Jeleň

            Menší podlhovasto tenký kamienok s ostrými hranami sa pomaly zabodáva do hrubej jelenej kože pokrytej tvrdými chlpami a preniká cez masu tkanív, čo isto mohlo ísť aj viac zľahka, avšak jelenie povrchové pletivo  je mocné a nepreniknuteľné. Postupne sa otvára nerovnomerná ranka, kladúc otázku, odkedy sú ranky symetrické.  A naraz sa udejú dva deje, skoro ako keď mrskneš zväzok elektrónov cez dve štrbiny, otvorí sa paralelný vesmír, a v tom vesmíre ty , lovec, toho jeleňa zabiješ skôr než sa stane obeťou toho drobného zranenia,  od toho momentu tento zánik spôsobí skrúšujúco takmer mrzko a samozrejme že sa tam začne odvíjať iný, zmysly opantávajúci dej, hotová žiaľba*. Späť k ...

            Blankytná bledomodrá mierne presvitá spoza živých končekov stromov a odkrýva podobu stromov, ako keď svetlo policajného auta objaví nenápadného vraha. Zrak sa nám prešmýka kĺzavým pohybom od vrcholčekov až ku koreňom a takou istou pravidelnou intenzitou dopadá na kmeňe stromov kol do kola.

            Masívne stromy spôsobujú, že mohúcne telo jeleňa pôsobí dotknuteľne ako sa na dôkaz  pridávajú cievky, kánaliky, cez ktoré prúdi základ sily pre jeleniu zver. Nielenže tie cievy dotvárajú tmavočervený polooblúk  v krvi v údoch jeleňa, ba dokonca to i pulzuje pravidelne, priam rytmicky, a premieta sa nám obraz rýchleho a dynamického jeleňa, pričom teraz štíhly kameň do bodky prerýva tieto drobnôstky vo výbave tohto zvieraťa. Ale-

            Svišťanie vetra evidentne nie je čo ho sprevádza, totiž obraz sa ako obyčajne zobrazí skôr než ho v pozadí doplnia zvukové komponenty a preto zavládlo tlmené zdĺhavé povetrie. Opäť raz sa urputne domáhame tej predstavy silného jeleňa ovladajúceho umenia skokov a rýchleho behu tým, že neprestajne zabúdame na to ako hrot kameňa drtí kosť na sotva badateľné čiastočky a pritom pukoce ako lámanie dreva.

            Tmavomodrý les, prelievajúci sa až do smaragdovej esencie, sa nehybne vypína a stáva základnou doskou pre opakujúci sa statický pohyb tohto skákajúceho jelena. Ibaže tam je to paralelné univerzum zasahujúce len do svojej podstaty, takže jeleň ani neskáče, ba ani neuteká pred lovcami, ale len nehybne reaguje na prebíjajúcu sa bolesť spôsobenú drobným kamienkom. Starý odporný hnusný uschnutý lesisko,  nezmôže sa ani na nič nechutnejšie ako prehnívajúce kríky a mokvajúce stromy a bahniská ktoré pohlcujú všetko otrasné, keďže je to len obyčajný trápny nudný les, ktorý sa stáva domovom pre toho jeleňa, ktorý aj tak robí nejakú statickú pičovinu. A týmto jeleň stráca svoju hlavnú ideu...

           ...už naozaj len zlomyseľnou hypnózou sa vpíja tento zotrvačný nepríjemný pocit spôsobujúc itupú bolesť krutým lebkám. Niet úniku, niet žiadneho boja, len tuhé zovretie nestráviteľnej, mdlej ťažoby dvoch vesmírov.

*paľba žiaľu