Od života večera zložená z muchotrávok

Hej, niekedy to bolí.
Život je skurvený.
Máš chuť pojebať osud do huby aby konečne zariadil veci tak ako si ich predstavuješ ty.
Zo šťastia si spraviť podložku pod nohy a s kľudom Putina na rybách ukázať systému fakera.
A väčšinou sa Ti to aj podarí.
Žiješ podľa predstáv, ľudia Ťa majú radi, problémy kamsi zmizli.
Lenže potom....
Zazvoní budík.
Alebo Ťa príde pooblizovať pes.
Či prijebaný sused začne znásilňovať doobedný pokoj vŕtačkou.
Na príčine vlastne nezáleží, podstatné je že sa zobudíš.
A potom?
Zistíš že v skutočnosti je všetko naopak.
Osud Ťa polmetrovým čiernym vtákom nekompromisne fuckuje do každého telesného otvora a smola Ti vyložila na chrbát svoje chlpaté hnáty.
Realita sa proste rozhodla ukázať Ti kto je tu pánom.
Priatelia sa kamsi stratili, systém z Teba naďalej úspešne robí debila a ty sa snážíš nájsť východ z toho všetkého.
A výsledok hľadania?
Nuž, piko či chlast Ti veru cestu neukážu.
Kamoši sú to síce dobrí, ale po čase s Tebou vyjebú tak ako už predtým s Tebou vyjebali ľudia.
Nuž, zasa raz padáš na hubu.
Bežíš, padáš, vstávaš, bežíš ďalej.
Lenže padáš zas.
A príčina?
Nuž tak tej sa tu u nás hovorí "život".
Proste sa Ti snaží vysvetliť že jediná cesta ako nepadnúť na hubu je zaradiť sa do stáda a plaziť sa vyšlapanou cestou.
Lenže Ty to nechápeš.
Lepšie povedané nechceš to chápať.
A tak vstávaš zas.
A robíš to dovtedy kým neprekročíš istú systémom danú hranicu.
Potom ťa pacnú do pakárne alebo nápraváku či inej inštitúcie ktorá má z Teba vyformovať "lepšieho človeka".
Potom čo Ti do hlavy natlačia lieky či debilné psychologické postupy ťa vypustia späť do života.
A Ty máš krásny dojem že stojíš pevne ako cicina.
Lenže po čase vysadíš lieky a zabudneš na to čo Ti tlačili do kotrby terapeuti no a potom...
Potom Ti na obrazovku zaklope pani realita.
A so štýlovým úsmevom na umelej tvári Ti oznámi že nestojíš, plazíš sa.
Tých zopár ľudí čo si tým prešlo sa v tomto bode vzdá.
Väčšina sa vzdala už skôr aby sa vyhla záležitosti s obmedzením slobody.
Lenže Ty nie.
Tvrdohlavo sa postavíš opäť na nohy, aj keď vieš že znova padneš.
Je to permanentný pohyb naprogramovaný dobou.
Znova zisťuješ že podla Teba to proste nepôjde a znova sa tomu faktu otáčaš chrbtom.
Znova si z Teba život spraví fackovacieho panáka, a Ty sa znova pokúšaš s pološialeným výraz v tvári mu facky vrátiť.
Znova Ti to nevychádza a znova si to nepripúšťaš.
Zas a znova.
Kúsok po kúsku páchaš duševnú samovraždu.
Lenže veríš, stále veríš že "raz aj v pekle vyjde slnko" a práve to Ti dáva silu sa znova postaviť na nohy.
A už mi len ostáva sa spýtať, koho to prestane baviť skôr?
Život, či Teba?
Teba, či život?
A k tomu poprosiť boha o pevný stredný prst, aby som ho mohol životu ukazovať ďalej.

Soy!!



Venujem Paťke, ktorá žije pomerne rovnako skurvený život ako ja