

Bruno odhŕňa záves a zrak mu padne na zem. Na zemi zbadá sýto červenú tekutinu a stopy v nej. Do mozgu sa mu v priebehu sekundy nahrnie krv, rozbúcha sa mu srdce, zrýchli dýchanie a vbehne do izby. „Kristepane, čo to je? Bože to je krv. To je krv, to je krv, krv, krv .....aaaaa, aaaach, čo to má znamenať ? Čo to kurva... ?“  Prekročí krvavé stopy a nasleduje ich rýchlym krokom až kam vedú, vedľa posteľ spoza ktorej vidno iba topánky. „Peter, kurva, čo sa to stalo? Ježišmaria, ..... o môj Bože, no do niti.“ Zahodí kameru na posteľ a tá teraz už sníma len Bruna od pása hore, z pohľadu postele. Vidno ako sa zohýna pri posteli. V jeho tvári vidno výraz bezmocnosti, absolútneho zdesenia a zhnusenia. Vyzerá, že o chvíľu odpadne. Zbelel ako stena a žilky na hlave mu predsa pulzujú ako divé. Dych má rýchly a nepravidelný. Je to jediný zvuk, ktorý počuť v izbe. Brunovo dychčanie, ktoré prechádza do vzlykania. Skláňa sa pri posteli a zakrýva si rukami ústa. Do očí sa mu tlačia slzy. Zaborí si celú tvár do dlaní, akoby sa chcel ochrániť pred tým čo vidí. Cez dlane počuť jedy vzlykanie, ktoré prezrádza jeho strach a zhnusenie zároveň. Je to viac ako dokáže zniesť. Padá na kolená a kvočí vedľa postele s tvárou zaborenou v dlaniach. Plače a celý sa trasie. Po chvíli ho akoby prepadol diabol, dá si dole ruky a silno potrasie niečím pri posteli. Pri tom z plných pľúc kričí :“Peteeeer“. Zdvihne ruky a tie sú celé od krvi. Sýtočervená tekutina z nich pomaly kvapká dole, zatiaľ čo Bruno na ne s odporom hľadí. Zrazu padá dozadu na zadok a bezvládne si sadá. Vzlykanie vrcholí, mieša sa s plačom a revom. Vyzerá to priam diabolsky. Bruno sa trasie ne celom tele. Prevalí sa na bok, na lakeť a snaží sa vstať. Ibaže nepodarí sa mu to. Podsypú sa mu kolená a padá na studené dlaždice. Pomaly sa štvornožky plazí preč, celý v tranze s triaškou a neschopný akéhokoľvek pohybu. Odchádza z obrazu, a počuť zvuky zvracania :“ Bléééééé, bléééééééééééééé....“. Najskôr krátko. Potom dlhší pokus. A ešte jeden. Nasleduje tupé buchnutie ako keď hlava narazí na tvrdú dlážku a už počuť len trasenie sa Bruna a jeho vzlykanie. Dychčí rýchlo ako pes a váľa sa na zemi bezradne a úplne stratený. Trvá to minútu kým sa pozbiera a postaví sa. Dôjde mu, že on sám môže byť v ohrození. Teraz chodí po izbe a rozhadzuje rukami:“ Čo spraviť, čo spraviť. Čo mám teraz robiť? Piča, piča, piča!!! Kľud. Musím sa upokojiť. Musím sa obrániť. Áno. To je ono.“. Berie kameru a uteká do svojej izby. Ako prebieha do chodbičky zbadá, že stopy v krvi sú akoby stopy prstov, ako keď niekto ťahá mŕtvolu s bezvládne rozhodenými rukami. Je znechutený ešte viac a málom opäť zvracia, ale tentoraz sa prekoná a uteká ďalej. Kameru hodí na svoju posteľ vrhne sa na stolík. Záber kamery ukazuje opäť len útržkovitý obraz o dianí sa v izbe. Čiastočne vidno Bruna, ktorý sa zúrivo vrhá na svoje zásuvky v robustnom stole. S trasúcou sa rukou, mokrou a lepkavou od zaschýnajúcej krvi sa snaží otvoriť prvú zásuvku, ale tá je akosi zaseknutá. Trhá ňou z celých síl, lomcuje zo strany na stranu, ale zásuvka len nie a nie sa otvoriť. Kúsok sa pohla von, ale teraz sa zasekla ešte viac. Bruno zjavne stráca všetky nervy, úplne podlieha zúfalstvu a strachu.

