Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Moji susedia

30. 03. 2011
1
2
1138
Autor
s.i.k.o

školská práca, ale myslím, že sa mi trošičku vymkla z rúk :)

 

Rána nie sú ľahké. Musím vstať, zacvičiť si aby som bol počas dňa aspoň trochu schopný pohybu a mohol som kráčať a stáť a dokonca aj sedieť bez strachu, že ma sekne, potom sa dovliecť z nohy na nohu do ľadovej kuchyne, zapnúť hlučný kávovar, ktorý sa tvári, že vie robiť dobrú kávu, ale v skutočnosti je to nepitná brečka, prečkať ten jeho nechutný, do hlavy sa zabodávajúci zvuk mletia kávy, zasypať vzniknutý kávový humus cukrom a zaliať mliekom, proti vlastnej vôli to vypiť, aby som bol cez deň aspoň trochu pri vedomí, potom si umyť zuby, osprchovať sa, obliecť a zladiť kravatu s košeľou a košeľu s oblekom, učesať sa, nájsť topánky vhodné k farbe obleku, schmatnúť kufrík a odísť z bytu a posnažiť sa nič si nezabudnúť, nepribuchnúť si cíp saka do dverí a nezalomiť kľúč v zámke. Ach, rána vôbec nie sú ľahké.

 

A už vôbec nie, ak sa mi cez steny prediera do bytu teror, recitovaná pseudopoézia a nepočúvateľná hudba.

To moji noví susedia, hnus si len priznať, že bývame v tom istom dome. Nejakí mladí podnájomníci, ktorí sa prednedávnom nasťahovali do susedného bytu. Dovtedy tam býval starý príjemný pán, ku ktorému som chodieval každú sobotu na kávu a šach, permanentne ma porážal, ale kávu mal neporovnateľne lepšiu v porovnaní s tým hnusom, čo robil môj nezmyselne drahý kávovar, ale dostihla ho staroba a jeho štvorizbový byt zdedila rodina, ktorá nemala ako využiť tento príjemný apartmán voňajúci po ružiach a káve a preto sa ho rozhodli prenajať. Prvý, kto sa im prihlásil, bola partia mladých chuligánov a niekoľko zaujímavých mladých ‘dám’ (niekoľko dní po pohrebe ma jeho pozostalá rodina pozvala porozprávať sa a na kávu, ktorá bola horšia ako káva starého pána, ale stále bola temer dokonalá a sedeli sme celé popoludnie v ich dome, ktorý voňal ružami môjho starého šachového partnera a spomínali sme na neho a reč sa zvrtla aj na jeho byt a jeho nových obyvateľov. Vraj to boli siedmi mladíci, všetci vyzerajúci inak a predsa rovnako – dlhé či krátke vlasy, neupravené brady a hladko oholené tváre, niektorí v oblekoch, iní vo vyblednutých vyťahaných tričkách a roztrhaných nohaviciach, a predsa všetci rovnako rozpadnutí a umierajúci so šialenou iskrou v očiach a tri mladé slečny so spôsobmi romantických dám, všetky vraj krásne oblečené, odkrývajúc to, čo treba a zahaľujúc to, čo odkrývať netreba, keď si chcete prenajať byt a predsa v lesku ich očí, v úsmeve s ostrými trojkami, či v spôsobe, akým vraj držali cigarety bolo vidno, že sú rovnako bláznivé a choré a možno dokonca viac ako ich mladí priatelia. Všetci boli nenormálni a blázniví, aspoň to mi vyplynulo z toho, čo mi bolo to poobedie povedané), ktorí na nich z nejakého nepochopiteľného dôvodu zapôsobili a ten podnájom za veľmi príjemnú cenu dostali a ihneď sa aj nasťahovali.

