Na balkóne s výhľadom na detské ihrisko plné výskajúcich dievčatiek a chlapčekov s lopatkami. Budovali hrady a piekli tortičky, tí menší vykopávali špaky a s chuťou ich cmúľali až kým nedobehli mamičky a - krik. Každý deň som ich sledoval a smial sa, hasil som všetko v tom istom popolníku a pod rúškom noci som, priznám sa, zahrabával ohorky pre decká do piesku. Všetky prežúvali s rovnakou chuťou a vždy plakali za trest úplne rovnako.

„Prečo si plakávala?" opýtal som sa Soni hneď ráno. 
Periny príjemne voňali, nasiakli jej dychom.
„Z princípu, aby si mama myslela, že mi to je naozaj ľúto." usmiala sa. „Ale chutili mi." Rukou ma šteklila na bruchu a nedočkavo cvakla zubami pri mojom nose. „Som hladná," povedala a zívla. „Ja dnes z postele nevstávam," zvalila sa na vankúš. 
„A čo Zuzka?" opýtal som sa.
V tom sa otvorili dvere a do spálne vliezla ťažká chlpatá deka s plyšovým macíkom v ruke. 
„Mamííí, poď sa hrať." Zuzka ťahala Soňu za ruku z postele. 
V slnečnej spálni sa rozžiaril Sonin úškrn. „Dobre, ale nech ocko najprv spraví raňajky." 
Zuzke sa rozžiarili oči. Prudko zhodila deku a pustila plyšáka na zem, skočila na mňa, rýchlejšia ako svetlo, schmatla ma za líca a: „Oci vstávaj, poď spraviť raňajky, ocííí!" 
„Deti, najväčšia radosť života," vzdychol som si a vstal z postele.

_____________________________
Ako tak decká na pieskovisku rástli, moje vrásky sa prehlbovali. Vzdal som sa cigariet, od minulého roka vraj škodia. Aspoň tak tvrdia nápisy, ktoré tam polepili. Sedával som hodiny a hodiny, ráno s kávou, večer s pohárom portského a sledoval sídlisko. Chlapčekovia vyrastali z pieskovísk na šmykľavky, kde po večeroch balili trávu do stránok vytrhnutých z porno časopisov a pili lacné víno. Dievčatká prestali žuť moje ohorky a začali si kupovať vlastné, celé kartóny. V prítmí takto večer blikali svetielka - oranžovo horiace mušky svätojánske. Všetci takto tancovali nocami, okrem jedného. Malý Jakubko bol vždy ten, ktorý lozil po stromoch, kašľal na piesok. Jakubkovi nezachutili závislosti tak ako ostatným. Alebo sa skôr bál svojho otca, s ktorým žil na poschodí podo mnou. Mučiareň na treťom poschodí, tak to tam volala skupinka zo šmykľavky. Po večeroch sa odtiaľ ozýval krik a hádky, rozbíjajúce sa sklo, plač... čisté peklo. Jakubko sedával na lavičke celé večery sám, hompáľal nohami a sledoval mravce trhajúce kusy chleba, ktorý im zakaždým priniesol. Vyzeral nešťastný, zahĺbený do seba čakal na tmu a na záhadné dievča. Vždy prešlo okolo, na vôdzke sa pyšne niesol malý bradáč - vždy zmizla za rohom, ako vetrík do ticha. Jakubko nedýchal, pozoroval ju a potom len opäť zvesil plecia a pobral sa domov.

_____________________________
Veľa sa zmenilo, sedávajú tam už spolu, niekedy až do svitania. Malý bradáč Jakubka raz ocikal, zmýlil si ho so stromom, vôbec sa mu nečudujem. Sídliskom sa celé noci ozýva zvonivý smiech dievčaťa a ja neviem zaspať.

„Aha mami!" Zuzka sa rozbehla a skočila do bazénika na terase. Celá mokrá lezie von a hop naspäť do vody. „Nikdy som nemyslel, že ma bude baviť práca v záhrade, ale teraz kosím každú sobotu a štvrtok a aj utorok, niekedy aj v pondelok, keď mám cez víkend veľa inej práce. Natieram záhradný nábytok, počúvam šum stromov a dve smejúce sa deti. Štebocú vtáky. Soňa nestarne, deň odo dňa žiari viac a viac. Vrásky jej miznú, tvári sa bezstarostnejšie. Láska moja...

Jakubko brával dievča každé ráno do školy na starej babete. Sukňa jej viala vo vetre a odhaľovala hladké lýtka. Vtedy som mal chuť skočiť z balkóna a ukradnúť si ju. Prestal som jesť, pil som len dažďovú vodu a sledoval kvitnúcu lásku, ktorá ma z vnútra pálila. 
„To nemôžu. To im nedovolím!" syčal som.

