Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seAnjeli & Čerti - Priatelia XVI
28. 10. 2011
4
5
620
Autor
Patrik von Oberklee
XVI. kapitola druhého dielu trilógie Anjeli & Čerti
Prechádzali sme potemnenou vstupnou halou. Steny zdobili akési výjavy, nevšímal som si ich, na rozdiel od Davida. Sústredil som všetky zmysly na prítomnosť anjelov. Už som ich začínal cítiť.
Ako prvý si nás všimol strážnik. Inštinktívne sa dotkol pištole v puzdre na opasku. Dúhovky mu na okamih zažiarili. Asi dúfal, že ma týmto trikom odradí pokračovať v ceste. Už, už mi chcel čosi povedať, keď ma Liliana chytila za ruku: „Zlatko,...“
Nevnímal som, čo povedala, stále som ho bedlivo sledoval. Ochrankár sa stiahol. Ten jeho ohromený tupý pohľad bol na nezaplatenie.
Vošli sme do veľkej haly, v ktorej sa nachádzali bankové priehradky. Prechádzali sme okolo vysokého chlapa, vypisujúceho akési tlačivo. Jeho ruka sa zastavila a obrátil sa k nám. Pozoroval nás podobne ako klientka s nemožným červeným klobúkom, zvierajúc kŕčovito svoju kabelku. Banková úradníčka ešte pred sekundou horlivo vysvetľovala čosi mladému mužovi, teraz zízala na nás. Len on nie, bol jedným z troch ľudí v celej hale, ktorým sme boli ukradnutí.
Napätá atmosféra sa dala krájať. Pristúpili sme k voľnej priehradke, stále pod drobnohľadom desiatich párov očí.
„Dobrý deň, a... ako vám môžem pomôcť?“ chvel sa mladý úradník, o pár rokov starší od nás. Zdalo sa mi, že ho tá modrá kravata škrtí, na čele sa mu objavili drobné kvapôčky potu.
„Som Damián Dunkel, mám tu bezpečnostnú schránku.“ ukázal som mu kľúč.
„Ste si istý, že sa nachádza v tejto banke?“
Bez slova som ho pred neho položil. Vzal kľúč do trasúcich sa štíhlych prstov a odišiel s ním niekde do zázemia za priehradkami. Ostatní anjeli sa naoko zaoberali činnosťami, pre ktoré tu boli.
„Nemám z toho miesta dobrý pocit!“ zašeptal David, obzerajúc sa okolo seba.
„Nič nám neurobia. Nikto by neriskoval konflikt na verejnosti.“ tón jej hlasu napovedal, že o svojich slovách pochybuje.
„O chvíľu sme odtiaľto preč!“
„Pán Dunkel?“ pristúpil ku mne starší muž silnejšej postavy, „Som Rafael Metatron, riaditeľ pobočky. Už som vás očakával.“
Podal mi ruku, pričom jeho stisk bol pevný a pohľad uprený do mojich očí. Vôbec sa nebál.
„Prosím, prejdime k trezoru.“ ukázal smerom k vstupnej hale, ktorou sme sem prišli.
„Dovoľte, aby som vám vyjadril úprimnú sústrasť. Váš otec bol našim významným klientom.“
Vyšli sme z haly a vydali sa popri schodisku s ozdobným kovovým zábradlím ku zvukotesným dverám pokrytým bordovou koženkou.
„Poznali ste môjho otca?“
„Áno. Dokonca, neoficiálne, môžem povedať, že sme boli dobrí známi.“
Jeho poznámka ma prekvapila. Netušil som, že sa otec stretával s anjelmi. Ostatne to asi nevedela ani Pekelná rada. Bol by to škandál.
Vošli sme do malej miestnosti s recepciou, kde sedela mladá slečna.
„Mohol by som vás požiadať, aby ste nás počkali tu.“ otočil sa ku Liliane a Davidovi a ukázal na kreslá so stolíkom. Obaja po mne strelili pohľadmi.
„Nemusíte mať obavy! Toto je jeden z najbezpečnejších finančných ústavov.“ jeho hlas znel úprimne. Kývol som na nich, nech sa posadia.
Vstúpili sme do miestnosti, ktorá mala po obvode stovky schránok. Vytiahol z vrecka saka môj kľúčik a kráčal k protiľahlej stene. Neopýtal sa ani na číslo schránky, presne vedel, kde sa nachádza. Po odomknutí z nej vybral čiernu škatuľu, položil ju na neďaleký stôl a odstúpil do ústrania.
Zvedavosť vo mne horala. Čo musel otec ukryť na najmenej pravdepodobné miesto na svete? Odložil som veko krabice. Na jej dne ležala jediná vec – malý zápisník v koženom obale. Je to ten, ktorý som vídaval občas na otcovom pracovnom stole? Zbežne som ho prelistoval, obsahoval otcove zápisky z jednaní rady, úvahy a myšlienky. Posledný záznam bol z 23. decembra minulého roku. Presne z dňa predtým, než ho zavraždili.
Strčil som si ho do vrecka riflí a prázdnu škatuľu vrátil do schránky.
„Dúfam, že ste našli, čo ste hľadali!“ ozval sa, keď mi podával kľúč.
„Neviem, azda áno...“ teda, vlastne čakal som skôr list, ktorý by mi všetko vysvetlil alebo niečo, čo by mi pomohlo dokázať jeho nevinu.
„Ak na niektoré otázky teraz nenachádzate odpovede, neznamená to, že neexistujú.“ ozval sa, ako keby mi odpovedal na moje nevyslovené myšlienky.
„Obávam sa, že tie odpovede nikdy takto nenájdem.“
„Pán Dunkel, možno hľadáte odpovede na nesprávne otázky. Čo ak je všetko inak?“
Rád by som povedal, že mi tým vniesol svetlo medzi moje myšlienky. Skôr sa mi zdalo, že chaos mojej hlave dostal nový rozmer.
„Ak by ste čokoľvek potrebovali, neváhajte sa na mňa obrátiť.“ podal mi jeho vizitku, keď sme prichádzali k dverám z trezoru.
5 názorů
Sebastiana
05. 11. 2011Patrik von Oberklee
28. 10. 2011Patrik von Oberklee
28. 10. 2011posuzuji a mluvím
28. 10. 2011
...Velká moudrost:„Ak na niektoré otázky teraz nenachádzate odpovede, neznamená to, že neexistujú.“ ozval sa, ako keby mi odpovedal na moje nevyslovené myšlienky.
„Obávam sa, že tie odpovede nikdy takto nenájdem.“
„Pán Dunkel, možno hľadáte odpovede na nesprávne otázky. Čo ak je všetko inak?“
Rád by som povedal, že mi tým vniesol svetlo medzi moje myšlienky. Skôr sa mi zdalo, že chaos mojej hlave dostal nový rozmer.
Nesmíme ovšem zapomenout při kladení těch správných otázek- ŽE VŠECHNO SOUVISÍ SE VŠÍM...