Jakob

Moja tvorba je vymyslený román ľudí, ktorí nachádzajú zmysel života v priateľstve láske a porozumení, odolávajú nástrahám doby a dopredu ich ťahá láska a porozumenie. A predovšetkým silné puto priateľstva.

Martin Ďurček Kapitola1 Na starom stole stojí lucerna a vedľa nej stará sviečka. Vo vánku letného vetra sa mihotajú závesy vrhajúce tiene po starom nábytku. Pohár so starým vínom naznačujúci zaschnutosť po okrajoch robí tichého spoločníka. Na starom maliarskom plátne znázorňujúcom malebnú nočnú krajinu, visiacom nad týmto zabudnutým stolom vzbudzujúcom nádheru letnej epochy z dôb dávno minulých, dve postavy akoby utekali za šťastím nádhernej prírody. Prírodu zachytenú umelcom. Pavučina, ako z umelcovho pera obkresľuje všetky kontúry zachytávajúce dokonalosť kriviek starých budíkov odpočívajúcich na tomto dubovom stole, lucerny a starej sviečky ako troch neoddelitelných partnerov. Naznačuje prítomnosť staroby a nostalgie. Staré hodiny sa už len potichu prizerajú tomuto smutnému zátišiu. Ozubné koliska , ležiace na stole chaoticky rozhádzaného náradia obkresľuje pavučina zamatovou krásou. Svit mesiaca cez okno len jemne hladí túto izbu svojou belobou. Nad dverami so starou ošúchanou kľučkou je pribitý kríž Krista Pána v mukách, napĺňa toto miesto duchom a akýmsi čarom. Nižšie hneď vedľa stoja staré kachle, v ktorých už plamienky tepla domova dávno dohoreli. V Kúte za drevenou skriňou nádherne vyrezávanou tvarmi listov a hrozna je pohodená zabudnutá puška a vedľa nej prilba nemeckého vojaka dnom nahor, akoby ležala niekde v zákope. Prach ich pokryl belasou prikrývkou šedi. Kožený náramok prilby sa len zľahka dotýka pušky akoby s ňou bol zviazaný neoddeliteľným putom. Konáre stromov jemne narážajú do napol rozbitých okien v listoch počuť šum. Šum, ktorý sa jemne rozlieha týmto miestom. Miestom zabudnutia. Čo sa mohlo stať, že toto miesto ostalo tak opustené a bez náznaku života? Čo postihlo osudy Ľudí, ktorí tu žili? A kto tu vlastne bol? Kapitola 2 September 1938 Klaudia výstrája malú Inge do školy. Je to roztopašné dievča plné života poskakujúc vedľa matky naznačuje radosť z mladého života očakávajúc nové zážitky. Biely klobúčik ozdobený mašličkou jemne plaje vo vánku. Ide prvý raz do školy. Teší sa z mladého života. Pod pazuchou drží malú písanku pripravenú na prvé zážitky vzdelania, na prvé písmenká. Franz sa len prizerá s miernym úsmevom v tvári stojí v pootvorených dverách malého domu na predmestí Berlína. Sleduje ako Klaudia s malou Inge kráčajú po malej uličke od domu medzi zelenými krušpánmi. Je šťastný. Po tom ako sa Klaudia s malou Inge strácajú v uličkách holzmarkstraße, zatvára dvere svojho domu. Je šťastný.Pospevujúc si kráča do izby s vyrezávaným kreslom. Sadá si doň a púšťa rádio. Práve hrá pieseň Das Tu Ich Alles Nur FÜR Ursula s Paul Hörbiger. Odrazu niekto klope na dvere. Je to Jakob Büchlein. Sused. Má malé železiarstvo neďaleko. Neustále skúmajúci nové výdobytky techniky melie len to svoje. Je to muž menšieho vzrastu inteligentná briadka nasvedčuje záujmu. Ale je to sympatický komický muž. Muž zapálený pre techniku. Neustále melie len o elektrike. Aké dôležité