Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seAnjeli & Čerti - Priatelia XV
22. 10. 2011
0
0
694
Autor
Patrik von Oberklee
XV. kapitola druhého dielu trilógie Anjeli & Čerti
Cestou do školy bola našou hlavnou témou Lili a Damián. Vlastne obaja sme nič nevedeli. Liliana mi na moje SMSky, odpovedala neurčito a Damián sa, podľa Davida, vrátil neskoro v noci. Trochu mi chýbali. Zvykla som si, že sedia na zadných sedadlách.
Nedočkavo sme čakali pred vchodom do budovy gymnázia, či vôbec prídu. Zrazu sa ulicou prirútil snehobiely sedan a zaparkoval pred Davidovými autom. Jeho posádka ma zaujímala, nikdy som ho tu ešte nevidela.
Zo strany vodiča vystúpil Damián, prečo ma to neprekvapuje? Obišiel auto spredu a otvoril dvere spolujazdca. Keď so uvidela blonďavé kučery, bolo všetko jasné. Všetci ich bedlivo sledovali a oni si to náramne užívali. Chytil ju okolo ramien a prišli k nám.
„Dobré ráno, meškáme?“
„Nie, kdeže...“ David sa snažil udržať kamennú tvár. Cestou sem mi vravel, že keby mu niekto pred polrokom povedal, že spolu bude chodiť anjel a čert, považoval by ho za blázna.
„Pekná farba auta!“ to je jediná vec, ktorú na ňom dokážem zhodnotiť.
„Dík! To je anjelská biela,... teda, aspoň podľa výrobcu. Keď sme ho s otcom kupovali, prišlo mi to náramne vtipné. No dnes sa už nejako nesmejem.“ zneistel.
Pobrali sme sa do vnútra. Snažila som sa odtiahnuť Lilianu na stranu a nasýtiť svoju zvedavosť, lenže Damián sa jej držal ako kliešť.
„Takže!“ vyštartovala po mne Katka, keď sme boli samé.
„Nóóó,... vyzerá to, že spolu chodíme,“ videla som, akú má z toho ohromnú radosť.
„To je super a čo vaši?“ dychtivo očakávala ďalšie informácie.
„Tí to nevedia.“ zahryzla som sa do pery, „Musím ich na to nejako pripraviť. A zvlášť ešte je priskoro, sme spolu len deň a kto vie čo bude... “
„Nerozumiem?“
„Skrátka, nechceme to uponáhľať. Nechávame tomu voľný priebeh. A nemáme naplánovaných budúcich sto rokov dopredu ako ty s Davidom.“
Kačka sa zasmiala.
Odpadla nám posledná hodina, najlepšia správa pre piatkové odpoludnie. O to skôr sme mohli zrealizovať náš plán – víkend v Prahe. Dohoda znela, že stretneme u nás.
Damián práve dopíjal kávu, keď sa ozval zvonček. Nedočkavosťou som videotelefónom otvoril bránu a dvere do domu.
„Dúfam, že ste už pripravení!“ kričala z príchodu Katka s vakom, prehodeným cez plece. Za ňou vchádzala Lili, ťahajúc objemnú tašku. Typická žena – na dva dni si zbalí polovicu garderóby.
„Mimochodom, toto vám trčalo zo schránky.“ pobozkala ma a podala mi obálku. Čakal som, že to bude opäť niečo pre otca alebo mamu, preto ma zarazil adresát – Damián Dunkel.
„To je pre mňa?!“ neveriacky na mňa hľadel, keď som mu podával list. Damián nedočkavo roztrhol obálku a vytiahol kus papiera. Nedbalo ju hodil na stôl pred Lilianu.
„Ten dopis je vážne pre teba?“ spýtala sa ho a natiahla sa po obálke.
Neodpovedal. Jeho oči hltali riadky jeden za druhým v rýchlom slede, zatiaľ čo si ona prezerala obálku. Až teraz som si všimol, že v rohu, určenom pre odosielateľa, bolo vytlačené modrobiele logo s akýmsi nápisom.
Zrazu som započul slabé cinknutie, ako keď lyžička padne na drevenú podlahu. Z obálky na stôl vypadol hranatý kľúčik. Damián dočítal list a pomaly sa natiahol poň.
„Od čoho je?!“ nevydržala Liliana.
„Od bezpečnostnej schránky môjho otca.“
„Z tejto banky?“ zamávala obálkou.
„Áno, prečo... ?“ nechápavo sa na ňu pozrel.
„To nie je možné!“ pokrútila hlavou, „Táto banka patrí nám, anjelom.“
Prekvapujúce? Slabé slovo. Šokujúce! Aj keď prímerie existovalo viac ako šesťdesiat rokov a naše dve rasy boli spolu v dennodennom kontakte, stále medzi nami jestvovali nepísané pravidlá a odstup.
Ak napríklad vychýrené kaderníctvo patrilo čertom a klientky si tam podávali dvere, žiadna z nich určite nebola anjel. Podobne ani my sme nekupovali výrobky a služby „anjelských“ firiem. Bolo to tak a všetci sme sa tomu podriaďovali... teda, okrem nás v Soběchlebech.
Damián pevne zovrel kľúč v dlani: „Musím tam ísť a hneď!“
„Vylúčené!“ zaprotestoval som, „je to nebezpečné!“
„Súhlasím.“ pridala sa Lili.
„Vy to nechápete! V tej schránke mi otec možno, zanechal niečo, čím očistím jeho meno!“
Katka ho chytila za rameno: „Ak by to bolo tak nebezpečné. Určite by jeho otec neriskoval... Ak tam s ním nepôjdeme my, pôjde tam sám. Čo je horšie?!“
V uliciach Prahy kulminovali dopravné zápchy. Miestami sa chodci pohybovali priam svetelnou rýchlosťou oproti nám v autách. Pobočka banky, kam sme mierili, sídlila v historickom centre hlavného mesta. po viac ako hodine sme boli na mieste.
Širokú rušnú ulicu z oboch strán lemovali prvorepublikové kancelárske baraky, sem-tam prerušené stavbou z druhej polovice dvadsiateho storočia. Zastavili pred impozantnou budovou z tridsiatych rokov minulého storočia. Ako prvý ma na nej upútal reliéf na jej priečelí, zobrazujúci československých legionárov a ich bitky.
Cestou sem sme dohodli postup. Len bolo potrebné doladiť ešte jednu dôležitú vec.
„Ty zostaneš v aute!“ nekompromisne som zastavil Katku, keď chcela vystúpiť, „Je to príliš riskantné!“
„Ale to nie je fér! Povedalo sa, že ideme všetci!“
„Áno, lenže ak sa bude niečo diať, my môžeme odtiaľ v okamihu zmiznúť...“ uvedomil som si, že by som nemal pokračovať. Nemala síce naše schopnosti, zato mala iné, ktoré ju robili výnimočnou.
„Aha, takže keby som bola jednou z vás, mohla by som ísť!“ založila si ruky na prsiach.
„Nie, ide o to... keby sme nepotrebovali anjela, aj Liliana by tu ostala!“
Lili, nezúčastnene pozorujúca našu malú výmenu názorov, na mňa zagánila.
„Ostaň tu, prosím, bude to bezpečnejšie pre teba aj pre nás.“ otočil sa k nej Damián.
Vstúpili sme drevenými dverami, nachádzajúcimi sa medzi dvoma masívnymi stĺpmi. Všimol som si, že podopierali plastiky hláv a torz vojakov s mučivými výrazmi v tvári. Pohltilo nás prítmie a chládok, na kožu mi naskakovala husia koža. Moje telo sa nevedelo rozhodnúť či mu je zima alebo viac pociťuje strach.