IGNIS IN CORDE

Noha v ťažkej koženej topánke ešte väčšmi zatlačila na plynový pedál. Červená ručička tachometra preletela cez stovku, motor reval ako zbesnený. Vtom jemne vrzol pedál od spojky, vodič preradil do vyššieho stupňa, autom zatriaslo. Ručička otáčkomera sa vrátila za červenú čiaru, tachometer postupoval k vyšším číslicam.
    Díval sa do spätného zrkadla, po čele mu stekali kropaje potu. Dych mal krátky, no intenzívny – bol celkom rozrušený. Hrýzol si do spodnej pery a vraštil čelo. Rozšírené zrenice takmer celkom pohltili jeho mandľovohnedú dúhovku, ktorá pri určitom svetle menila svoj odtieň až na červenkastú. Teraz ju však naozaj nebolo vôbec vidieť. Spätné zrkadlo odrážalo červeno-modrý policajný maják, ktorý sa neustále približoval.
    „Páchateľ uniká po Dé dvojke na juhozápad. Pošlite nám posily a uzavrite všetky možné úniky,“ kričal uniformovaný asi stokilový muž do vysielačky v policajnom voze prenasledujúcom červený ford mustang. Onedlho sa k nim pridali aj ďalšie bielo-zelené autá s majákmi na streche, a vytvorili tak niekoľko desiatok metrov dlhý červeno-modrou blikajúci sprievod.
    Vozovka sa začala ťahať do mierneho svahu. Stúpala nad mesto, ktoré už prikryla studená novembrová noc, a ktoré tak do nej žiarilo veľkým množstvom malých svetielok. Cesta kopírovala úbočie kopca, týčiaceho sa nad mestom, a ďalej pokračovala hlbšie do hôr.
    Červený prériový kôň na štyroch kolesách uháňal ku kaňonu preklenutému oceľovým mostom, na druhej strane ktorého sa cesta napájala na diaľnicu. V tomto úseku bola vozovka veľmi úzka a presne uprostred nej sa tiahol biely pás. Zvislá značka prikazovala maximálnu rýchlosť 18 míľ za hodinu. Ford ju prekročil aspoň štvornásobne. Obrovskou rýchlosťou sa hnal na most.
    Po ľavej strane sa vodičovi odkryla nádherná scenéria blikotajúceho mesta. Jeho zrak však upútalo niečo omnoho zreteľnejšie a jasnejšie, niečo, čo prekonalo celú tú záplavu svetielok. Bola to žiara obrovského požiaru na severnej strane mesta.
    Oči sa mu orosili slzami, vrásky na čele sa vyrovnali, pery sa zvlnili do slastného úsmevu. Všetko za ním i pred ním, ba dokonca všetko navôkol zmizlo. Akoby to pohltila čerň noci. Zostal len on a svetlo toho požiaru na opačnej strane údolia. Veľké, obrovské, intenzívne svetlo, ktorého horúčosť pocítil na svojej tvári, vo svojom vnútri. A zrazu nebolo nič iné, len on a ten požiar. Ba vlastne on a ten požiar boli jedno – jedna duša vo dvoch schránkach, v tele muža a v plameňoch požiaru.

„Roman, okamžite vstaň! Zasa zameškáš do roboty. Počuješ?!“ kričala stará žena z kresla v obývačke. „Ty darebák jeden, vstávaj! Ponocuješ, a potom ráno nevládzeš vstať. Si presne taký istý, ako bol tvoj nepodarený otec.“
    Mladík strednej postavy s čiernymi vlasmi a sýtočerveným melírom sa vytackal zo spálne, a hneď zamieril do kuchyne. Porachotil trochu s riadom a o chvíľu už na podnose niesol tanierik s hriankami, maslom a medom a pohár pomarančového džúsu. Všetko to zaniesol žene do kresla.
    „Aby sa o teba človek staral ako o malé decko. Už si starý chlap. Nedokážeš sa zobudiť na čas?“ zaškriekala žena namiesto poďakovania.
    „Prepáč, mama. Už sa to nestane,“ zahanbene sklopil zrak.
    „To som už počula toľkokrát... A nevolaj ma mama! Kedy si zapamätáš, že si to neprajem. Pre teba som pani Bassová. Rozumieš?“
    „Áno, pani Bassová,“ pritakal. Mal hlboké oči mandľovej farby.
Starena znechutene zamľaskala a nezmenene autoritatívnym tónom hlasu zavrešťala: „No, choď už! Je veľa hodín, zameškáš do práce. Ber sa!“
    Mladík zaťal päste, no bez slova splnil príkaz svojej adoptívnej matky. Prehodil cez chrbát tenkú vetrovku a zabuchol za sebou vchodové dvere.
    Do práce dobehol na poslednú chvíľu. Celá jeho partia už bola nastúpená pri aute. Šofér Bow nervózne fajčil rannú pracovnú cigaretu a neustále kontroloval čas na napodobenine rolexiek. Druhý kolega, Slim, prezývaný Tučniak, opretý o korbu auta, so zatvorenými očami počúval mp3-prehrávač. V rytme piesne mľaskal a prežúval žuvačku.
    „Sorry, šéfe, to meškanie ma mrzí,“ ospravedlnil sa Roman, keď k nim dobehol.
    „Eh, nasadaj!“ hodil rukou Bow. Ohorok z cigarety hodil do blízkej kaluže a vyštveral sa za volant.
    Roman drgol do Slima. Ten sa strhol ako zo zlého sna.
    „Poďme, Slim. A prepáč, že ste zas museli na mňa čakať.“
    „To je v pohode, Ron,“ zložil si slúchadlá a zaškeril sa svojím štrbavým chrupom, „na teba počkám rád.“ A bola to pravda. Slim mal Romana veľmi rád, pretože on jediný bol k nemu dobrý. Všetci ostatní si z neho uťahovali. Možno pre jeho výzor, možno pre jeho podpriemerný intelekt, najskôr pre oboje. Ale Roman to nerobil. Dokonca ho ani neoslovoval prezývkou, ktorá smrdela iróniou. Slim bol totižto vysoký a celkom vychudnutý – trčali mu všetky kosti.
    Bow oboch svojich pomocníkov celú smenu surovo ignoroval. Neprehovoril ani slovo, nemal na nich náladu. Vlastne, Bow zväčša nemal náladu. Odrobil si svoje a ponáhľal sa domov. Už jedenásť rokov. Jedenásť rokov robil šoféra veľkého modrého smetiarskeho nákladiaku.
    Ale ani Slim a Roman veľa nenahovorili. Keď vošli do svojho rajónu, vystúpili z kabíny a pustili sa do roboty. Ťažké oceľové kontajnery vykladali na zdvíhaciu rampu, a potom to už nechali na hydrauliku. Keď bol kontajner prázdny, vrátili ho na svoje miesto. Naskočili na schodíky po oboch stranách rampy a odviezli sa o pár metrov ďalej. Tam všetko zopakovali. Kontajner za kontajnerom, ulicu za ulicou. Popritom nepreriekli takmer ani slova. Slim počúval svoj obľúbený rap a Roman premýšľal nad svojím životom, nad svojou budúcnosťou a nad tou prekliatou obálkou, či vlastne listom, ktorý dostal predvčerom.
    Vašej žiadosti preto nevyhovujeme, znela predposledná veta listu od personálneho oddelenia okresného hasičského a záchranného zboru. Najhoršie bolo to, že takéto znenie odpovede dostal už tretíkrát, no tentoraz ho zakončovala formulka Voči tomuto rozhodnutiu už nie je možné odvolanie. Tým sa rozbili Romanove sny robiť to, po čom túžil v hĺbke svojho srdca – pokorovať oheň.

   Plamene oblizovali jeho útroby a spaľovali všetko, čo im prišlo do cesty. Šírili sa tepnami i nervami. Oheň spálil každú spomienku, každú bolesť, každý hnev, každý smútok – všetko. Cez nosné dierky vháňal do pľúc čerstvý vzduch, kŕmil ním požiar.
    Bol tam v diaľke, uprostred tých mohutných oranžových žiar a počul ich hukot, ich besnenie. Jeho duch sa zmietal v opojení nespútanej sily. Cítil sa ako pred vyvrcholením – všetky zmysly mu prestali fungovať. Nevidel, nepočul, necítil...
    Bol sám so sebou v momente blížiaceho sa orgazmu. Červený ford mustang sa hnal priamo na oceľovú konštrukciu mosta.

   Pani Bassová sedela v kresle s vyvrátenou hlavou a otvorenými ústami, z ktorých sa ozývalo pravidelné chrápanie. V tvári sa jej odrážalo belasé svetlo zapáleného televízora. Opäť zadriemala ešte pred desiatou.
    Roman k nej podišiel a zahľadel sa na ňu. Bola taká bezmocná. Stará žena so zvráskavenou tvárou, silnými dioptrickými okuliarami a ochrnutou ľavou časťou tela. Miloval ju, bola jeho matkou. Jeho adoptívnou matkou. Celkom potichu, aby ju náhodou neprebudil, položil vedľa nej na stôl zošit. Boli v ňom nalepené všetky články o požiaroch v okrese za ostatných 5 rokov. Najčerstvejšia séria článkov sa dokonca zaoberala hypotézou, že za všetkými požiarmi stojí nejaká organizovaná skupina podpaľačov. Roman však dobre vedel, že nijaká skupina neexistuje. Bol len on a nikto iný. Všetko to zvládol sám, pretože bol pánom ohňa. Zošit bol portfóliom jeho diel.
    Nahol sa k starene a nežne ju pobozkal na čelo. „Dnešná noc patrí mne a môjmu znovuzrodeniu, mama,“ zašepkal.

   „Kapitán Waterman všetkým vozidlám. Most sa nám podarilo uzavrieť z druhej strany. Prenasledovaný nemá možnosť úniku. Zablokujeme ho na moste,“ kričal neuniformovaný policajt do vysielačky šoférujúc sivý chevrolet.
   Roman sa striasol a prebral zo svojho opojenia. V spätnom zrkadle videl blikajúce červeno-modré majáky, naľavo v diaľke zas oranžové svetlo požiaru v papierenskom závode. Potom jeho pohľad skĺzol na sedadlo spolujazdca.
    Bolo to tam. Jeho lístok do...
    Ford vybehol na most.
    Opačnú stranu mosta zatarasili dve policajné autá. Nemohol ani dopredu, ani dozadu.
    „Máme ho,“ radoval sa do vysielačky kapitán Waterman.
    Predčasne.
    Roman nemal v úmysle nechať sa chytiť. On dokonca nechcel ani utiecť. Chcel len na seba upútať pozornosť, aby čo najviac ľudí videlo poslednú scénu jeho vystúpenia.
    Plynový pedál zatlačil až na podlahu. Odistil spúšť na svojej podomácky vyrobenej náloži a strhol volant prudko doľava.
    Auto prerazilo zvodidlá a začalo padať do tmy kaňonu.
    „Ja som Fénix!“ zakričal Roman Pee z plného hrdla.
Vozidlo sa vznietilo, vyšľahli z neho veľké plamene. Výbuch ho celkom roztrhal. Tlaková vlna niektorým policajtom zhodila z hláv čiapky.
   „Tak predsa nám ušiel,“ namrzene zavrčal kapitán Waterman do vysielačky.

2008