Otrok vlastnej mysle

„Ahoj.“ Obyčajný pozdrav, ale jeho aj napriek tej jednoduchosti zaujal. Nebolo to tým slovom, ani tým ako to povedala, bolo to jej úsmevom a jej prítomnosťou vôbec. Pozrel na ňu a zabudol na všetky starosti, všetky tie malichernosti, ktoré doteraz zaujímali jeho myseľ. Nevedel sa na ňu vynadívať. Stála pri dverách, dlhé čierne vlasy, hnedé oči a tie najkrajšie pery aké kedy videl. Na sebe mala len obyčajné dedinské šaty - tmavozelené so svetlobéžovými spodnými šatami a švami držiacimi rukávy, a boky .

„Chystáš sa na ďalšiu výpravu?“ opýtala sa. V tej chvíli sa jej úsmev spolu so šťastnou tvárou vytratili a nahradil ich smutný výraz, ktorý sa pred ním tak usilovne snažila schovávať.

„Áno.“ Pokúsil sa to povedať nadšene ako to robil vždy, tešilo ho chodiť na bojové výpravy. Adrenalín, ktorý počas nich cítil nedokázalo prekonať nič iné, lenže prejavovanie nadšenia z práce, ktorou sa živil prinášalo smútok jeho milej. Bol jedným z tých, ktorí sa zlepšovali a to prinášalo aj nebezpečnejšie misie, nebezpečnejších nepriateľov.

„Ja...“ Dlane oboch rúk, ktoré mala pri svojich nádherných nohách vystrela a všimol si aj náznak pohybu, akoby ich chcela natiahnuť k nemu. Ovládla sa však a zastavila ich. Asi tu najdlhšiu sekundu v živote mu smutne hľadela do očí, potom si všimol ako zviera svoje šaty, zvádzala vnútorný boj. Ešte pred pár týždňami by niečo také nespozoroval a veselo by o svojej misii trilkoval, pred pár týždňami...

Stalo sa to nedávno, keď jej prišiel oznámiť radostnú správu – preňho. Ona to však vnímala úplne inak. Vtedy mu so slzami v očiach vykričala všetko čo cíti. Zistil, že spočiatku bola rada, že chodí s kráľovským mágom, predsa len to bolo v spoločnosti dobré postavenie, jej rodičia nemohli nič namietať a ako bonus mu to v uniforme hrozne slušalo. Avšak časom, keď jej o svojich výpravách proti Temným tak oduševnene a podrobne rozprával, si uvedomila aké nebezpečenstvo jej milý podstupuje a ovládol ju strach. Pri tej jedinej vážnej hádke akú kedy dosiaľ mali mu vykričala, že mu na nej zrejme nezáleží, keď sa tak ľahkovážne púšťa do takých bojov o život, že keď je preč tak ona sa celý deň len obzerá na vstupnú bránu mestečka a vyzerá ho, zatiaľ čo po nociach sa modlí, aby sa vrátil a nejednu z nich už preplakala kvôli tomu, že ho už možno nikdy neuvidí.

Po tej jedinej sekunde naplnili jej oči a tvár radosť, no päste mala stále zovreté. Snažila sa byť statočná, aby mu to uľahčila.

„Tak to sa už musíš riadne tešiť,“ snažila sa odľahčiť atmosféru. Emanuel cítil, že to pre ňu nie je ľahké a vedel aj, že nemá zmysel ju utešovať. Videl, že sa s tým chce vyrovnať sama, chce mu to uľahčiť.

„Vieš, že ma moja práca vždy bavila,“ mierne sa usmial, nechcel sa pred ňou tváriť bezstarostne, ale ani smutno.

„Áno, už od mala si nehovoril o ničom inom,“ podišla bližšie a pomáhala mu baliť, na tvári jej neustával boj. Zatiaľ prevládal radostný výraz.

„Vykonával si dobré skutky všade, kde sa dalo, aj keď šlo o malichernosti,“ tentoraz bol úsmev úprimný, spomínala.

„Pomáhal si starým ľuďom odniesť nákupy. Samozrejme, to robilo každé dieťa, ale ty si bol jediný, ktorý vytrval, jediný, ktorý naďalej pomáhal viac ostatným ako sebe a potom ťa prijali do učenia. Neprestal si, ba možno si sa snažil ešte viac.“ Vyzeralo to akoby si to opakovala nespočetnekrát a presvedčovala sa tak o tom, že to čo robí je správne, aj keď by ho najradšej držala a nikam od seba nepustila.