Medzitým ho zhora pozorujú dve veľké bystré oči. Sledujú každý jeho pohyb, cítia každý zlomok jeho strachu, ktorý pociťuje a tušia kde pramenia jeho slabiny. Veľké oči sú zahalené rúchom tmy a využívajú zákony inštinktívneho ľudského myslenia, ktoré sa aktivujú v stave ohrozenia, aký Bruno pociťuje práve teraz. Inak užitočné zákony, teraz umožňujú očiam unikať  Brunovej pozornosti, pretože toho by teraz ani náhodou nenapadlo hľadať votrelca takmer až na stope.

„Nedá sa veľmi slovami opísať aký som mal vtedy pocit. Bol som na smrť vydesený a jediné čo mi bežalo v hlave bolo zachrániť sa. K tomu som potreboval zbraň a tá zásuvka mi stála v ceste. Tak som sa rozbehol a kopol som do nej aby sa zasunula naspäť. Potom som skúsil otvoriť poslednú a tá sa otvorila na prvý krát. Ale nôž čo som hľadal v nej nebol. Mal som pocit, že mi srdce vyskočí z hrude a že každú chvíľu odpadnem. Zažíval som neuveriteľné šoky a čím dlhšie som hľadal, tým viac som sa cítil ohrozený. Nevedel som proti čomu stojím, ale vedel som, že ak sa nepoponáhľam tak to neprežijem a táto domnienka živila moje telo, ktoré by inak celkom určite skolabovalo. Bál som sa natoľko, že nielenže ruky sa mi celé triasli ale triasol som sa prakticky na celom tele. Už som chytal kŕče do nôh a brucha, pretože svaly som mal od stresu neustále napäté až na roztrhnutie. Oči som mal zaslzené a zmysly oslabené. Viem, že som takmer neregistroval čo sa deje okolo, všetku pozornosť som musel nasmerovať na to čo som robil. Neskutočne som sa ponáhľal. Otvoril som druhú zásuvku odspodu ale ani tam nôž nebol. Tak som ju od nervozity tak zatreskol, až sa odlomila úchytka. Konečne, v tretej zásuvke som našiel nôž, ktorý som hľadal. Ale nepriniesol mi úľavu. Len čiastočne ma upokojil. No moje telo som stále nemal pod kontrolou. Prakticky som robil, čo mi kázali hormóny, endorfíny a adrenalín či čo. Moja triaška naďalej pokračovala rovnako ako vzlykanie. Dych som mal taký rýchly, že som sa skoro zadusil. Nevedel som čo robiť. Nevedel som kam ísť, ako ujsť ani koho zavolať. Musel som si aspoň trochu vyčistiť hlavu a tak som chodil po izbe dookola nervózne. ...“

Kamera ležiaca na posteli sníma Brunove nervózne pohyby. Vyťahuje nôž zo zásuvky, jeho dýchanie sa mierne spomaľuje, čo môže znamenať aspoň čiastočnú úľavu. V zábere je vidno ako s nožom v ruke prechádza po izbe sem a tam. No jeho chôdza je skoro ako beh. A zakaždým keď sa v zábere objaví jeho telo, najviac vyniká jeho roztrasená zakrvavená ruka, ktorá pevne zviera nôž. Zo zvukov sa dá rozoznať len neurčité mrmlanie:“ Musím sa upokojiť, fuuu , fuuu, pokoj, pokoj. Mysli, Mysli!!!! Do riti, do riti, do riti , fuu ..., fuu..., fuu..., fuu..., fuu. Čo spravím, čo spravím, čo spravím?“ Jeho dychčanie a vzlykanie sa rozlieha po celej izbe. Odráža sa od tenkých stien a vracia sa ku kamere. Nič iné okrem toho nepočuť. Zrazu zavŕzgajú dvere na skrini a ozve sa šuchotavý zvuk, akoby po boku skrine niečo skĺzalo. Vzápätí sa dvere skrine s rachotom zabuchnú. Teraz počuť vzlykanie zvnútra skrine. Bruno plače v skrini ako malé dieťa, ktoré sa chce schovať pred svetom.  