A odvtedy mi otravovali život. Akoby nikdy nespali, z ich bytu neustále vychádzal nejaký nepočúvateľný ‘diskordiálny’ zvuk. Raz niekto vysokým arogantným hlasom prednášal niečo, čo asi považoval za poéziu a po každom hlúpom vtipe, nepodarenom slovnom obrate sa ostatní smiali a nadšene mu tlieskali, pokojne aj uprostred noci, nevadilo im, že sú v dome plnom normálnych slušných ľudí, ktorí v noci spia, ráno vstávajú, cez deň pracujú a v noci znovu spia. Ignorantskí bohémi! Inokedy zase púšťali akúsi pseudohudbu, plnú agresívnych basov, ktoré v pravidelných intervaloch tvorili kruhy na hladine mojej hnedej kávy, z ktorej sa mi, rovnako ako z tej hudby, obracal žalúdok. A v iné dni tam niekto hrával na husle, pch, hrával – pokúšal sa hrať, snažil sa z nich vydať nejaký umelecký zvuk, ktorý by rozochvieval vnútro človeka, jeho dušu, zanechával v ňom príjemný pocit, ale pritom iba škrípali struny a z vedľajšieho bytu sa ozývali výbuchy smiechu, akoby aj oni chápali, že ich priateľ-muzikant je neschopný a jeho husle by vydávali krajší zvuk, keby ich rozmlátil o stenu. A v niektoré dni a noci bolo prekvapivé ticho a jediné čo som počul, keď som priložil svoju plešatejúcu hlavu ku stene, boli slová, stovky a tisíce slov, ktoré sa sypali a vylievali z ich bytu a zaplavovali steny a rezonovali v nich a neznášal som ten pocit, že mi šeptajú v múroch, ako potkany, keď bolo v ich byte ticho cítil som sa strašne zničene, beznádejne a pili víno a jemné cinkanie pohárov bolo v stenách počuť tiež.

Ach, ako premyslene ma týrali, tí diabli mladosti, šialení bohémi, hlupáci! Prekážali mi, obmedzovali ma v mojom normálnom dennom živote, cigaretový pach, ktorým čpel ich byt a celá chodba naokolo ma privádzal do šialenstva. Trpel som, spával som veľmi málo, lebo ma ich neviazaná zábava a mučivé ticho ich rozhovorov nenechávali spať a dlhé temné noci som chodil po izbe, kruté mesačné svetlo presvitalo cez záclony a raz za čas som sa zastavil pri stene, priložil som k jej belobe ucho a počúval ich pomalé i rýchle, výbušné aj pokojné rozhovory:

 

„Objímeš ma?“

(povedala najmladšia a najkrajšia z nich a bola nahá a mala veľké smutné oči, keď to hovorila, mesiac jej osvetľoval ruku s dlhými prstami, v ktorých držala pomaly dohárajúcu cigaretu, z ktorej si ani raz nepotiahla, ale to som nevedel)

„Rád,“

(povedal mladík , poškrabal sa v dlhej hnedej brade a bol tiež nahý a objal ju a ruky a nohy a telá sa im preplietli, ale to som nevedel)

„Och, áno!“

(skríkol mladík s blonďavými vlasmi oblečený iba v čiernych úzkych nohaviciach a odbehol po foťák a odfotil ich nahú prepletenú krásu, ale to som nevedel)

„Víno?“

(spýtala sa vysoká dáma v starých svadobných šatoch s deravým závojom a všetkým doliala poháre a prázdnu fľašu opatrene a s citom odložila ku stene, kde ich už vzorne stáli v rade desiatky, ale to som nevedel)

 

Prestal som počúvať, prešiel som sa po izbe, ľahol si, ale nedokázal som zaspať, steny sa stláčali, strop na mňa padal, nemohol som dýchať a nenávidel som ich za to, že tam sedeli a stáli a ležali a rozprávali sa

(a závidel som im, ach, ako som im závidel, ale to som nevedel)

a tak som zase vstal a prilepil sa k stene a znovu som začal počúvať. Niektorý z nich extaticky a oduševnene rozprával a ja som nechápal nič z toho, čo priam kričal do krutej noci.

 

„...A potom sme stáli na tom prázdnom opustenom schodisku, ‘šak vy viete ktorom a hviezdy nám padali do vlasov a boli teplé, horúcejšie ako vzduch noci, mesiac sa díval dolúúúúúú a rozumel nám, tak ako vy rozumiete tomu čo hovorím a kamene pod našimi nohami a kamene pod našimi hruďami, nikdy sme sa nebáli tak veľmi ako v tú noc a mačacie hlavy sa zmáčali slzami nad smútkom a hlúposťou a náhodnosťou a nikdy ste necítili čo som cítil ja v tú noc a chceli by ste, chceli by sme všetci, ja viem, že hej a vtedy jej zuby a jej modré ramená boli ja som bol náhoda bola všetko BOLO a svet blil hnusom a ja som mu držal vlasy a aj tak, aj tak, aj tak, ...aj...“

 

Slová z neho lietali ako náboje z guľometu, hovoril šialene rýchlo o niečom, čo ani v najzvláštnejšom sne nedávalo zmysel a oni chápali, oni mu rozumeli a až ku koncu sa zastavil, spomalil a iba opakoval „a tak, a tak,“ a potom si sadol (zavŕzgal gauč) a ostalo dlhé ticho a ja, vediac, že mlčia, som mohol znovu pokojne nepokojne zaspať.