„Potom prišla tvoja prvá výprava, tvoj prvý boj... V živote som nevidela šťastnejšieho človeka.“ Vyhrávala svoj vnútorný boj. Do brašny mu vložila jedlo na cestu a zavrela ju. Otočila sa naň s úsmevom, ktorý si preložil ako spokojnosť, spokojnosť so sebou samou, že to zvládla, že sa s ním nakoniec rozlúči s radostnou tvárou.

„A ty si pri mne vždy stála, ďakujem,“ chytil jej ruku a na ústa jej vtisol pusu. Vzal brašnu a ešte poslednýkrát, na dlhú dobu, si vychutnal prepletené prsty a pomaly ju púšťal.

„Môžeš mi niečo sľúbiť?“ opýtala sa, keď už stál na prahu.

„Áno?“ opýtal sa opatrne. Stál v dverách a ani sa za ňou neobzrel, čakal. Čakal o čo ho požiada.

„Vrátiš sa mi živý?“ Keď počul jej tón až mu naskočili zimomriavky. Ovládol sa, no neodvážil sa jej pozrieť do tváre, svoj pohľad upriamil na zárubňu dverí. Možno to doteraz naozaj bral až príliš bezstarostne.

„Pre teba všetko,“ povedal nakoniec s úsmevom, tváril sa hrdinsky. Stalo sa však to, čo nechcel - zazrel ju. Hoc to bolo len kútikom oka, stačilo mu to. Jej tvár napĺňala beznádej a smútok, už sa nedokázala ovládať, jediné čo zvládla bolo nepohnúť sa z miesta, neutekať za ním a nesnažiť sa ho zadržať. Hnedovlasý mladík vykročil rázne, ráznejšie ako zamýšľal; oči zavreté, zuby zaťaté, jednou rukou zovrel meč a druhou popruh svojej brašne.

Emanuel sa zhlboka nadýchol, siahol po meči, otvoril oči a svoj zrak uprel na veliteľa výpravy. Čakanie mu problémy nerobilo, dokonca ani to, že bol celý čas opretý o skalu, inštinkt mu však napovedal, že je ten správny čas, alebo už jednoducho nevládal napĺňať si myseľ spomienkami na ňu. Statný muž s čiernou bradou a jazvou na tvári mu naznačil aby sa pripravil, čo bolo v jeho prípade zbytočné. Vedeli to obaja, ale veliteľ jednoducho nič nechcel nechať na náhodu, na to bol až príliš skúsený. Zavrel oči, aby sa sústredil na zvuky z okolia no vzápätí ich otvoril. Znovu sa mu vybavila jej tvár, tá nádherná tvár s najkrajším úsmevom aký kedy videl, opäť ho ovládol smútok.

Táto misia bola obzvlášť ťažká. Podľa informácii, ktoré im zadávali mali napadnúť a poraziť troch Temných, no už počas cesty, keď sa informovali v krčmách po trase a takisto svojich overených informátorov, tak sa ich počet zvýšil na šiestich. Dvakrát väčšie množstvo nepriateľov ako boli oni sami a navyše mali medzi sebou jedného nováčika. Pohľad presunul naľavo od veliteľa, videl chlapca, ktorý mal za sebou tak štyri jednoduché výpravy. Ešte stále bol pobláznený mladíckou nerozvážnosťou. Na očiach mu bolo vidno, že sa boja nevie dočkať. Vedel, že je v poslednom čase nedostatok kráľovských mágov, ale že na túto misiu pridelia takého holuba? Nepriateľský temný mágovia mali prevážať vzácnu relikviu ich cechu, čo znamená, že kvôli jej ochrane museli byť silní a tento nováčik ani nie je dostatočne bojovo zdatný, ani skúsený. Ak si nedá pozor, tak ho zrania alebo dokonca zabijú.

Kde sú tie časy, keď patriť ku kráľovským mágom niečo znamenalo, keď bolo ťažké sa k ním dostať? Pýtal sa sám seba. Teraz stačí zaštrngať zlaťákmi a si tam. Samozrejme, nájde sa aj pár skutočných novicov, ale to je skôr výnimka ako pravidlo. Dnes už sa takmer nikto nechce obetovať pre dobro ostatných a bohatí si vstupom do cechu kráľovských mágov chcú získať iba rešpekt alebo strach svojich poddaných. Znovu si pripomínal túto skutočnosť. Nebol rád keď na to myslel, ale pripomínať si realitu mu pomáhalo aspoň čiastočne sa dostať zo svojho nekonečného smútku. To a akýkoľvek súboj, v ktorom mu išlo o život.