Duto sa zo skrine ozývajú nadávky, vzlykanie a výkriky. Výkriky sú také hrôzostrašné ako keď niekoho mučia. Trvá to niekoľko minút, počas ktorých sa výkriky ustália a vzlykanie prestáva. Brunov dych je stále menej výrazný, až sa takmer blíži k normálu. Dvere sa pomaly otvoria a niečo z nich vylieza. Zrazu to schmatne kameru a tá sa otáča, až sa ustáli na Brunovi. Je to on. Ale vidno, že mu z rúk tečie krv. Má na predlaktí vyrezané diery, z ktorých mu kvapká krv. V tvári má stále vydesený výraz, ale oči má sklené ako biele sklenené guľôčky. Vyberá sa smerom ku dverám. Kameru drží v jednej ruke a nôž v druhej. Nevedno či náhodou alebo zámerom, v zábere vidno akurát pohľad dopredu a ruku s nožom ako v bojových hrách z pohľadu prvej osoby. Ruky sa stále trasú, takže obraz je poriadne rozheganý. Bruno sa priblíži ku dverám a pomaly odomkne. Otvára dvere a odskakuje na bok. Kamerou si kontroluje priestor vpredu v chodbičke smerujúcej do kuchyne. Na zábere nevidno nikoho. Tak sa pomaly vyberá dopredu. Opúšťa svoj úkryt. Rozhodol sa prešetriť situáciu. Ako vychádza do prednej izby z uličky, pritisne sa k stene chrbtom najbližšie ako je možné a prudko sa vyskočí za roh s nožom napred. V rohu je sedacia súprava, ale nikoho nikde. Teraz má za chrbtom ďalšiu stenu a vľavo vpredu je kuchyňu. Priamo pred ním je kúpeľňa. Na konci steny za ním, je predsieň. Rozhodne sa pozrieť do predsiene. Opäť sa drží pri stene a pomaly, ticho ako to len dokáže sa blíži k rohu. Je na rohu. Teraz stojí. Zatína ruku s nožom v päsť až kŕčovito zviera nôž. Dýcha prerušovane, a veľmi hlasno. Pomaly sa z neho derie opäť vzlykanie. Musí pozbierať všetky sily. Tentoraz sa rozhodne najskôr vysunúť za roh kameru. Naťahuje ruku s kamerou a sleduje display, v ktorom vidí všetko čo sa deje za rohom. Na displeji sa zjavuje záhadná postava, pri vchodových dverách asi 5 metrov ďaleko, ktorá nehybne stojí  na mieste. Má dlhé vlasy až po pás, ktoré jej zakrývajú tvár, ale telo naznačuje že je otočená smerom dopredu. Bruno vyskočí spoza rohu v útočnej polohe s vystretou rukou s nožom. Postava je dosť ďaleko. Bruna opäť prepadá panika a hrôza. „Sakra, sakra, sakra .... „ jeho dýchanie sa neuveriteľne zrýchli. Prakticky počuť len jeho fučanie. Ruka s nožom sa mu trasie ešte viac. Pomaly s približuje k postave, na zlomok sekundy ho napadne či to nie je jeho spolubývajúca, ale tú myšlienku zamietne skôr ako mu prebehne hlavou. Čím je bližšie, tým viac je skrčený akoby v obrannej polohe s vystrčeným nožom, ktorý je v zábere roztrasený akoby bolo zemetrasenie. Jeho dych je teraz porovnateľný s dychom psa po behu. Je na meter od postavy ale stále jej nevidí do tváre. Postava má na sebe dlhé šaty až po zem a bosé nohy. A v tom si Bruno všimne. V ľavej ruke postavy je ostrý predmet, čo vyzerá ako bodák. Od strachu vykríkne z plného hrdla a snaží sa ustupovať. Na výkrik postava zareaguje a zdvíha hlavu. Zaháňa sa rukou smerom k Brunovi. Ten ustupuje. Otáča sa chrbtom a uteká z celých síl. Postava vydá neuveriteľne vysoký piskľaví zvuk ako siréna a uteká za Brunom. Záber je úplne roztrasený, pretože Bruno pustil kameru a visí mu pravdepodobne na krku. Rozoznať len pohyby. Najskôr beh, potom prudké zastavenie a zvuk zabuchnutia dverí. Potom tvrdý náraz na dvere. Ďalšie buchotanie a silné údery do dverí. Zvuk nechtov na dverách z druhej strany. „Buch, buch, buch“. Postava sa snaží otvoriť, ale Bruno pevne zviera kľučku. Druhou