je získať si jej moc. Aká zvláštna je sila tejto energie. Popravuje si naproti Franzovi okrúhle okuliare a dodáva ved už Tesla poznal silu tejto energie. Hovorí zanietený laik Jakob. Franz neprikladal jeho slovám nejakú obzvlášť silnú mieru, ale počúval ho. Svojim spôsobom bol zaujímavý.Bolo krásne keď prišiel taký zanietený technikou a v úvodzovkách zabával okolie. Bol to zvláštny človek. Miloval tie svoje strojčeky. A najradšej mal, keď mu do toho jeho železiarstva prišla dodávka s novinkami. Ale Franz mal strach. Mal strach pretože Jakob bol žid. Miloval svoje náboženstvo tak silno ako svoju záľubu v technike. Miloval korán a najradšej mal sviatok Chanuka (hebr. חנוכה, jidiš výslovnosť Chanike) alebo Sviatok svetiel alebo Sviatok zasvätenia je židovský sviatok, torý sa začína 25. dňa v židovskom mesiaci kislev a trvá osem dní. Je spomienkou na znovuzasvätenie Jeruzalemského chrámu Makabejcami po jeho znesvätení Antiochom IV. Epifanom. V židovských domácnostiach sa zapaľujú sviečky na osemramennom svietniku (chanukija), každý deň o jednu sviečku viac. Deviate, stredné rameno služi ako pomocník pri zapalovaní (šámes). On bol zvláštny človek, ale bol milovaný človek. Miloval vedu techniku. Mal to svoje maličké železiarstvo na periférii Berlína.Bol šťastný a bol aj rád, že je obklopený ľuďmi ako Franz. Miloval ich tak silno, ako milújú oni jeho. Nikdo ani pomyslením nespomenul na to, že je žid. Človek, ktorý čaká na svojho mesiáša. Človek ktorý, ale čaká. Možno preto lebo bol tak vedený svojimi blízkimi k tomu aby mal iba svoju vieru.Vyrastal v nej, miloval ju, a nedovolil nikomu, aby mu ju pokazil. Bol to zvláštny človek hlavne v očiach Franza. Ale mal ho rád. A hlavne ľúbil ho. Ako priatela, ako človeka ako suseda. Aj keď Franz miloval svoju vieru Miloval Pána Ježiša a najradšej čítal zjavenia sv. Jána. A Miloval život. Jákob sa pusil do reči. Franz sa len tak letmo pohupával svoje telo v kresle zasnene v piesni a rádiu až napokon spozornel. Adolf Hitler požiadal rakúsko o zvolenie do Reichstagu. Jákob už z rečí, ktoré chýrovali nemeckom bol neistý. Mal strach. Bál sa. Už dávnejišie sa totiž po nemecku chýruje, že židia niesú hodní nemecka a vóbec Európy. Franz sa pozrel na Jákoba a povedal krátko. Jákob môže snáď niečo zničiť naše priateľstvo? Može niečo pokaziť to , čo je medzi nami? Od nepamäti navštevujete našu rodinu ty aj tvoja žena Klára. Sme si ako rodina.Tvoje deti Peter a Jan Sú ako naše deti. Čo a povedz mi to Jákob čo môže narušiť náš vzťah? Pýtal sa Franz. Jakob povedal len krátko, pritom si opäť podvihol svoje okrúhle okuliare. Povedz mi Franzi čo sa to deje? Som ja snáď horší ako ostatní, som iný, ak áno tak v čom? Čo som ja moja žena a moje deti spravil, že ma odsúdil celý národ, ktorý som doteraz tak miloval. Ako som ja a moja rodina ublížil a komu? Franzi povedz komu? Čo také som vykonal, aby som bol súdený ako zločinec? Žijeme v súhre so zákonoma plnili sme si svoje záväzky, aspoň sme tak žili. Dodal Jákob. A smutný pohľad prezradil beznádej. „Ako ti môžem pomôct?“ Opýtal sa Franz.. A po chvíli mlčania dodal , „Ako budem môcť“. Kapitola 3 V pokračovaní.......

---