Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seAnjeli & Čerti - Priatelia XVII
04. 11. 2011
1
2
606
Autor
Patrik von Oberklee
XVII. kapitola druhého dielu trilógie Anjeli & Čerti
„Ja to nechápem! Prečo ti znechal niečo, čo je nám v konečnom dôsledku na nič!“ David si podoprel bradu a pozeral na denník Damiánovho otca, ležiaci na konferenčnom stolíku.
Katka si poň načiahla, a po stý krát za poslednú hodinu začala predčítavať zápisky. Damián ju len skľúčene počúval.
„Nemá to cenu!“ vytrhol jej ho zrazu z rúk a hodil na zem, „Ak by tam niečo bolo, tak to už dávno odhalíme!“
Postavil z kresla a odišiel kamsi. Už tri hodiny sme sedeli u neho doma a bezvýsledne pátrali v zápisníku.
„Je to predsa pamiatka, nemôže sa váľať po zemi!“ sklonila sa poň, „Aj keď...“
Zdvihla denník a nosom prilepeným na stránke niečo skúmala, keď zvolala: „Čo je to Aigis?!“
Obaja s Davidom sme spozorneli, keď prstom na okraji zápisníku ukazovala na čmáranicu pod posledným záznamom.
„Píše sa tam: Nájdi Aigis. Čo to znamená?“ pozrela na nás, očakávajúc odpoveď.
Niekde som to slovo už počula. No, nemohla som prísť na to v akej súvislosti.
„A nie je to všetko! Všimla som si, že niektoré dátumy záznamov sú zakrúžkované rovnakým červeným perom, ako je načmáraný tento odkaz.“
Damián sa vrátil práve včas, aby mu Katka ukázala svoj objav.
„Aigis... o tom mi hovorilo to dievča! Jasné, ako som mohol zabudnúť!“
„Aké dievča?“ viac ako zvedavosť zo mňa hovorila žiarlivosť. David sa uškrnul. Asi to dôverne pozná. Damián nereagoval. Díval sa do zeme a jeho nadšenie vyprchávalo. Oči sa mu na moment zaleskli, rýchlo si ich pretrel prstami.
„Nikomu som to nepovedal... ale v tú noc, keď zavraždili otca, sa tu objavili dvaja čerti. Nevypadali, že patria k Luciferovým poskokom. Odtiahli ma do chodby, aby som nevidel jeho smrť. A vtedy mi jeden z nich... vlastne jedna povedala, aby som zmizol a našiel Aigis.“
„To je síce pekné, ale akosi ti zabudla povedať kde a ...“ poznamenal David.
„Damián, máš tu počítač? skočila mu do reči Katka.
„Zlatko, hádam to nechceš vygooglovať?!“
„Máš snáď lepší nápad? Niekde začať musíme!“ a už nasledovala Damiána do pracovne.
Pravdupovediac, bola som skeptická, že niečo nájdu. Niečo vo vnútri mi hovorilo, že Aigis poznám. Lenže žiadna zo spomienok sa k nemu neviazala.
„To nedáva zmysel! Načo nám to bude?“ započula som Damiánov hlas.
„Nemôžeš to brať doslovne! Aha, vidíš!“ Katka mu čosi ukazovala na liste kancelárskeho papiera, keď sa vracali.
„Vážení, Aigis je štít. Konkrétne Diov štít!“
„To je len jedna interpretácia, Damián. Zároveň je to synonymum pre ochranu či záštitu.“
„Alebo pre bojový systém amerického námorníctva! Myslím si, že sme úplne mimo!“ hodil sa do kresla a päsťami buchol po opierkach.
Ochrana... Aigis... chrániť, tie slová mi začali do seba nejako zapadať. Nemala som poňatia aký to má súvis, ale možno poznám niekoho, kto by to mohol vedieť.
Do nosa mi udrel zatuchnutý vzduch. Všade bola tma, len úzky pruh svetla oproti prezrádzal, kde sú dvere. Po tichu, zvažujúc každý krok, som sa k nemu blížila, než sa dvere zrazu otvorili.“
„Už si tu dlho nebola!“ usmial sa na mňa ocino, „Sú to už roky, čo si sa ako malá hrávala v tomto starom archíve. A vždy, keď sme boli sami, si mi sedávala na kolenách a čítali sme si rozprávky. “
S nostalgiou spomínal, kráčajúc k svojmu stolu v malej ošarpanej kancelárii hasičskej zbrojnice.
„Už som medzi tým trocha vyrástla.“ obzerala som si miestnosť, v ktorej sa za ten čas vôbec nič nezmenilo.
„Pre mňa ostaneš vždy to malé dievčatko s vrkôčikmi.“ povzdychol si, „Ale asi si sem neprišla so mnou spomínať. Stalo sa niečo?“
„Nie, len by som sa chcela na niečo opýtať... oci, čo je to Aigis?“
„Kde si to slovo počula?!“ oboril sa na mňa. Jeho dobrá nálada a úsmev sa v okamihu vytratili.
„Kde si som o tom čítala... no a nebolo tam o tom nič bližšie.“
„Asi si v rukách nemala práve anjelskú oficiálnu literatúru, však? Pretože toto slovo sa v nej stopercentne nevyskytuje.“ sledoval ma. Asi nebol dobrý nápad sem prísť. Ak začnem ešte viac klamať, zistí to. Vždy ma odhalil.
„O Aigisu sa nerozpráva! Je to Michaelov zákaz. Ale ak to chceš vedieť, Aigis je spoločenstvo, ... respektíve bolo“
„Aké spoločenstvo?“
„Spoločenstvo anjelov, čertov a ľudí.“ díval sa na moju reakciu.
„Čože?“
„Už od devätnásteho storočia sa začal medzi nami a čertmi vyskytovať názor, že Večná vojna je nezmyselná. Nové a nové generácie našich potomkov už vlastne ani nevedia prečo bojujú. Zmysel vojny sa scvrkával len na stret dvoch filozofii, ktorý by sa dal vyriešiť aj nekrvavou cestou.“
„Ale ako vtedy dokázali...?“
„... spolupracovať? Myslím, že na túto otázku vieš odpoveď najlepšie sama. Ak máš predsa nejaký cieľ, nemôže ťa nič zastaviť. A existuje cieľ, pre ktorý si sa bola ochotná spojiť aj s nepriateľom.“ usmial sa.
„Ocino, to bolo iné. Tam nešlo o mňa alebo o nás.“
„Ale ani jednému členovi nešlo o vlastný prospech. Všetci chceli mier pre všetky tri svety.“
„To nie je nič zlé. Prečo už neexistuje?“
„Michael anjelských členov spoločenstva obvinil z porušenia zákonov a velezrady. Dodnes sa však nevie pravá príčina, ale mnohí si myslia, že mal strach zo siliaceho vplyvu Aigisu na anjelov. Podobne sa zachoval aj Lucifer. Stalo sa tak krátko po uzavretí dohody o prímerí. Po prvom kroku k mieri. “
„Je možné, že Aigis v skutočnosti nezanikol?“ premýšľala nahlas som nad tým odkazom v denníku a Damiánovými slovami. Čo ak členovia Aigisu skrátka chceli odísť do ústrania. Vyvarovať sa útokom.
„Možné je všetko.“ otec bol nesvoj. Mala som ešte zopár otázok, ale očividne v ňom rozhovor na túto tému vyvolával napätie.