Takto a podobne to prebiehalo noc, čo noc, deň, čo deň a ja som nevládal, a tak som sa po pár mesiacoch tohto obscénneho šialenstva rozhodol zájsť za vlastníkmi bytu, príbuznými môjmu zosnulého priateľa, aby som vzniesol sťažnosť na ich podnájomníkov (a vypiť si ich dobrú kávu), ale nepočúvali ma, hovorili, že sa zatiaľ nikto iný nesťažoval, že im poctivo platia, a že nevyhovejú mojej požiadavke na ich vyhodenie z bytu. Bol som tak nahnevaný a pohoršený, že som odišiel bez toho, aby som dopil svoj hrnček kávy. Celý deň som toho ľutoval.

Trpel som a jedno ráno, jedno skutočne zlé ráno, keď som bol unavený, čakal ma skutočne zlý deň v práci a káva stále chutila skutočne zle, sa oni, tí ignorantskí bohémi, rozhodli, že je ten správny čas na recitovanie poézie od nejakého Corsa.

 

„Hej, hej, ľudia! Mám to! Mám Corsa! Mám boha satiry! Mám ho! Hľa!“ kým neprirodzene nadšene kričal, že našiel toho Corsa hlas mu temer preskakoval a bol až neprirodzene vysoký, ale ako náhle začal čítať, sa upokojil a hlas sa mu vrátil do normálnej hladiny a sflegmatičtel,

„Gregory Corso – Marriage

Should I get married? Should I be good?

Astound the girl next door with my velvet suit and faustaus hood?“

 

Niekto sa zasmial , iný zatlieskal a on pokračoval, pomaly dôstojne, avšak s istou provokáciou v hlase, recitoval tú báseň a oni sa smiali, smiali čoraz viac a potom som to už nezvládol, hlava mi trešťala vybuchovala a ja som vybehol iba v pyžame z bytu a začal som šialene zbesilo mlátiť na ich dvere a mlátil som a ‘poézia’ prestala znieť a niekto došiel k dverám a otvoril ich. Díval som sa na mladú ženu oblečenú iba v spodnom prádle, ktorá mala v rozpustených ryšavých vlasoch pozapletané rôznofarebné mašle.

„Áno?“ spýtala sa.

Neodpovedal som jej, pretlačil som sa okolo nej do bytu a napochodoval som do obývačky, kde všetky tieto stelesnenia bláznivosti sedeli a stáli a ležali a v ich strede stál jeden z nich, v ruke držal útlu knižočku a usmieval sa na mňa.

„Áno?“ spýtal sa.

Už som sa absolútne neovládal a začal som na neho hulákať, vykričal a vypľul som mu všetok svoj hnev z ich existencie do tváre, nadával som mu, farbisto som mu opisoval svoje utrpenie posledných desaťročí, kričal som, že nežiteľný život spravili ešte nežiteľnejším a oni len stáli a počúvali, smutne, chápavo a trochu zhrozene, pokyvovali hlavami a stáli a ja som kričal a kričal a kričal a potom mi došiel dych a sily a zvalil som sa na nejakú prázdnu stoličku, ktorá stála pri stene obstavanej vínovými fľašami.

„Dáte si kávu?“ spýtal sa niekto z nich a ja som prikýval, lebo svoju som nedopil a teraz už určite bola chladná a studená nechutná káva je ešte horšia ako len teplá nechutná káva. Sedel som na stoličke, pozoroval praskliny na strope a oni prechádzali okolo mňa, fajčili, pili víno, ležali a tiež pozorovali strop... Tá mladá, čo mi prišla otvoriť doniesla kávu a ja som k nej privoňal a potom som ju ochutnal a v extáze mi vybuchla hlava a svet bol prekvapivo neočakávane dokonalý.

„Je veľmi dobrá,“ povedal som, „ďakujem.“


2 názory

s.i.k.o
30. 03. 2011
Dát tip
mne tam išlo o hlavne o opísanie toho ako fungovali oni, ten starý pán bol len spôsob ako dodržať tému "moji susedia" - takže ten dialóg som tam jednoducho musel dať :) (a neviem či som ti správne pochopil, ale ak hej, tak nie, nie je to fantázia starého pána, je to to čo sa tam skutočne dialo) a ďakujem za tip

papagena
30. 03. 2011
Dát tip
Moc pěkný. Možná bych ten dialog za stěnou neilustrovala. Tuším, že to má bejt fantazie starýho pána, ale trochu mě to rušilo. Moc se mi líbí, jak je to vypjatý a najednou se to prudce zklidní.

Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru