Tajomný les

 

Priamo v meste, pri brehu rieky, len kúsok od desivých panelákov sa rozprestieral les. Tajomný les. Zázračný les.

  Nebol veľký ale predsa ste v ňom mohli stráviť hodiny a hodiny a potom pracne hľadať cestu von.

  Najkrajší bol na jeseň a cez zimu. Oplýval farbami sveta, žltou a červenou a všetko to lístie šumelo pod nohami, popadané konáre praskali pri každom šliapnutí na ne. Alebo len tak hrozivo mlčal. Uprostred holých stromov, ktorých koruny trčali vysoko hore, ste si pripadali ako v strašidelnej rozprávke. Ticho bolo také hmatateľné, že ste mali chuť si ho nabrať do vrecka a neskôr doma, v obývačke, vyložiť na stôl.

 

 

  „Dedo,“ chlapec zodvihol zrak, „už tam budeme ?“

„Ešte chvíľu, ešte sa troška prejdeme a potom tam už isto budeme,“ odvetil dedo. Zobral chlapca za ruku a pokračovali ďalej.

  Kráčali lesom, už boli vcelku ďaleko. Už nevideli cestu, nevideli paneláky a dokonca z ľavej strany už ani breh rieky. Postupovali pomaly, nenáhlivo, jeden vedľa druhého. Dedo sa z času na čas zastavil, poobzeral a naklonil sa ku chlapcovi, aby mu niečo povedal.

  „Pozri,“ ukázal smerom k čistinke. „Tam kedysi bol tábor, vieš ? Tam mali vojaci tábor.“

„Naozaj ?“ žasol chlapec. „A to tam bývali dedo ? Tu, uprostred lesa ? V takej zime ?“

„Vieš,“ pousmial sa dedo, „nemohli si vyberať, či zima či leto. Preto sú to vojaci.“ Chytil chlapca znova za ruku. „No poď, už tam hádam aj budeme.“

 

 

  Najhrozivejšia bola časť lesa ponorená do rozliatych vôd rieky. Bahnistá pôda, močarina a nahnité kmene stromov pôsobili zlovestne. Museli ste kráčať mimoriadne opatrne, premyslieť si každý ďalší krok, pretože chyba sa rovnala pádu do hustej čiernej kalnej vody.

 

 

  „Dávaj si pozor. Opatrne, nech sa ti niečo nestane,“ upozorňoval chlapca. Močarinou sa tmolili už hodinu.

„Dedo,“ chlapec si oprášil nohavice a posadil sa na vyschnutý kmeň, ktorý mal šťastie a nezhnil v blate, „dnes to už nájdeme, však ?“

„Dúfam, že áno, zlatý môj,“ zamyslel sa dedo a pohladkal chlapca po hlave. „Aha, tam je cestička, pôjde sa nám lepšie tade, poď.“

  Zobral chlapca za ruku a vošli na úzku cestičku. Močarina sa im už strácala z dohľadu, stromov pribúdalo a cestička sa kľukatila.

„Hádam, že už to nie je ďaleko,“ oslovil chlapca.

„Naozaj ?“ Chlapec poskočil, aby pridal do kroku.

„Uvidíme.“

 

 

  Osamelosť, akú pocítite uprostred lesa, toho stršného prekrásneho lesa, nie je na škodu. Uvedomíte si, že nič nie je dôležitejšie ako viera v to, že sa zase vrátite. Poznanie niečoho ďalekého, tajomného nás priťahuje a láka znova a znova. Ako magnet.

  Tento les mal však výhodu. Ukrýval tajomstvo, o ktorom ľudia vedeli, ktoré si šuškali medzi ozrutnými šedivými panelákmi, ale ktoré sa len hŕstka nebála ísť objaviť.

  Poznanie tajomstva sa však nepodarilo každému. Nie každý dokáže nájsť toľko odvahy a sily vracať sa tam deň čo deň aby našiel niečo v čo verí.

 

 

  „Naozaj to tu všetko vojaci ukryli ?“ Preskočil popadané konáre a pokračoval medzi kríkmi ďalej.

„Niečo ukryli a niečo tu nechali, vieš ?“

„A prečo si ukrývali veci ? Chceli sa vrátiť ?“

„No,“ dedo sa zamyslel a na chvíľu zastal. „Možno, že sa chceli aj vrátiť, ale asi nechceli, aby to niekto len tak našiel, vieš, keď už si nemohli všetky tie veci vziať so sebou.“ Vychádzkovým krokom si razili cestu malými prízemnými kríkmi, ktoré boli teraz v zime obschnuté na holý konár.

„Nájdeme tam všetko, dedo ?“

„To neviem, zlatý môj,“ úprimne odvetil dedo a zahľadel sa na chlapca. Niekde pod tým odhodlaným výrazom v jeho detskej tvári zazrel na chvíľu sklamanie.

„Dedo,“ chlapec zastal, „my to nenájdeme, že ?“

„Chlapec môj zlatý,“ chlácholil ho dedo, „keď sa budeme veľmi snažiť, silno a usilovne hľadať, určite sa raz dočkáme, dobre ?“

„Dobre,“ precedil chlapec medzi zuby. V tvári mu ostal sklamaný výraz.

 

 

  Často opúšťame ľudí, ktorých sme milovali. Necháme ich napospas osudu, času, len tak. Stávajú sa pre nás cudzí, nezaujímavý a sú pre nás príťažou. Už sa nepamätáme čo všetko sme spolu prežili, čo všetko nás spájalo.

  Hlboko v sebe ukrývajú tajomstvá, ktoré nikomu ešte nevypovedali a ani ich už nikomu nepovedia. Niet komu. Nikto im už takmer nezostal. Ostali holý a prázdny ako ten les v zime. 

---