Zrazu začul šuchot, spozornel a svoj pohľad už upínal na veliteľa. On mu rukou naznačil, aby vyčkal.

Už je to tu. Ovládlo ho vzrušenie. Konečne boj. Necítil strach, smrti sa už dávno nebál a nemal ani nikoho, koho by za sebou zanechal, adrenalín mu rozprúdil krv a zároveň vyčistil myseľ. Čakal kým mu veliteľ vydá povel na útok. Aby si skrátil chvíľu, tak hľadel na neposedného nováčika. Bol v zornom poli, čo znamenalo, že povel zachytí. Hlasy a praskot konárikov sa blížili každým okamihom.

Nastal čas, veliteľ pohol rukou, pár skúsenými pohybmi mu naznačil, že jeden protivník je takmer pri ňom. Emanuel na nič nečakal, pretočil sa naľavo, jednou rukou si pomohol odraziť sa od zeme zatiaľ čo druhou, svižne ako mačka, tasil meč. Protivník ani nestihol zareagovať a prebodol ho. Hnedovlasý muž vedel, že vybrať meč z už mŕtveho tela by mu zobralo drahocenné sekundy a on mal v pláne naplno využiť svoju výhodu prekvapivého útoku.

„Strať ša,“ šepol magickým jazykom a netrvalo dlho čo spolu so svojou čepeľou zmizol aj on. Trvá roky kým sa mág naučí toto maskovacie kúzlo a berie aj dosť energie, ale ak ho vie efektívne použiť, tak je pre súperov postrach.

„Prízrak!“ zvolal jeden z temných mágov to, čo bolo už každému skúsenejšiemu z ich eskorty jasné. Toto bola totiž Emanuelova prezývka. Meno, ktoré naháňalo hrôzu aj tým najhorším Temným, jeden z mála kráľovských čarodejov, s ktorým sa túžil stretnúť málokto z nich až na pár výnimiek, ktorí ho, naopak, stopovali.

„Chkaž ša,“ ozvalo sa za ďalším nepriateľom, ten stihol zbadať iba čepeľ, ktorá sa pred ním z ničoho nič zjavila a neminula svoj cieľ.

„Strať ša.“ Prízrak nedovolil, aby sa ukázalo viac ako len jeho meč, dokonca ani kúsok ruky, preto zmizol skôr ako by sa niečo také mohlo stať. Protivníci sa rozutekali.

„Chytrijše,“ ozvalo sa z veliteľovho úkrytu. Tri šípy našli svoj cieľ, zatiaľ čo tam stál a napínal luk na ďalšiu magickú rýchlostreľbu. Rovnako ako Emanuel, aj veliteľ bol skúsený a zatiaľ nikto neprekonal rýchlosť jeho kúzla. Dokázal vystreliť na tri rôzne terče temer v rovnakej chvíli tým, že enormne zvýšil rýchlosť svojej ruky. Títo dvaja veľmi dlho tvorili najlepší tím kráľovských mágov, dosiaľ ich nikto neprekonal. Aj preto boli na túto misiu pridelení práve oni a rovnako to bol aj dôvod, prečo si mohol taký nováčik vyraziť na tak nebezpečnú výpravu. Preto a ešte aj preto, že si to zaplatil. Mohol mať titul kráľovského mága, ale niektorí významní ľudia ho nerešpektovali kým nesplnil pár ťažších misií.

„Chkaž ša,“ opäť zaznel nemilostný šepot. Temný mág akoby zamrzol vo chvíli, keď tieto slová počul pri svojom uchu. Hnedovlasý muž mu nedal žiadnu šancu, posledný nepriateľ padol. Emanuel sa pomaly pobral do stredu čistinky odkiaľ napadnutí zutekali. Ležala tam neveľká truhlica, zrejme artefakt cechu, ktorý prevážali. Zastal takmer pred ňou a obzeral si ju.

