Reason - 10. kapitola

 

 

Kapitola 10  

 

Keď sa ráno prebudil, zmocnil sa ho zvláštny pocit. Hotelové izby obľuboval, no tento krát nemal z otvorenia očí dobrý pocit.  Najprv sa vyľakal, kde to vôbec je, po rozpamätaní sa na zvláštnu príhodu z večera sa horkosť zobúdzania len znásobila. Nechcel si tým otravovať myseľ aj naďalej a tak bez toho, aby si dal sprchu, či podstúpil aspoň základnú rannú toaletu rýchlo zmizol z izby a vydal sa výťahom do hotelovej reštaurácie.

 

Hoci  mu to bolo v zásade jedno, uvedomoval si svoj nepatričný vzhľad, trocha sa hanbil a snažil sa ešte vo výťahu rozmasírovať ustarostene pôsobiace  kruhy pod očami. Nepodarilo sa mu to ani zďaleka dokonale. Po chvíli sa však upokojil. Personál hotelovej reštaurácie sa nad hosťom prejavujúcim znaky ranného znečistenia vôbec nepozastavoval. Hotel Prestige bol známy tým, že tam okrem diplomatov absolvujúcich náročné, často aj niekoľko nočné rokovania rada hýrila najmä miestna smotánka. Poburovať ranný personál nemohla – čašníci boli totiž zvyknutí, že dámy a páni neopustili interiér reštaurácie niekedy aj 48 hodín bez prestávky.

 

Napriek tomu sa starší, zjavne skúsenejší barman odhodlal navrhnúť mierne utrápenému hosťovi sediacemu pri barovom pulte silnú kávu, sódu a výdatné raňajky,  obsahujúce najmä energeticky objemné ingrediencie. Félix to uvítal. Sám bol prekvapený svojim ranným rozpoložením. „Problémy v práci. To čo som včera pustil z hlavy na mňa dnes o to tvrdšie doľahlo,“ vysvetľoval ústretovému barmanovi. Ten odpovedal iba úškrnom. Od manažmentu reštaurácie mal každý čašník, či barman dobrý, rokmi overený pokyn nepúšťať sa s hosťami do súkromných debát.

 

Po približne hodinu a pol trvajúcich ranných rituáloch spojených s jedlom, čítaním aktuálnej tlače, ale aj cigarete Félix konečne zvládol návrat do svojej izby. Tam však nestrávil veľa času. Rýchla sprcha, veci ani nepobalil spoliehal sa na pracovníkov hotela, ktorí sa o jeho batožinu postarajú ako vždy, keď tam prespáva. Behom pár minút už sedel v aute. Ako prvé sa rozhodol vybaviť to najnepríjemnejšie – navštíviť svoj dom.  Telefonát s bezpečnostným pracovníkom ho však nepotešil.

 

„Pán Sili. Momentálne som dostal pokyn vašej ceste domov zabrániť. Je to podložené informáciami od kolegov. Stále sú na mieste, pracuje sa na tom.“

 

„Ako je to možné? Veď včera ste nespomínali žiadne významné bezpečnostné riziká. Je to môj dom, nemôžete mi odopierať prístup doň a to kvôli nejakému trápnemu zlodejovi, či špiónovi, ktorý ani nevedel čo odo mňa potrebuje, „ odpovedal Félix pokojne avšak prísne, nespokojnosť bola viac ako zreteľná.

 

 Odpoveď bola takisto pokojná, avšak s účelom informovania a naznačenia, že sa do domu tak skoro nedostane : „Práve v tom je ten, ak to smiem tak nazvať, háčik. V noci objavili kolegovia niekoľko znepokojujúcich okolností vlámania do vášho domu.“

 

„Znepokojujúcich? Akých?“

 

„Nerád by som predbiehal. Nehnevajte sa chápem, že vás oberáme o súkromie a pôsobíme tajnostkársky. Príďte prosím do sídla projektu. Budem vás tam čakať a všetko vysvetlím. Do telefónu by to okrem iného bolo aj nebezpečné.“

 

Následnou reakciou bolo len Félixove namosúrené prerušenie telefonátu a hromženie v aute  otáčajúcom sa smerom do práce.  

 

 

 „Čo to má znamenať ?,“ kričal Félix hneď potom čo rozrazil dvere svojej pracovne a pri svojom stole zbadal muža, ktorému patrí hlas v telefóne, posledné hodiny oznamujúci samé nepríjemné správy. „Teda odpusťte moje rozhorčenie, ale snáď je pochopiteľné. Prakticky som prišiel o súkromie...“

 

„Rozumiem, no s tým, že by bolo na mieste nesúhlasím. Snažíme sa Vás len chrániť,“ zareagoval v danej chvíli defenzívny oponent rozčúleného manažéra. „Dovoľte, aby som prešiel k veci..“ Félix len dychtivo s pokriveným obočím prikývol.

 

 

„Pri prvotných prehliadkach vášho domu sme nenašli nič zvláštne. Komplikácie prinieslo až následné šetrenie podkrovia a okolia domu.“

 

Félix sa na muža, ktorého pomaly začínal pokladať za kolegu zadíval začudovaným pohľadom.

 

„Na operných  trámoch v podkroví sme objavili namontované odpočúvacie zariadenia.“

 

„Čožeeee?,“ zareagoval prekvapený, odrazu už objekt špionáže. „Odpočúvacie zariadenie? Ako to ? Veď si na bezpečnosť dávam pozor.  Okrem toho mi dom preverujete v pravidelných intervaloch aj vy.“

 

„Áno, máte pravdu. Žiaľ, zdá sa, že sme jednoducho pochybili. Podkrovie bolo zrejme v poslednom období podceňované.“

 

„Nuž, mne je to v zásade jedno. V dome som sám a o firemných záležitostiach nehovorím ani s priateľmi (v mysli sa trocha tragikomicky pousmial, lebo dobre vedel, že ľudí, ktorých by mohol nazývať priateľmi nepoznal viac ako je prstov na jednej ruke), nieto ešte sám so sebou. Každopádne, predstava, že niekto počúval ako robím svoje súkromné rituály ma veľmi neteší. Zistili Ste kedy a ako sa do môjho domu dostali?“

 

„Ešte nie. Práve to vyšetrujeme. To je dôvodom, pre ktorý Vás tam teraz nemôžeme pustiť. Chceme zachovať šancu,, že ak ešte existuje nejaká stopa, nájdeme ju. S najväčšou pravdepodobnosťou je to však passé.“

 

Félix sa už javil značne pokojnejšie a chápavejšie. „A čo polícia ? Pomáha Vám ?“

 

„Rozhodli sme sa, že bude lepšie a bezpečnejšie, keď si to vyriešime sami, nebudeme dráždiť verejnosť. Skúsenosti na podobné vyšetrovanie máme v podstate vhodnejšie. Do odvolania bude lepšie, keď budete spať v hotely. Nechali sme Vám tam zaniesť nejaké osobné veci i pracovné dokumenty. Priebežne Vás budeme informovať a keď sa situácia vyjasní vrátite sa domov. Nebude to trvať dlhšie ako týždeň,“ podával agent ruku na znak toho, že už potrebuje odísť a náhli sa do práce týkajúcej sa práve nešťastnej situácie.

 

„Dobre dobre, tak sa mi teda ozvite, ja idem pracovať.“

---