_____________________________
Prvý krát sa milovali na lavičke pod balkónmi o pol tretej ráno, mesiac svietil jasne a ten hlupák sledoval jej ruku, ukazujúcu smerom k nebu. Musela ho chytiť ľavou okolo krku a pritiahnuť k sebe. V ten večer som preklínal celý svoj život a rozhorčený som vbehol do obývačky. Bradatý starci pomaly otáčali hlavy a sledovali ma. Hodil som sa do postele a neobťažoval som sa zastaviť príval sĺz. 
Za týždeň som vyplakal všetko, čo sa vo mne roky hromadilo a skoro ma to zabilo.
Po búrke...
Započúval som sa do zvukov vlastného bytu. Hodiny tykali, v paneláku buchli dvere a o poschodie nižšie niekto nezrozumiteľne hundral. Vybehol som na balkón. Tuhá zima zaviala moje kreslo, stál som na dlažbe bosý. Skrehnuté prsty sa mi chveli keď som sa nahol a hľadel dole. Z vchodu vynášali truhlu, Jakubko plakal, podopierala ho ona. Pocítil som ľútosť a rýchlo som spláchol všetok hnev. Hnev nie je riešením. V skrini som našiel staré, ošúchané sako, tvár som si opláchol vodou a špinu spomedzi zubov som vyškrabal špáradlom...

„Úprimnú sústrasť." podával som ruku Jakubkovi. Stáli sme nad čerstvo zahrabanou truhlou, mal výrazné kruhy pod očami a vzlykal.
„Kto ste?" opýtal sa chladne. Otázka ma zaskočila. „Sused Jaroslav Boh, bývam nad vami." odpovedal som a zadíval som sa mu do očí. Nepoznal ma. Akoby aj, celý čas som ho len sledoval a ticho preklínal. „Ďakujem." povedal Jakubko zdvorilo a otočil sa mi chrbtom. Spustil ramená tak ako kedysi. 
„Ak by si potreboval s hocičím pomôcť, bývam nad vami, Jakubko." dodal som ticho.
„Nevolajte ma tak!" z jeho tónu som cítil vyhrážku. 
„Radšej pôjdem." a odkráčal som.

_____________________________
V jednom kuse mrholilo. Jakubko mal návštevu každý deň. Stačilo chvíľu ticho počúvať a jemnulinký zvuk dupotu ženských chodidiel sa ozýval panelákom, dievča chodilo na návštevu a vždy odchádzalo s plačom. Z balkóna podo mnou sa často ozývali vzlyky a stúpal cigaretový dym. A to som si myslel, že Jakubko vie čítať.

Večer sme si ľahli na hustú ovčiu kožušinu pred krb. Bola jeseň, eufória z padajúcich listov sa zrkadlila v lesklých dievčenských očkách. Zuzka zaspala v mojom lone, Soňa si oprela hlavu o moje plece a zhlboka dýchala. Netúžil som po inom, iba naveky cítiť pokoj, ktorý z nich práve vyžaroval. Všetko voňalo septembrovým ohňom a ja som sa cítil dôležitým. Pobozkal som Soňu na čelo, prebrala sa z driemot a odniesla bezvládne dievčenské telíčko do postele. Vrátila sa s jablkom v ruke a otrčila mi ho pred nos. „Tie ja nejem." povedal som potichu. „Dnes môžeš," zašepkala mi do ucha, jemne zaborila zúbky do červenej šupky a prudko odhryzla. Nasala sa perami na moje pevne stisnuté ústa. Ucítil som šťavu stekať po brade, rýchlo som jazykom pozbieral sladkasté kvapky. Potom to už nešlo zastaviť. Celá presiakla šťavou jabĺk...

_____________________________
Jakubkovmu trápeniu treba urobiť rázny koniec. Škodí tým aj dievčaťu. Už pár krát ani neprišla, vzlykala na lavičke, utierala si slzy a zabárala si hlavu do dlaní. Jakubko už nevypínal rádio, v kuchyni sa pravidelne rozbíjali fľaše a chlapci sa zo šmykľavky presunuli k nemu. Hulákal z balkóna po malom bradáčovi, ktorý sa len tak túlal medzi panelákmi. Vôdzku ťahal za sebou a Jakubkove urážky ho vôbec netrápili, čo provokovalo chlapca ešte viac. Keď dopadla prvá prázdna fľaša z tretieho poschodia do pieskoviska medzi hrajúce sa deti, rozhodol som sa navštíviť Jakuba sám. Klopal som dlho a hlasno, ale nikto neotváral. Práve keď som sa rozhodol odísť, začul som známe kroky a primrazilo ma na miesto. Po schodoch na tretie poschodie kráčalo dievča. Na okrúhlej tvári mala rozmazané očné tiene, triasla sa. Na rukách modriny a zblízka vyzerala hrozne - utrápene. Zastala a skúmavo sa na mňa pozrela. „Kto si?" opýtala sa.
„A kto si ty?" bola moja odpoveď. Hodila sa na mňa a plakala, plakala, plakala...