„Strať ša-“ Nečujný hlas sa ozýval hrobovým tichom len chvíľu, kým ho neprehlušil omnoho silnejší hrmot. Zrazu začuli praskot vzduchu a možno v tej istej chvíli ho nasledoval mohutný blesk, ako keď kladivo udrie do podkovy. Zem, na ktorej ešte pred chvíľou stál Emanuel sa zmenila na nepoznanie. Silný úder odkryl zeminu v strede do hĺbky päste, po okrajoch ešte horela tráva a menšie spálenisko bolo v širšom okruhu malého krátera.

***

„Tak čo, už sa tešíš domov?“ opýtal sa chlapík s briadkou.

„Kto by nie, veliteľ?“ odpovedal mu otázkou.

„K tvojej krásavici by sa teda tešil každý.“ Boli len dvaja, kráčali poľnou cestičkou, ktorá sa napájala na hlavnú a tá ústila do brány mesta odkiaľ obaja pochádzali. Práve sa vracali z misie, ale vyzeralo to akoby ich doma mal uvítať dážď. Cez sivé mraky nebolo vidieť ani kúsok svetla.

„Tak sa zdá, že nám počasie nedopraje ani príchod domov,“ nadhodil vyšší z nich.

„Mňa to nerozhádže,“ odpovedal mu Emanuel a s úsmevom sa díval na svoj dom. Už bol na dohľad.

„No jasné, ty a tvoja láska,“ uškrnul sa mu spoločník, „To nám na uvítanie zapálila vatru?“ zasmial sa, keď pozrel rovnakým smerom. Emanuel so svojou milou bývali mimo hradieb, ona totiž mala rada prírodu a vďaka tomu mala k lesu bližšie a aj jednoduchší prístup.

„Predsa by nerobila také blbosti a navyše ako by mohla vedieť, že som sa vrátil?“ opýtal sa celkom logicky. Zahrmel blesk, hnedovlasý mladík pozrel na oblohu a čelo mu zmočila kvapka. Padla jedna, za ňou druhá trafila líce a tretia si za cieľ vybrala koreň jeho nosa. Za ňou už sa na nich zosypal riadny lejak. Obaja sa rozutekali k nemu domov, bol to najbližší úkryt pred dažďom. Veliteľ len bezhlavo utekal za svojim priateľom, keď ten odrazu zastal a čiernovlasý chlapík už sa nevyhol zrážke.

„Čo to, pre Boha, robíš?“ hromžil naň.

Emanuel sa rozutekal ešte rýchlejšie, akoby zastavil naschvál len preto, aby zrazil veliteľa na zem.

„Hej! Toto ti len tak neprejde. Počuješ!“ kričal za ním, no jeho spoločník ho už dávno nepočul.

***

Počas toho behu dažďom sa ako-tak snažil dívať na miesto kam mieria. Naozaj to vyzeralo akoby tú vatru prichystala pre nich, akoby očakávala, že príde dážď. Síce ešte ako dieťa mala zlomenú nohu a teraz môže sem-tam cítiť zmenu tlaku a tým aj počasia, ale pochyboval, že toto bol ten prípad. Neustále sa díval pred seba až to zazrel. Prudko zastavil, to, čo videl ho naplnilo hrôzou. Dom, v ktorom prebýval a do ktorého sa neustále rád vracal, dom kde býval so svojou láskou, horel. Skôr ako si to uvedomil, narazil doň jeho partner, to ho prebralo. Počul ako za ním niečo kričí, ale boli to vzdialené zvuky, tak vzdialené až si nebol istý či ich vlastne počuje alebo sa mu len zdajú. Celý bez seba sa rozbehol najviac ako vládal, nohy sa mu zabárali do blata no jeho to nezadržalo, jeho zastávkou bol ten jediný kúsok šťastia, ktorý ho doma čakal, ten jediný, ktorý sa zmenil na pohromu obrovských rozmerov. Dom bol čím ďalej tým bližšie no on nespomaľoval, v plnej rýchlosti rozrazil dvere, vtedy sa to stalo.

Len čo sa vrútil do domu, tak ju zbadal. Jej telo ležalo na podlahe, pohodené ako handra.

Ešte musí byť nejaká nádej. Pomyslel si a rozutekal sa k nej, držal sa tej najslabšej a najchatrnejšej slamky – naivnej nádeji. Podišiel k nej, vzal si ju do náručia a pochopil. Zasiahla ho krutá pravda. Bolesť, ktorá ním prenikala, taká bolesť akú v živote necítil, akú nikdy nepochopí. Zostal ako omráčený, nevyronil ani slzu, vzal jej bezduché telo a vyviedol ho von, nevšímal si ani páľavy.

