Anjeli & Čerti - Priatelia - Epilóg

Slnečné lúče dopadali na renesančný zámok a anglický park, ktorý ho obkolesoval zo všetkých strán. Malé deti sa hrali na skrývačku medzi jeho dubmi, platanmi a lipami. Naháňali si po nádvorí zámku a skrývali sa za jeho staroružovými stenami. Páčilo sa mi sledovať ich bezstarostnosť, zatiaľ čo v sieni za mnou vrelo napätie. Nechcelo sa mi odtrhnúť oči od pohľadu na idylickú krajinu, ale ohlušujúci gong oznamoval dvanásť hodín. Zasadanie začalo.

            Posadil som sa k dlhému dubovému stolu, spolu s dvadsiatimi ďalšími anjelmi, čertmi a ľuďmi. Niektorých tu stretávam dlhé roky, ale nachádzam tu aj nováčikov. A niekoho tu už nestretnem vôbec. Pozrel som za vrch stola, kde sa nachádzali tri stoličky. Tá uprostred bola ešte prázdna, zato tú na pravo od nej prikrývala čierna látka. Na opačnej strane sedela netrpezlivo nízka blonďavá dáma s nezábudkovými očami, Tamara Csanová.

            Ruch v miestnosti ustal, keď sa na prázdnej stoličke zjavila Uriel. Z jej mladej bledej tvári sa dali vyčítať obavy. Vlnité vlasy, siahajúce jej poniže pliec, mala voľne rozpustené. 

            „Priatelia, zvolala som vás sem kvôli nedávnej udalosti v Soběchlebech.“ pohľadom spočinula na mne, „ale najprv by som rada dostala odpoveď od čertov, či si zvolili svojho nového triumvira.“

            Nastalo ticho. Očami preletela tváre prítomných. Jej otázka bola na mieste. Čerti nemali zastúpenie v triumviráte spoločenstva Aigis svojho najvyššieho zástupcu už viac ako sedem mesiacov. Aj keď rozhodnutia vždy vznikajú vzájomnou dohodou, triumvirát – vláda troch, reprezentovala celé spoločenstvo a čerti v ňom majú nezastupiteľné miesto.

            „Uriel, Tamara, vážení členovia zhromaždenia.“ prehovoril čiernovlasý muž s briadkou a tmavou pokožkou, Juan Miguel Dantalion , „Nahradiť Romana Dunkela v pozícii triumvira je náročné. Nikto z nás nechce prijať túto funkciu z úcty k nemu ale aj zo strachu. Od jeho smrti sa pomery v Pekle zmenili. Pekelná rada už prakticky neexistuje a mnohí z nás sú prenasledovaní. Už len prítomnosť na tomto mieste by nás všetkých mohla stáť život!“

            „Všetci riskujeme!“ pripomenula mu Uriel, „Pre anjelov je Aigis zapovedaný a ľudia by o našej existencii ani nemali vedieť. To ti snáď nemusím pripomínať.“

            Juan len mlčky prisvedčil, ale vzápätí dodal: „Veríme Tebe aj Tamare. To, že nemáme adekvátne reprezentáciu vo vedení, nás nijako neohrozuje. Všetci sme tu predsa pre rovnakú vec.“

            Jeho slová aspoň trocha rozohnali hustnúcu atmosféru v miestnosti.

            „Naše snaženie a činy sa práve míňajú účinku.“ ozvala sa žena s nezábudkovými očami, „ Miesto toho, aby bol Damián pod našou ochranou. Je vystavovaný potenciálnym útokom a ďalší Dunkel je náhodou mŕtvy. Kde sa stala chyba?!“

Otočila sa k zavalitému mužovi, popíjajúcemu kávu: „Rafael, nechceš k tomu niečo dodať?“

            „Urobil som všetko, na čom sme sa dohodli. Odovzdal som mu ten denník, tak čo viac chceš po mne?!“

            „Upokojme sa! Vzájomnými hádkami nič nevyriešime.“ Uriel vždy vsádzala na konštruktívnu diskusiu v pokojnom tóne, „Davidova smrť, podľa mňa, nebola náhoda... Daniel, Stela, viete už niečo konkrétnejšie?“ pozrela na mňa s manželkou.