rukou šmátra po kľúči a počuť otočenie kľúča v zámku. Dvere sú zatvorené. Bruno od nich odskakuje a stojí pripravený na boj. Na dverách sa ozýva zvonka škriabanie, ale nie sú to ľudské ruky, to je niečo menšie a ostrejšie. Potom nejaký predmet. Ostrý ako bodák alebo ako veľký pazúr. Zvonka sa ozývajú výkriky. Sú to piskľavé vysoké ženské výkriky. Bruno stojí, teraz už kameru zdvihol a mieri ňou na dvere, rovnako ako nožom v druhej ruke. Rozochveným hlasom zúfalo vykrikuje :“ Zmizni, nechaj ma na pokoji. Nechaj ma !!!! Lebo ťa zabije!!“ Škrabanie a búchanie sa stupňujú. Vyzerá to, že dvere to už dlho neudržia. Bruno opäť plače a bezradne  behá po chodbičke zľava doprava :“Kristepane, kristepane ...“. Prekračuje z nohy na nohu. Výdych, a nádych. Výdych, nádych. Uvedomuje si, že je v pasci. Náhle všetky zvuky utíchnu. Počuť opäť len Brunove mravčanie. Neveriacky opatrne pristupuje ku dverám a načúva. Ozýva sa len tiché „mňau, mňau, mňauuuuu.“. Bruno sa poteší, vyzerá to, že postava odišla od dverí. A tak uteká do svojej izby. Kameru ukladá na posteľ a on sám niečo zase hľadá. Zrejme uvažuje ako sa zachrániť. Po chvíľke šmátrania vytiahne zo stola mobil. Vytáča číslo a vzkriesne v ňom plamienok nádeje. Z telefónu sa ozve zapípanie, ktoré tento plamienok okamžite uhasí. Nemá sieť. V hneve šmarí mobil o stenu a rozhadzuje predmety zo stola. Akoby už nevedel čo hľadá, len sa snažil nájsť niečo čo by mu pomohlo. Je príšerne vystrašený. Búcha do stola rukami aj hlavou. Zadúša s od vzlykania a v tom sa pozrie na notebook. V okamihu ho roztvára a stláča Štart. Notebook nabieha. Keď načíta obrazovka, ukáže sa, že internetové spojenie padlo. Bruno zúri:“ NIE!! To nie je možné!“ Zvonka, spoza dverí sa ozve hlasný škodoradostný smiech. Bruno skúša obnoviť spojenie ale márne. Nefunguje. Nervózne odhadzuje notebook nabok a zmieta celý obsah stola na zem. Ľahne si na stôl, s tvárou zakrytou v objatí rúk a nahlas reve. Trvá to približne minútu, čo na zábere vidno Brunovu postavu ležiacu na stole, ktorej chrbát a celé horné telo sa pravidelne neprirodzene rýchlo nadvihuje od hlasného vzlykania, nohy sa mu trasú a ruky tiež. Nôž ešte stále zviera v ruke a nepúšťa ho ani na sekundu. Krv na ruke mu už zaschla, ale z rany mu ešte stále vytekajú kvapky, ktoré po kúskoch stekajú a zlievajú sa dohromady pod stolom. Zrazu sa v rohu izby niečo pohne. Bruno zvuky neregistruje, ale kamera, ktorá doteraz nehybne ležala na posteli sa zrazu trocha pohne. Akoby sa rozloženie váhy na matraci zmenilo. Záber totiž poklesol o pár centimetrov. Niečo sa po matraci pohybuje. Nie je to ťažké, alebo je to ďaleko od kamery pretože v zábere zatiaľ nič nevidno okrem Bruna. Ten sa na chvíľu prestáva hýbať, akoby sa snažil zaostriť zvuky. Zrejme začul, že za ním niekto alebo niečo je. Na chvíľu zadrží dych a sústredí sa. Teraz sa nehýbe takmer vôbec, až na chvenie sa. Zoviera rukoväť noža pevnejšie a otáča aby bola čepeľ od neho. V stotine sekundy sa kamera zachveje, najskôr padá obraz ešte nižšie ale v zapätí vyššie ako pôvodne, až sa ustáli na výške v akej bolo zorné pole na začiatku - akoby to niečo čo doteraz zaťažovalo posteľ náhle odskočilo. V rovnakej stotine sa Brunova ruka vystrelí nožom napred a robí pred sebou rovný horizontálny rez. V zábere