Jeho rev sa niesol celou čistinkou. Vrátil sa zo svojich spomienok, precitol no bolesť nepominula.

„Ale,“ ozvalo sa od truhlice, sedel na nej akýsi neznámy v tmavom cestovnom plášti, „takže ste po nás predsa len šli. Žeby vám išlo o náš artefakt?“ opýtal sa vševedúco.

„Vlastne nie, to my sme šli po vás, pán Prízrak,“ díval sa na miesto odkiaľ začul rev. Nikoho však nevidel, maskovacie kúzlo stále fungovalo.

„Už vieš prečo som ťa nechal len prizerať s-“ otočil sa veliteľ k nováčikovi no jeho šeptanie niečo prerušilo. Na ramene a krku pocítil ostrú, bodavú bolesť. Nemohúc otočiť hlavu to zazrel iba periférnym videním, mladíkova ruka práve púšťala dýku, ktorú mu tam zapichol.

„To si fakt myslíte, že by som chcel patriť k tým podradným kráľovským mágom?“ posledné slova vyslovil tak pohŕdavo ako by mu z úst liezli iba nasilu. „Len myšlienka na to, že som špeh Temných, držala moju myseľ v rovnováhe. Inak by som sa z tých vašich dobrodiniek asi povracal...“ nováčik si svoju zlosť vylieval aj ďalej, ale to čiernovlasého muža nezaujímalo, prestal si ho všímať.

„Emanuel,“ šepol, „postaraj sa o nich aj za mňa,“ snažil sa svoje posledné slova vysloviť čo najhlasnejšie aby tak prehlušil jeho hnev, no bolo to márne. Vedel, že ho počuje len ho kvôli svojej zášti neregistruje. Poznal ten rev až príliš dobre. „Prosím,“ vydal zo seba posledný pokus, nevedel či to pomôže, padol k skale neschopný pohybu a slov. Jeho smrť nemala byť rýchla, nechcel zomrieť skôr ako zazrie koniec tejto výpravy. Bol predsa jej veliteľ.

„Prosím.“ Po tom čo ho toto slovo zasiahlo sa upokojil. Chvíľu čistinku napĺňalo iba chrapľavé dýchanie čiernovlasého chlapa s jazvou. Temný mágovia spozorneli. Veliteľ znovu zachrapčal.

„Buď ticho!“ ohnal sa naň nováčik a ukončil jeho trápenie.

„Takto je to lepšie,“ uľavil si novic.

„Prvý na rade sú zradcovia,“ hlas, ktorý začul za svojim chrbtom mu nahnal zimomriavky. Veď komu by aj nie, po tom čoho bol svedkom len pred chvíľou. Snažil sa to prekonať a zaútočiť, no nestihol to.

„Chkaž ša.“ V týchto slovách nebol cítiť žiadny odpor, žiadny hnev a to na tom bolo to najhoršie, z hlasu cítil iba číre nebezpečenstvo, ktorému nedokázal uniknúť. Emanuel použil svoje dýky neomylne, zradcovia si nezaslúžia dôstojnú smrť jeho mečom.

„Strať ša,“ predtým ako to vyslovil, nechal svojho ďalšieho súpera zahliadnuť jeho tvár. I keď to bolo len na okamih, stačili si pozrieť do očí.

„To si myslíš, že ma tým zastrašíš?“ pousmial sa protivník. Prízrak mlčal, nezískal svoju prezývku tým, že sa vykecával s nepriateľmi a tým im dával poznať kde sa nachádza. Tichý zabijak, kedysi taký nebol, ale život aký prežil ho zmenil.

***

„Vážená smútiaca rodina, drahí prítomní, dnes sme sa tu všetci zišli, nie v najmilšej dobe. V našich srdciach zavládol smútok. Dnes sme Ti milá manželka a priateľka prišli povedať posledné zbohom...“ rečnil kňaz a svojim pohľadom pozeral po tom poskromnom množstve smútiacich.

