Poviedka o dobrovoľníctve

Miška sa konečne po smrti rodičov dostala z detského domova do normálnej rodiny. Dnes ju čakal prvý deň v novej škole. Myslela si, že sa rýchlo spriateli, ale mýlila sa. Deti v škole k nej boli neprívetivé.
Miška sa učila dobre, mala aj dobré správanie, ale aj naďalej sedela sama v lavici. Jedného dňa učiteľka vyhlásila mesiac dobrovoľníctva. Keďže v detskom domove mali takéto projekty takmer vždy, aj teraz sa do toho zapojila. Tajne dúfala, že si konečne nájde takýmto spôsobom priateľov. Lenže bola jediná z triedy na zozname dobrovoľníkov.

Keď šla domov a prechádzala okolo jazera zbadala odpadky. 
„To môže byť dobrý začiatok,“ povedala si a ponáhľala sa domov prezliecť. 
Po polhodine zbierania odpadkov sa na brehu zjavili jej spolužiaci. Najprv v nej poskočila iskra nádeje, že sa k nej chcú pridať. Lenže vyhasla hneď ako začali po trávniku rozhadzovať papiere a fľaše, ktoré pri sebe mali. Odišli od nej so smiechom.

Miška sa naďalej sústredila na učenie a každé poobedie trávila nejakou dobrovoľníckou činnosťou. Zbierala odpadky, pomáhala starším ľuďom, pomáhala učiteľkám, doučovala mladších žiakov. Mesiac dobrovoľníctva sa skončil, ale ona v tom aj naďalej pokračovala. Dostala aj pochvalu, ale nikto sa s ňou netešil. To jej neprekážalo, bola rada, že niekomu pomáha. 
Spolužiakov si prestala všímať úplne a bolo jej jedno, čo si o nej hovoria. 

Jedného dňa, cestou zo školy, zbadala jednu starenku, ktorá vliekla tašku s nákupom. Rýchlo sa jej ponáhľala na pomoc. 
„Dobrý deň, môžem vám pomôcť?“
„Och, ďakujem, ale ja zo zvládnem. Bývam tu neďaleko.“ Starenka ukázala o päť domov ďalej na schátraný malý domček.
„To je neďaleko? “opýtala sa Miška vyčítavo a vzala jej tašku. 
„Naozaj som ti vďačná. A ako sa voláš? Ešte som ťa tu nestretla.“
„Som Miška a presťahovala som sa sem pred mesiacom s adoptívnymi rodičmi.“
„Vy bývate sama?“opýtala sa starenky, keď sa dostali k domčeku.
„Áno, bohužiaľ už nejakú dobu.“
„Ale prečo nepôjdete do domu dôchodcov? Myslím si, že by ste sa tam mali lepšie ako tu,“opýtala sa Miška automaticky a zahriakla sa. 
„Neberte si to, prosím vás, osobne.“
„Ale nie, neboj sa nedotklo sa ma to. Vieš, niečo ma na tejto chátrajúcej chatke drží. Veď sa hovorí všade dobre doma najlepšie.“
Miška prikývla a odniesla tašku k dverám.
„Keď budete niečo potrebovať, tak ma môžete požiadať. Dám vám telefónne číslo.“ Vytiahla z tašky pero a papier. 
„Veľmi pekne ďakuje, ale myslím si, že to zvládnem.“
„Len pre istotou,“ povedala Miška a zakývala starenke na rozlúčku.

Miška čakala, ale starenka sa jej neozývala. Rozhodla sa, že za ňou pôjde. Dokonca jej priniesla aj nákup. Starenka sa potešila, ale stále vravela, že to robiť nemusí nech radšej chodí s kamarátkami von. Miška jej vysvetlila ako sa veci majú. Možno sa to zdá šialené, ale starenka sa stala jej najlepšou kamarátkou. Dokonca ani s adoptívnymi rodičmi nemala taký vzťah. V škole sa to niekto dozvedel a znova sa o nej začali šíriť klebety. Ale ona sa aj naďalej so starenkou stretávala.

Už od rána mala Miška zvláštny pocit, cítila nepokoj. V škole nevedela obsedieť a nevedela sa dočkať kedy pôjde k starenke. Práve dnes si uvedomila, že aj keď ju pozná dlhšie, nevie jej meno, musí sa opýtať. Lenže odpoveď jej už nikto nepoložil. Pretože keď prišla k starenke, nikto jej neotváral. Skúsila klopať aj zvoniť, ale nič. Otvorila si kľúčom, ktorý jej dala. Našla ju spať, aspoň si to myslela, ale keď k nej prišla starenka bola bledá a nemala pulz. 
Miška si myslela, že zistí meno starenky, ale dokonca ani polícia o nej nemala žiadne záznamy a nenašli sa ani žiadne doklady. Nemala žiadnu rodinu a ani známych. Nikto tú starenku nepoznal. Zvláštne, že tu žila dlhšiu dobu a nikto o nej nič nevedel. Miška požiadala rodičov, aby jej urobili pohreb. Po dlhšom rozhovore privolili. 

Asi týždeň po pohrebe, zazvonila Miške polícia, ktorá jej priniesla list od starenky, v ktorej jej darovala všetko čo mala. Keď sa to všetci jej spolužiaci dozvedeli, začali sa s ňou kamarátiť a chcel sa stať tiež dobrovoľníkmi. Lenže, keď sa s nimi dohodla, že pôjdu zbierať odpadky nikto neprišiel, pretože za to by nič nedostali. Len Miška vedela, že je z toho dobrý pocit a len Miška vedela, že od starenky nedostala majetok, ale najlepšiu kamarátku v živote aj keď len na krátko. 

Niektorí ľudia si myslia, že keď nedostanú za dobrovoľníctvo niečo hmotné, tak sa to neoplatí. Lenže takýto ľudia sú slepý, pretože nevidia, že pomáhajú nie len iným, ale aj sebe, pretože z toho majú dobrý pocit, ktorý ich robí šťastnejšími.