vidno čiernu mačku. Letí vzduchom smerom k Brunovi. Načahuje ostré pazúry, pripravená zaboriť ich do Brunovho chrbta. Brunova ruka letí s nožom smerom k mačke. Zasviští „zrnnnn“, nôž vnikne do mačkinho tela. Preletí ním ako cez maslo. Opúšťa mäkké tkanivo. Prská krv smerom k objektívu. Zaznie hlasné piskľavé zamňaučanie. Mačku sila noža otáča vo vzduchu a padá. Padá k na zem s rozseknutým bruchom. Ozve sa výkrik. Zreničky sa rozšíria, ústa ostanú pootvorené. Svaly tuhnú do stabilného útočného postoja. Zmysli sú všetky zbystrené na maximum. Mačka dopadá na zem, ozýva sa špľachnutie, rozplacnutie orgánov na tvrdej dlážke. Počuť trepotanie. Mačka je priamo pod kamerou a myká sa. Bruno nehybne stojí so zrakom upreným dole pod posteľ. Takmer počuť ako mu bubnuje srdce. Žilka na hlave mu rýchlo stúpa a klesá. Objavujú sa aj žili na rukách.  Zakrýva  si ústa. Opäť ho napína. Boj skončil ale mačka stále stoná a jej škrekot začína byť neznesiteľný. Brunovi tečú slzy a krv z ruky a musí odvrátiť zrak od mačky. Divý škrekot sa ale nedá vydržať, priam drása nervy. Lenže niet úteku. A tak berie nôž a so zhnusením ho prikladá mačke na krk aby jej prerezal krčnú tepnu. Ozve sa „chrrrr“ a škrekot sa zniekoľkonásobí, frekvencia stúpa, až to trhá bubienky a nakoniec nepočuť iba syčanie a koniec. Bruno pomaly padá na zadok, rúca sa a valí sa na bok. Odpadol. V izbe sa nič nedeje.

0 10 minút neskôr sa preberá. Najskôr si sadá. Zakrýva si oči tak aby nevidel na mačku. Po chvíli sedenia vstáva berie kameru do rúk a obzerá si ju. Krúti ňou dookola. Váha. Nakoniec obracia kameru ku dverám. Záber sa ustaľuje na dverách. Pomaly sa k nim vyberá. Obraz je veľmi roztrasený. Teraz zastal. Stojí na mieste a kameru otáča hore. Vidno strop. Počuť mechanické zvuky ako pri skrutkovaní. Zrazu sa obraz vyrovná a nehybne stojí. Kamera opäť smeruje na dvere. Zrejme pripevnil kameru na statív. Obraz sa opäť pohne. Z vedľajšej izby teraz nepočuť žiadne zvuky, ale zato pravidelné trhané Brunove dýchanie naháňa dostatočný strach.

Obraz sa stále myká. Bruno nastavuje statív, tak aby dvere boli čo najlepšie v zábere a rovnako aby z boku videl na display. Je zjavné, že sa chystá von. Zlomeným tichým trasúcim sa hlasom si mrmle :“Veď ja ti ukážem. Teraz ťa dostanem. Už ma tu nebude nikto strašiť. Nebudem sa nikoho báť!“ Po chvíli sa obraz úplne ustáli. Kamera je 1,5 metra od dverí a natočená v uhle priamo von z izby. V zábere sa objavuje Brunova hlava, ako sa prikláňa ku dverám a načúva. Nepočuť nič, až na jeho chrapčanie. Schováva sa za stenu. Ešte pár výdychov a hlbokých nádychov. Jeho roztrasená, zakrvavená ruka sa približuje ku dverám. Načahuje sa. Keď má ruku takmer na kľučke, prudko ju stiahne naspäť. Krúti hlavou zľava doprava, na nesúhlas s tým čo spravil. Skúsi to ešte raz. Načahuje ruku, prudko dýcha, rýchlejšie a rýchlejšie, približuje sa  ... ale opäť ju stiahne späť. Je to hra o nervy. Je bez nádeje. Horko zaplače. Nad situáciou, nad sebou, nad všetkým. Stojí, bezútešne a bezradne. Hlavu dvíha hore k stropu, z hrdla sa mu derie plač. Drží si jednu ruku druhou, akoby jej chcel zabrániť v otváraní dverí. Alebo sa ju snaží chytiť aby sa tak netriasla. Nedarí sa mu.  