„Úprimnú sústrasť, Emanuel,“ zaželal mu veliteľ potichu. Ten ho však vnímal len nepatrne, cítil akoby pochovávali jeho, akoby tam ani nestál a netýkalo sa ho to. Prišiel o všetko na čom mu v živote záležalo, už nemal dokonca ani pomstu. Vrahov svojej ženy vystopoval rýchlo, boli to len obyčajní okrádači pocestných, ktorí si chceli privyrobiť vykradnutím domu. Našiel ich ešte ten večer ako si v lese hovejú pri ohníku, nenechal ich ani dojesť.

Keď pohreb skončil, tak sa len otočil k ohorkom čo ostalo z ich domu, ale jeho pohľad smeroval niekde inde, akoby hľadel cez nich na niečo, čo nikto iný vidieť nemôže a vtedy na to prišiel. Ako že ho to nenapadlo skôr? Pýtal sa sám seba, veď to bolo jednoduché ako facka. Rozhodným krokom sa vydal k vstupu do mesta, to však nebola jeho konečná zastávka, ako tam došiel tak svoje kroky zameral na veľkú budovu uprostred námestia – Cech kráľovských mágov. Išiel si po úlohu, zoberie najťažšiu misiu, ktorá sa naskytne a potom už nemusí spraviť veľa, stačí keď sa nechá zabiť.

„Chkaž ša,“ vyslovil to takmer nečujne. Svojim mečom mieril na temného mága, ktorý sedel na truhlici. Stál pár krokov pred ním, aby mu videl do očí. Niečo však bolo zle, akoby zhustol vzduch. Rýchly výpad mečom na srdce spomalil do takej miery, až bol ťažko badateľný, dokonca sa už ani nedal považovať za pohyb, nieto za útok. Nepriateľ sa mu díval do očí a vtedy pochopil, že je to jeho kúzlo.

Prv blesk, teraz zmena hustoty vzduchu. Nie je pochýb. Dal si to dokopy a vedel s kým má tú česť. Už dávno nečelil tak silnému súperovi. V rýchlosti sa snažil vytiahnuť meč zo zhusteného vzduchu, nešlo to.

„Vodnŷj tresk!“ Výkrik zaznel od tretej osoby a prerušil jeho tok myšlienok, no to preňho momentálne bolo druhoradé. Práve sa naň rútila vodná guľa plná magickej energie.

„Strať ša!“ zvolal v poslednej chvíli, predtým ako v mieste, na ktorom ešte pred chvíľou bolo vidieť časť jeho tela, explodovala vodná strela. Rozdelila sa na mnoho maličkých a tie zasiahli všetko v najbližšom okolí.

„Myslel si si, že som sám? Mýlil si sa,“ zaškeril sa mág na truhlici. Jeho nepreniknuteľná obrana poslúžila aj voči kúzlu jeho kolegu.

***

„Emanuel! Emanuel!“ kričal po ňom veliteľ, keď videl ako sa na Temných bezhlavo rozbehol. „Čo to robíš?!“

„Idem za ňou.“ Aj z tej diaľky, ktorá ich delila zazrel na jeho tvári ten ubolený úsmev. Tasil meč, ale to bol len inštinkt, ktorý počas rokov získal. Na očiach mu bolo vidieť, že nemá v úmysle bojovať a jeho veta to potvrdila.

„Tí, čo nekráčajú cestou dobra, nesmú rozširovať temnotu,“ citoval krédo ich cechu.

„Chkaž ša,“ šepol. Jeho telo sa postupne odhaľovalo nepriateľom no on len pokojne stál so zavretými očami, sústredil sa.

„Ohó! On to prežil,“ povedal vzdušný mág nadšene. „Dúfal som, že to nebude také ľahké,“ len čo to dopovedal v očiach sa mu objavili mračná a obloha sa zatiahla. Jeho spoločník na druhej strane čistinky už znovu tvoril svoje kúzlo. Oči nespustil z koristi, ktorú prišli uloviť, no z úst mu vychádzali slova, ktoré zrejme nepočul nik okrem neho. Okolo jeho dlane začala prúdiť magická energia, zachytávala všetku blízku vlhkosť vzduchu a menila ju na čosi hmotné. Zaujal útočný postoj, ľavú nohu prikrčil a ruku dvihol pred seba na obranu, ak by sa niečo pokazilo; pravá noha s rukou smerovali dozadu, noha kvôli stabilite a ruka, aby získal náprah.

