Anjeli & Čerti - Priatelia XVIII

Kríky so žltými, červenými a bielymi šípovými ružami vyčnievali z pestrofarebného koberca našej záhrady. Ich vôňa sa vo vzduch miešala s levanduľou a vznikal tým osobitý parfum tohto miesta. Posledný krát som pozrel na hojdačku, visiacu z konára starej čerešne a košík, ukrytý za kríkmi. Ostávala len posledná vec. Z vrecka nohavíc som vybral malú škatuľku a otvoril ju.

            „Pekný prsteň!“ ozval sa za mnou Damián, „Oslavujete výročie alebo čo?“

            „Chcem ju dnes požiadať o ruku.“ otočil som ku kríku žltých ruží a vložil prsteň do jedného z kvetov.    

            „Ideš na to nejako rýchlo, nie?“

            „Vôbec. V poslednej dobe nad tým stále uvažujem, prečo som to neurobil už skôr.“

            „Haló, je niekto doma?!“ volal dievčenský hlas.

            „Už sú tu. Mali by sme ísť.“ navrhol Damián.

           

            Liliana sa rozhliadala po dvore, zatiaľ čo som sa postavila ku grilu, kde sa smažil syr a steaky.

            „Dnes má byť bojová porada, a nie gril párty!“ zvolala na chalanov, keď ich uvidela prichádzať z opačného konca dvoru. 

            „Bude... len spojíme príjemné s užitočným.“ Damián ju objal a pobozkal.

            Popoludnie ubiehalo neuveriteľne rýchlo. Sedeli sme a pomaly dojedali Damiánove kulinárske výtvory.

            „Takže! Aký je plán?“ ozval sa David.

            „Od zajtra začíname naplno hľadať kohokoľvek alebo čokoľvek, čo súvisí s Aigis.“

            „Lenže veľa toho nevieme. Kde chceš začať?“ nedalo mi to sa neopýtať, pretože o spoločenstve vieme len od Daniela.

            „Ešte raz sa opýtam otca. Mám pocit, že mi nepovedal všetko. Budem sa snažiť získať viac informácii!“

            David ma po celý čas držal za ruku. Už ráno mi písal SMS, že má pre mňa pripravené prekvapenie. Horela som nedočkavosťou. Už vstával zo stoličky, ťahajúc ma jemne za sebou, keď neďaleko nás niečo spadlo.

            V prvom momente som si myslela, že je to kvetináč ale na zemi ležali kúsky škridly. Davidov jemný stisk spevnel. Chcela som mu povedať, že to bolí. Keď som sa k nemu otočila, hľadel kamsi hore, na strechu, spolu s Lilianou a Damiánom.     

            Prakticky nedýchali. Stáli nehybne ako sochy, ale aj tak sa z ich tvári dalo vyčítať napätie. Nechápala som, čo sa deje. Až keď sa pred nami zjavili štyria holohlaví muži v čiernom, došlo mi to.

            Oči im svietili ako červené majáky. Slnko v ten moment zašlo za mraky. Akoby nechcelo vidieť, čo sa bude diať.

            „Kde je ten denník? Daj ho sem!“ zvolal na Damiána najvyšší z nich neprirodzeným plechovým hlasom.

            „NIE!“ postavil sa zo stoličky, nasledovaný Lili.

            „Nájdite to!“ dlháň pokynul bradou k domu a jeho traja kumpáni razom zmizli. Cez otvorené okná sa ozýval buchot a rinčanie skla. Damián sa rozbehol k vchodovým dverám, ale cestu mu zatarasil ten démon, držiaci dva nože. V momente sa mu na hlave objavili dva hrubé rohy a jeho koža sčernela. 

            Urobil niekoľko výpadov proti Damiánovi. Ten sa im však úspešne vyhol. Pri poslednom útočník zasyčal. Lili, ktorá sa premiestnila priamo k nemu, mu zapichla do ruky grilovaciu vidličku. V ďalšej sekunde ju zabodla hlbšie. Pekelník zareval a pustil jeden nôž ale zároveň sa zahnal po nej druhou rukou. Čepeľ jeho dýky minula len tesne jej krk.  

            Vietor silno zadul a v nose som ucítila dym zo žeravých uhlíkov. Čert neprestal útočiť na Lilianu a Damiána. Šikovne sa vyhýbal ich výpadom, pričom sa od nás vzďaľovali.

            „Musím im pomôcť!“ zašepkal mi David a teleportoval sa k nim. Nechcela som ho pustiť, ale traja by toho démona už mohli poraziť.

V ďalšej minúte som toho ľutovala. Tí traja, ktorí prehľadávali dom, boli späť.

„Máte to?“ zavrčal na nich vysoký. Jeden z démonov mu ukázal Romanov zápisník. Damián sa po ňom rozbehol. Ale vzápätí zostal stáť ako prikovaný. Díval sa do hlavne pištole pekelníka s denníkom. Ostatní démoni obkľučovali Davida a Lilianu.

Mala som pocit, že im nemôžem pomôcť. Že nás oddeľuje široká priehľadná stena a ja sa môžem len bezradne pozerať. Pohľad mi skĺzol na nôž na zemi. Nachádzal sa práve medzi mnou a nimi. V tom momente ma napadol šialený nápad.

Rozbehla som sa k nim. Ak dostatočne rýchlo zdvihnem tú dýku a priblížim sa k pekelníkovi stojacemu ku mne chrbtom, mala by som šancu ho aspoň zraniť.

Bežala som s vypätím všetkých síl. Ostávalo len pár metrov, keď démon, ktorý Damiána držal v šachu, ma zbadal. Namieril na mňa... zaznel výstrel.

Výhľad na strelca mi v sekunde zastrel čísi chrbát. Postava predo mnou sa zachvela a potom sa pomaly ku mne otočila. Po pekelníkoch nebolo ani stopy.

Na tvári mal zvláštny úsmev a rukami si zakrýval brucho. Medzi prstami mu preskakovali iskry, meniace sa na plamienky.

„DAVID!“ nezmohla som sa na viac. Jeho telo vzplanulo. Chcela som sa ho dotknúť, ale Liliana ma chytila okolo pasu. Ucítila som jej kvetinový parfum, striedaný zápachom dymu.

„Budem ťa milovať navždy!“ jeho hlas znel tak pokojne. Aj keď mu tvár pohltili plamene, v jeho výraze ostávala spokojnosť.

„NIE, NIE! DAVID!“ snažila som sa vymaniť z Lilianinho zovretia, ale to ma už držal aj Damián.

Bezmocne som hľadela na oheň, požierajúci ho za živa. Po lícach mi stekali slzy. Červené plamene zavŕšili svoje dielo skazy a mne sa zdalo, že sa zastavil čas...