Anjeli & Čerti - Priatelia XIV

Dni ubiehali ako sekundy. Prešiel už skoro týždeň, od tej udalosti na chate. René ihneď v pondelok rozhlásil, že Liliana sa s ním rozišla. Vraj sa v najväčšom daždi rozbehla lesom a on za ňou bežal, aby ju zastavil. Cestou sa potkol o konár a zlomil si ruku. Takto teda znela oficiálna správa šírená školskými klepnami na čele s Barborou. Asi dlho nesmútil, keď už včera sa s Barborou viedli za ruku na obed. Lili to lakonicky okomentovala, že vrana k vrane sadá. Len by nás obe zaujímalo ako prišiel k tej zlomenej ruke?!   

             Leto, a s ním koniec školského roku, sa blížilo nezadržateľným tempom. V škole sa písali posledné písomky a uzatvárali známky. David ma poctivo každý deň doučoval angličtinu, Damián Lilianu matiku. No keď som už pri ňom. Za posledných pár týždňov sa zmenil. Možno mi to pripadalo preto, že som od neho dovtedy nepočula žiaden vtip. A to ich pozná asi milión.

 Prestávky sme trávili všetci štyria pokope, cez hodiny si úplne vystačili sami dvaja s Lili. Píšuc si odkazy na lístočky ako zaľúbení tínedžeri... človek by si pomyslel, že ich vzťah je dôvernejší. Omyl.

Mohla ich miliarda vecí spojovať, ale jedna, pre nich zásadná, stavala medzi oboch múr. A ani jeden nemal odvahu ho prekonať...

 

„Prosím, prosím, prosím, David!“ skuhrala som ako malá.

„Povedz mi prečo? Aspoň jeden dôvod! Liezol som mu do hlavy kvôli tomu už minule. A teraz zase?“ založil si ruky na prsiach.

„No táááák! Stačí, keď povie Damiánovi, aby prečítal ten papier, čo má položený na stole.“ ukázala som na moju domácu úlohu, ktorú nám zadal profesor minulý týždeň. Vlastne David mu to vnukol. Bola som si istá, že moje vypracovanie bude najlepšie.

„Rýchlo! Lebo zazvoní!“

„No dobre.“ zavrel oči. Profesor Loutkovský prestal na moment písať čosi do notesu a pozrel na papier s mojou úlohou.

„Skoro by som zabudol, študenti! Prezrel som si vaše domáce úlohy. Prakticky všetci ste mi napísali pár citátov o láske alebo odpísali ľúbostné básne, predpokladám, že z internetu. Našla sa tu aj pasáž z Romea a Júlie, ale najviac ma zaujala vlastná tvorba vašej spolužiačky Kataríny Novákovej.“ postavil sa a podišiel aj s papierom k našej lavici.

„Mohol by nám to niekto prečítať?“ pozrel na mňa a potom na Damiána cez uličku, „Pán Dunkel, prosím.“

Položil pred neho papier. Damián si ho prisunul bližšie a začal čítať.

 

Neskutočná láska

 

Každý večer pozerám na západ,

dúfajúc, že ešte zahliadnem tvoje žiarivé belasé lúče.

Každé ráno hľadím na východ,

čakajúc, kedy ukončíš moje čierne trápenie.

 

Blúdim nočnou oblohou sám,

sprevádzaný chladom a myšlienkou na teba.

Aj keď ma sprevádzajú tisíce hviezd,

stačila by mi len jedna, ty.

 

Sledujem ťa z temnoty podzemia,

trúfajúc sa ťa dotknúť aspoň v myšlienkach.

Upieram zrak na oblaky,

sniac o tvojich bozkoch.

 

           Verím v lásku,

        v lásku anjela a čerta,

         aj keď sa zdá byť neskutočná.

 

            Prečítal to presne, tak ako som chcela. Dal toho cit, ktorý ukrýva hlboko v srdci. Asi dúfal, že si to nikto nevšimol. Že ujdú pozornosti malinké náznaky, nesmelé dotyky, ukryté pod rúškom priateľstva.

            Teraz na seba hľadeli. Z oči voči realite. Jeho tvár som nevidela. Myslím si, že cítil úľavu. Zatiaľ čo ona bola prekvapená a zároveň zdesená z pravdy, ktorú si snažila nepripustiť. Nie, skutočnosť sa nedá zakryť hrubou vrstvou make-upu ako uplakané oči po dlhých prebdených nociach posledných dní. Keď zazvonilo, v hradbe sa objavili prvé trhliny...

 

            Liliana vystrelila z triedy, nestačil som čokoľvek povedať. Bežal som za ňou. Neskoro, zmizla mi pred očami.

            Môj nával hnevu si odniesla drevená lavička. Lenže ani dva kopance do nej ma neupokojili. Stál som v strede chodby ako zamrznutý v čase. Spolužiaci ma obchádzali a ja som ignoroval ich pozdravy. Len poslední dvaja sa pri mne zastavili.

            „Prečo si to urobila?“ díval som sa na miesto, odkiaľ sa Lili teleportovala.

„Lebo som sa už nemohla pozerať ako sa trápite.“

„Ako dlho to už vieš?“ opýtal sa David. Pozrel som sa na neho a potom na ňu.

„Bolo to už jasné, keď ju išiel zachrániť, nie?!“ udivene pokývala hlavou.

„Mala si to nechať tak!“ aspoň by neodišla a bol by som s ňou, „Nerozumieš tomu!“

„To je pravda, nerozumiem! Nechápem, prečo moji dvaja priatelia, ktorí sú pre seba stvorení, sa to snažia všemožne zakryť. Nerozumiem, prečo jediný dôvod, ktorý vás drží od seba je fanatický boj vašich rás!“ snažila sa šeptať, „Veď už ani sami neviete kvôli čomu začal!“

Chcel som jej povedať, aby bola ticho. ale mala vo všetkom pravdu. Viac ako polstoročie dokážeme my a anjeli spolu komunikovať bez potreby pozabíjať sa. Anjelská teória o dobre a zle možno fungovala pred pár desiatkami rokov, ale v dnešnej dobe zlyháva. A učenie Pekla vtĺkajúce nám do hláv, že anjeli sa nás snažia vyhubiť, aby ovládli ľudský svet? Nie, neverím tomu.

„Čo mám robiť?“ otočil som sa ku Kataríne. Zúfalo som si prial, aby tu predo mnou teraz stála moja matka.

„Prestaň už rozmýšľať o vhodnosti toho či onoho. A začni konať podľa toho, čo cítiš!“ usmiala sa.

 

Slzy mi stekali po tvári a vpíjali sa do saténovej obliečky vankúša. Prečo ja? Prečo on? Prečo sa srdce nadá naprogramovať ako počítač, aby sa zamilovalo to toho správneho?!

Ľudia to majú jednoduchšie, zamilujú sa do koho chcú... Teraz by som chcela byť človek. Nevedieť o existencii démonov a spokojne si žiť život s mojou láskou.

No tak, Liliana, vzchop sa! Darmo kričal môj vnútorný hlas z plných pľúc. Mysli na svojich rodičov, na ostatných anjelov! To čo cítiš, je špatné. Proti našim pravidlám!

„Neverím v ne!“ pošeptala som do ticha.

Rozum mi vravel niečo iné ako srdce. Prečo láska musí byť tak komplikovaná? Mám sto chutí sa rozbehnúť k nemu domov a pobozkať ho. Ale aj tak tu radšej ostanem ležať, snažiac sa zdôvodniť, prečo to neurobiť.

Z prízemia sa ozval bzučivý zvuk zvončeku. Nechcelo sa mi ísť otvoriť, nechcelo sa mi vôbec nič. Jeho neprestávajúce naliehanie ma prinútilo. Odkopla som tašku od dverí a pomaly schádzala dole za neutíchajúceho zvonenia. Letmo som skontrolovala tvár v zrkadle, keď zvonenie prestalo. Už som sa vracala ku schodom, keď sa za mnou objavila postava.

Je zvláštne, že ak sa dennodenne stretávam s určitým démonom, dokáže ho môj vnútorný alarm rozpoznať a požiarny poplach nahradí cinknutím trianglu.

„Liliana.“ jeho zamatový hlas vo mne vyvolával chvenie a mne sa chcelo opäť plakať.

„Odíď, Damián!“ do očí sa mi tlačili prvé slzy, „Prosím!“

vystúpila som na prvý schod, viac-menej rozhodnutá ísť do svojej izby. Keď ma chytil za ruku, prešlo mnou elektrizujúce mrazenie.

            „Nemôžem.“

            „Musíš!“ naliehala som.

            „Povedz mi aspoň jeden dôvod! A ja pôjdem.“

Pomaly som sa k nemu otočila. Moje dúhovky dostávali nádych kráľovskej modrej.

            „Toto je ten dôvod!“ roztiahla som krídla a vzápätí sa vrátila do ľudskej podoby.

Pustil ma a sklopil zrak: „Raz si mi povedala, že nezáleží či som čert alebo anjel, pretože sami rozhodujeme akí sme.“

„Áno, ale to...“ pokúšala som sa nájsť vhodné argumenty. Zamračený sa pozrel na mňa: „Mňa Peklo ani Nebo nezaujíma! Záleží mi iba na tebe... ale to asi nestačí?!“

Nechcela som, aby to takto skončilo. On chcel vyraziť k dverám a mňa nenapadalo nič, čím by som ho zastavila.

„Keby sme boli ľudia, bolo by to oveľa jednoduchšie.“

„Ale ja som človek, Liliana! Cítim bolesť aj lásku. Viem, čo je to nenávisť, strach aj samota... Prestaň ma už sledovať zo striech domov a ja prestanem závidieť svojmu psovi každé tvoje pohladenie a dovoľ mi, urobiť ťa konečne šťastnou!“

Netušila som, čo myslí tým sledovaní zo striech ale práve mi tu predkladá svoje srdce ako na dlani a ja stále váham. Čo ho sa obávam? Že tým sklamem rodičov, lebo je čert? Nie je horšie sklamať samú seba? Čo ak práve sním môžem prežiť to, po čom túžim – pravú lásku?!

„Len či ťa ja dokážem urobiť šťastným.“ hľadela som mu do očí.

„O to sa nebojím“ ukázal mi ten svoj okúzľujúci široký úsmev a už bol pri mne.

Pobozkal ma nežne. Presne tak, ako to robia herci v starých čiernobielych filmoch.

            Hovorí sa, že väčšina ľudí si pamätá svoj prvý bozk navždy. Ja si budem určite pamätať tento.