„Vlčí rev!“ Kúzlo získalo tvar, z ruky akoby mu trčala hlava divokého zvieraťa tvorená vodou. Zaútočil v rovnakej chvíli ako zvolal názov techniky. Vyzeralo to akoby tú hlavu potom chcel hodiť, no v momente keď sa mala oddeliť od ruky bolo niečo inak. Z ruky mu vyletel celý vlk, ktorý sa obrovskou rýchlosťou rozbehol do lesa. Kľučkoval hustými stromami akoby ich umiestnenie poznal naspamäť, bolo jasné, že svoju obeť chce dostať zozadu.

„Lom švit,“ tieto slová vylovil vo chvíli keď sa mu zviera chystalo zahryznúť do krku a zadrapnúť doňho svoje ostré tesáky.

„Temnota na tomto svete nemá čo hľadať, Simeon,“ oslovil ho. Vodný mág len vyvaľoval oči, z ktorých sa postupne vytrácal život.

„Ako...?“ čudoval sa ako ho dokázal zasiahnuť skoro v tej istej chvíli čo zmizol na druhom konci čistiny spod pazúrov vlka.

„Konečne! Konečne niekto hoden zomrieť mojou rukou!“ Vyzeralo to akoby bol zostávajúci mág vo vytržení. Držal ruky oproti sebe, prúdili medzi nimi nenápadné statické výboje.

***

„Čo si si, do šľaka, myslel?!“ kričal naňho veliteľ.

„Prečo ste to urobili?“ opýtal sa bezducho, jeho nádej na blízku smrť sa oddialila.

„Prečo? Prečo?!“ reval ako zmyslov zbavený. „Prečo si sa chcel zabiť?!“

„Môj život patrí jej,“ odpovedal jednoducho, no v tých slovách bolo až príliš mnoho smútku aby veliteľ nepocítil, že ho to ubíja do morku kostí. Jeho hnev akoby odznel, pochopil ho.

„Emanuel,“ oslovil svojho podriadeného, ten mu vzdorovito pozrel do očí, „Myslíš, že by to chcela?“ Prostá otázka, prostá a aj napriek tomu splnila svoj cieľ.

„León, Požierač duší, nech ti je zem ľahká,“ vyslovil ortieľ. Stále stál vedľa posledného skoleného protivníka, zo stehna mu tiekla krv a na jeho tele boli vidieť aj iné príznaky toho, že sa vodnej explózii a blesku nevyhol úplne. Jeho protivník sa len uškrnul, tieto slová v jeho ušiach zneli ako melódia, ktorú už dávno nepočul. Vyhrážanie sa, že ho niekto zabije; nikto na to nebol dosť odvážny. Ruky sa mu od vzrušenia triasli, no pokračoval vo vyvolávaní kúzla. V dlaniach sa mu vytvorila zvláštna energia a on ich k sebe priblížil, aby ju tak ešte viac stlačil.

„Kos!“ zvolal s nadšením. Ruky, ktoré držal pred sebou mu jedna od druhej doslova vystrelili. Od neho sa obrovskou rýchlosťou presekával blesk všetkým čo mu stálo v ceste. Nebol to však obyčajný blesk, vytvaroval sa do akéhosi kruhu okolo svojho stvoriteľa a rozširoval sa do všetkých strán. Krájal stromy akoby sa od vzduchu nelíšili, ani ho to len nespomalilo. Emanuel zareagoval inštinktívne, vrhol sa do skoku hlavou napred, aby tak čo najskôr dvihol nohy nad úroveň kúzla. Nevyhol sa však ďalšiemu zraneniu, keď mu blesk zasiahol ruku.

„Lom švit,“ vydal zo seba keď dopadol. Zjavil sa na rovnakom mieste ako pri prvom útoku.

„Strať ša!“ zvolal chvíľu predtým ako nezranenou rukou vrazil do hrušky meča, aby tak ostrím zasiahol Temného. Jeho ruka narazila na zhustený vzduch.

„Myslel si si, že som odvolal svoj štít?“ ironicky sa mu zasmial León.

Nemôžem zomrieť... kvôli Gabriele. Zopakoval si ako už nespočetnekrát, bolo to však smutné skonštatovanie, ľútosť.

„Chkaž ša,“ šepol a v tom momente sa začala objavovať čepeľ jeho meča, Požierač duší ju mal priamo v hrudi.

„Gabriela.“ Padol ležiac na zem a nezranenú ruku túžobne dvíhal k nebesiam. Opäť prežil, aj keď nie z vlastnej vôle.