S otvorenými ústami vzlyká. Dopadá naňho len slabé svetlo úspornej žiarovky zo stropu, preto je záber plný šumu. Prestáva plakať. Spúšťa hlavu dole. Obzrie sa po izbe, no zrak mu  padne na mačku a tak zo seba vydá tlmený výkrik, silný vzlyk, spojenie plaču, revu, zhnusenia, strachu a beznádeje a otáča sa ku dverám, ale očami stále sleduje display kamery. Ruka sa opäť vystiera. Tentoraz dosiahne kľúčik, ten otáča v zámku, následne ukladá ruku na kľučku, stláča ju dole a prudko potiahne do strany. Odťahuje ruku tak rýchlo ako je to možné a druhá ruka s nožom je pripravená na útok. Hľadí na display, ale nikoho nevidí v druhej izbe nevidí. V zábere nikoho niet. Chvíľu čaká, potom sa znova zhlboka nadýchne a vyráža. Vyskočí za roh. Overuje, že tam naozaj nikto nie je. Je nesmierne opatrný, a už ho zdanlivo nič nemôže prekvapiť. Vracia sa naspäť a  odpája kameru zo statívu - berie si ju so sebou. Opäť zaujme pozíciu Counter strike, s nožom v ruke pred telom a kamerou v druhej ruke. Zamieri do kúpeľne, ktorá je hneď napravo za rohom. Vchádza dnu, ale je tam tma. Našmátra vnútri na stene zapínač, rozsvieti a ustupuje. Nič. Vzduch je čistý. Postupuje dovnútra do kúpeľne. Blíži sa k sprchovému kútu. Je zakrytý závesom. Ruku s nožom ukladá na záves. Prudko ním trhne do strany a hneď sa hodí na stranu. Nič tam nie je. Vedľa sprchy je záchod. Otvára dvere a prezerá ho. Aj ten je prázdny. Vystupuje zo záchoda, aby zatvoril. Ustupuje chrbtom dozadu. V zlomku sekundy sa pohyb kamery zasekne akoby narazil na niečo tvrdé. Okamžite sa otáča s nožom napred. V rozmazanom zábere vidno neidentifikovateľnú postavu, ale kamera sa otáča príliš rýchlo, preto sa viac nedá rozoznať. Zaznie „zrrrn“, vytryskne pramienok krvi a postava zakričí od bolesti. Bruno vykrikuje ako besný, odskakuje dozadu a ako náhle je celý v kúpeľni, zatresne dvere. Drží kľučku silno ako vládze a hľadá kľúč. Je na zemi. Opatrne sa poň zohýna, ale pritom nepúšťa dvere. Dvíha kľúč a zamkýna. Potom ustupuje do rohu, pod umývadlo. Kameru ukladá na umývadlo a on sa schúli pod ním. Neustále trhane plače a vydáva rýchle vzdychy. Jeho srdce musí byť aspoň 150 krát za minútu. Z kuchyne sa ozýva stenanie. Zrazu niekto siaha na dvere a akoby ťahal ruku po dverách. Búcha na ne, škriabe, stláča kľučku. Vysoký chrapľavý hlas volá :“Bruno, otvor, prosím...“. Bruno sa na každý pohyb splaší a zajačí. Nôž mu padá z ruky na zem súdiac podľa cinknutia kovu o dlaždice. Zrejme si zakrýva uši rukami, zo všetkých síl. Snaží si pohmkávať aby zvuky nepočul. Ale cez jeho chrapľavé dychčanie je to takmer nemožné. Na zábere nevidno nič okrem dverí. Na chvíľu zvuky prestávajú. A v tom ....  svetlá zhasnú. Bruno šialene kričí, jačí, uteká do záchoda, kde sa zatvára. Počuť zabuchnutie dverí a už len jeho stonanie, rýchle nepravidelné dychčanie ako pacienta s rakovinou pľúc na smrteľnom lôžku a pravidelné rýchle narážanie nôh do záchodovej misy, vyvolané jeho klepaním sa. V tej tme sa po chvíli stonanie mení na divé jačanie ako keď zabíjajú prasa, výkriky dokumentujúce  boj ktorý prebieha v záchode. Boj, ktorý prebieha pár hodín, až kým sa na kamere nevybijú baterky. . .

S využitím všetkého dostupného materiálu a svedectiev sa rekonštruuje situácia. Zo všetkých vrážd je usvedčený Bruno. Ale už je to jedno. Všetci sú mŕtvi a Bruno tiež. Hrdina dohral!

 

 

---