Celým domom voňala hovädzia polievka. Kedysi sa do nej pridávalo rýdze zlato, teraz stačila zelenina zo záhrady. Zuzka mlátila príborom o stôl a vykrikovala: „Daj -mi -obed, daj -mi -obed!" Pridal som sa k nej za čo som si vyslúžil od Soni jednu po zátylku. Usmiala sa, skúšala našu trpezlivosť. Kura sa dopieklo práve keď som sa chystal chytiť ju cez stôl za ruku. „Dobrú chuť." Zadívala sa do taniera, v tichosti sme jedli. Dnes prší, ostávame dnu. Po poobedňajšej káve sme si pustili telku, v počasí hovorili o búrkach. Vraj to bude trvať celé týždne.
Večer sa vyčasilo, z listov stekali ľadové kvapky a svet sviežo voňal. Sledovali sme dúhu miznúcu v šere a hľadali slová na opísanie tej krásy. Po búrke sa všetko tvári znovuzrodene, odpočinuto. Vtáky hlasno spievajú tú istú melódiu. „Chcela by som im rozumieť." povedala Soňa. „Nechcela, sú smutné." odvetil som. „Prečo by mali byť smutné?" zaujalo ju to. 
„Pretože som tu dole." 
„Hlúposť, sem patríš." tuho ma objala a schovala si hlavu do mojej koženej bundy aby som nevidel že plače.

_____________________________
Odmával som dievčaťu s bradáčom na prechádzke. Bola prvá kto si ma na balkóne aj naozaj všimol. Raz za čas sa u mňa zastavila na návštevu. Rozprávali sme sa hodiny a hodiny. Jakubko, nech mu je zem ľahká, padol z balkóna priamo na lavičku kde predtým sedávali spolu. Celú ju dolámal, jemu zachrapčalo v krku. Brali ho tak ako jeho otca, za sprievodom išlo dievča so zvesenými plecami a vzlykalo. Po pohrebe som ju pozval k sebe, ostatných starcov som vyhnal na balkón. Vedel som, že sa u mňa cíti bezpečne. Po dlhej dobe našla úkryt pred svetom. Prišla zima, muži odmietali čakávať na balkóne a tak ma vytiahla do čajovne. Cestovali sme spolu v autobuse, sám som si kúpil lístok a bol som už aj v kine. Dovtedy som si myslel, že z balkóna vidím všetko čo potrebujem. Začal som sa holiť, prvý krát som musel použiť nožnice. Keď ma ona zbadala, plakala - od smiechu. Ale omladol som, kúpila mi nové záclony, teraz mám v byte oveľa viac svetla. Mám však pocit, že medzi nami je niečo nevypovedané a netuším čo. V noci ju stále vidím sedieť na preliezkach. Hompáľa nohami, plecia má zvesené a pri každom zvuku sa strháva a hľadí do noci. Tak ako Jakubko kedysi. Jeho byt som chcel kúpiť, predbehol ma však mladý manželský pár. Moji spolubývajúci stále mlčia, ale viem, že sa im môj nový život nepáči. „Zasahuješ!" syčia vyhrážky.

Zasadili sme v prednej záhrade jabloň. Celý deň som kopal dieru, spotil som sa, ale teraz už stojí a jej lístky lákajú vtáčatá. Radi na nej sedávajú, pozorujú ma cez okno. Boli sme sa prejsť, veľa vecí sa zmenilo. Boli sme aj na sídlisku, počítali sme balkóny. Pri jednom z nich sa Soňa zastavila a prestala počítať. Zo štvrtého poschodia na nás hľadeli nejakí starí muži a výhražne dvíhali päste. Krátko na to sa opäť veľmi rozpršalo a domov sme pribehli mokrí. Soňa sa bláznivo smiala a fŕkala vodu na Zuzku, ktorá výskajúc lietala po dome. Keď sa konečne uložila spať, ľahli sme si na kožušinu pred krb, úplne nahí, a sušili sme si naše mokré telá. Hladil som ju po stehne, pobozkala ma na krk. Len tak jemne. Zacítil som vôňu jabĺk a vrhol som sa po nej. Zastavila ma. „Musím ti niečo povedať."

_____________________________
„Som tehotná." povedalo mi dievča. Sedeli sme na drevenej doske na okraji pieskoviska. „Jakubko je otcom." rozvzlykala sa. Rukami som ju pritlačil na svoju hruď a počúval ako jej bije srdce. Nesmútilo za Jakubom, len nevedelo čo má robiť. Keď bola pokojnejšia ukázala na pieskovisko. „Vieš, keď som bola malá, dostala som od mami bitku, lebo som tu jedla špaky, ktoré sem niekto zahrabal" zvonivo sa zasmiala a potiahla nosom.
„Viem." odvetil som. Nehľadel som smerom k pieskovisku kam ukazovala jej ruka. Do očí a na pery. Roztriasli sme sa, voňala jablkami...