Johanka

Johanka

Oblačné ráno, šum vŕby v parku
cítim sa ako Johanka z Arku,
keď okno obité mrežovím,
ráno na polku otvorím.

Bez dovolenia k úniku,
chytám z tých pocitov paniku.
A stojac u okna držím mrežu,
čo kovovým ostrím dlaň mi režú.

Vŕba šumí, konáre sa kníšu,
tá bezmocnosť bolí, chcem nájsť ríšu,
ríšu splnených snov.

Bez poriadku a bez osnov,
s lahodnou príchuťou nežných slov,
z úst tebou vyslovených.

Slová ako motýle
rozoberú hodiny na chvíle
a odletia každý inou stranou,
aby mi mohli ostrou hranou
dlane dorezať.

Dlane sú plné tenkých čiar,
jedna ide sem, druhá tam
a jedna druhú pretína,
čakám na tú čo spasí ma
a bránu v rebroví,
čarovným kľúčom otvorí
a odhalí čisté srdce.

To trasie sa jak vtáča v dlani,
zatiaľ ho nikto nepohladil,
dlaňou boľavou.

Prsty sa dotknú tepúceho svalu,
ten dostáva šok ako od úpalu
a celkom sa pocitu poddáva,
milované v hrudi ostáva
a bije na poplach.

Už ušiel žiaľ a ušiel strach
a srdce láskou vyliečené,
už nezmení sa v hviezdny prach.