Koleda

„Nie, nechoď do toho domu! Už nikdy sa nevrátiš.“

Martin ignoroval vnútorný hlas. Nevidel dôvod, prečo by ho mal opäť počúval. Nikdy sa mu nič nestalo. Ruky pokojne držali volant a auto kĺzalo po mokrej ceste. Reflektory prerážali hmlu. Po oboch stranách cesty sa ťahal hustý les. Hudba zanikala v šume, ako sa postupne vytrácal signál. Martin napokon vypol rádio. Po chvíli ho bralo na spánok, preto si pustil CD. Hudba ho prebudila a auto sa rútilo vpred po ceste, po ktorej išiel naposledy minulý mesiac.

      Vracal sa domov z práce, z ktorej ho v ten deň prepustili. V polke cesty uprostred lúky zbadal dom. Budova vyzerala opustená, preto sa ju rozhodol prebádať. Vybočil z cesty, prešiel medzi stromy a zaparkoval pred domom. Panovala tu hustá hmla a dom v nej plával ako v mlieku. Z diaľky vyzeral honosne, ale bola to len malá chatrč. Predné okno bolo rozbité, strecha sa nakláňala na jednu stranu a omietka bola takmer všade opadaná. Premýšľal, či radšej nemá odísť a na celú vec zabudnúť, ale rástla v ňom zvedavosť, ktorej nedokázal odolať. Dotkol sa kľučky. Prekvapilo ho, že dvere sú otvorené. Opustený dom je dobrá návnada pre pytliakov a zlodejov, pomyslel si a aj tak vošiel. 

      Vnútri bolo šero. Nábytok zanikal v obrysoch.  Nahmatal vypínač, ktorý  luskol naprázdno. Vnútorný hlas ho nabádal odísť, ale on ho opätovne nepočúval. Namiesto toho urobil krok vpred. Drevená dlážka zavŕzgala. Martin zastal a pozrel sa dolu. Pri jeho nohách ležal dáždnik. Bol pevný, mal drevenú rukoväť a železnú konštrukciu. Napadlo mu, že s ním sa bude cítiť bezpečnejšie, preto ho zodvihol. Pohľadom zablúdil do rohu miestnosti, kde stála vysoká, robustná skriňa. Na druhej strane izby zbadal posteľ a vedľa nej nočný stolík s lampou. Pozdĺž prednej steny sa ťahal masívny nábytok. Kvôli šeru nebolo možné rozoznať jeho farbu. Na protiľahlej stene viselo šesť obrazov. Podišiel bližšie. Boli to fotografie zohavených ľudí. Martin cúvol a pričom do niečoho narazil. Nesmelo sa obrátil. Bola to veľká truhlica. Dáždnik odhodil na zem a kľakol si na špinavú dlážku. Zrazu započul tichú melódiu. Pripomínala vianočnú koledu. Vzápätí nastalo ticho a jeho pozornsoť sa po chvíli vrátila k truhlici. Nadvihnúť veko dalo veľa práce. Keď sa mu to podarilo, naskytol sa mu pohľad na šperky, šperkovnice, mince a hracie skrinky, ktoré v prítmí priam svietili. Chytil prvý šperk a nasmeroval ho k oknu. Napriek chabému svetlu, ktoré okno prepúšťalo, videl, že v ruke drží perly. Návšteva domu bola plodná, pomyslel si radostne. V podbrušiu ho zašteklilo. Vrátil náhrdelník naspäť a siahol hlbšie dovnútra šperkovnice. Pod šperkami nahmatal šaty. Naraz na ruke ucítil klzký pohyb. Reflexívne ruku vybral a roztvoril ju. Na dlani sedel pavúk. Malý netvor sa zľakol a uštipol ho do prsta. Martin zaklial a prudkým švihom pavúka striasol z dlane. Ten sa okamžite stratil za skriňou, hľadajúc si vhodné miesto na ďalšie roky. Martin sa porozhliadal okolo. V rohu miestnsoti zbadal dvere. Boli tam aj predtým? Postavil sa.

     Ako položil ruku na kľučku, prsty sa mu zamotali do pavučej siete. Znovu zaklial. Po topánkach lozili muchy a osy. Nadvihol nohu a zatriasol ňou. Chrobáky do jedného opadali. Nenávidel hmyz. Schoval si ruku do rukáva kabáta a otvoril ňou dvere. Tie sa so silným vrzgotom odchýlili. Do nosa mu okamžite udrel nepríjemný puch. V strede izby, na dlážke ležalo čosi veľké. Možno zviera, ale pokojne to mohol byť aj človek. Po chrbte mu prešli zimomriavky. Cez malé okno na nehybnú masu dopadal široký lúč svetla. Možno to bol mŕtvy človek a ten zápach vychádzal z neho, pomyslel si v tej chvíli nervózne. Opatrne podišiel bližšie.

„Ja som ťa varoval.“

Martinov vnútorný hlas sa znovu predral na povrch. Ignoroval ho. Obišiel telo z druhej strany. Pohľad mu dopadol na ľudskú tvár. Martin sa okamžite otočil a vybehol z domu. Dobehol k autu, naskočil do neho a naštartoval.

      Spomienka na mŕtvu tvár mu dlho nedala spať. Keby na tom nebol tak zle, a neprehajdákal by všetky peniaze, ktoré si doteraz nasporil, nikto a nikdy by ho naspäť nedostal, ale pri predstave, že nábytok a šperky sa dajú speňažiť, neváhal ani minútu.

      Auto smerovalo k lesu. Martin zrazu započul tichú melódiu.  Bol si istý, že ju už niekde počul. Pripomínala mu vianočnú koledu. Naraz si spomenul. Bolo to v tom dome! Ruky mu zastali a auto zaflekovalo.

„Nie, nechoď do toho domu! Nesmieš tam ísť. Už nikdy sa nevrátiš.“

Pozrel sa za seba a vtom spoznal tvár, ktorá ho celý čas prenasledovala. Hlas, čo práve počul nebol jeho vnútorný hlas, ale hlas človeka, ktorého našiel v dome a o ktorom si myslel, že je mŕtvy.

„Ja som ťa varoval.“

Muž rukami obopol Martinove hrdlo a zatlačil.

       Mladý šofér neveril vlastným očiam, keď v diaľke zbadal opustený dom. Vyzeral opustený, preto sa vydal na obhliadku.

      Keď zbadal nábytok a truhlicu, zajasal. Nerozumel len siedmim fotografiám na stene a zo strašnému zápachu, ktorý sa v dome šíril, mu prišlo nevoľno.