Juraj Jánošík - Úvaha

Zaštrngali kľúče. Z tmy doľahli ťažké kroky. Tentoraz ma už nič nezachráni, zradili ma, udali, odsúdili a spravili by to znova. Čaká ma smrť, už vlhké steny tejto kobky ňou páchnu, zaslúžim si ju? Presviedčam sám seba, že som bol čestný, len bohatým kradol, ale neubližoval. Hovorím si, že len moja družina zabila a to ešte nebolo úmyselne. Úbohé ilúzie si však v hlave vytváram, obracal som zrak, že nevidím čo družina koná, ale pritom som raboval a kradol po ich boku, priam ich viedol k týmto činom, a teraz? Rozpŕchli sa a podlomili mi kolená.

Tmu rozohnala fakľa. Kľúče zaštrngali po druhý krát. Mreže zavŕzgali. Ja ich však nezradím, aspoň toľko cti si uchovám. Môj poklad, moje nahromadené majetky, nikto nenájde. Bojím sa smrti, údelu, ktorý som rozdával, avšak všetky dievky, ktoré by ma utešili už na Jánošíka zabudli, naháňajú sa po poliach s mladšími. Vedú ma von. Na nádvorie, kde odvisnem. To vonkajšie svetlo mi pripomína poslednú príjemnú stránku môjho zbíjania. Budem legenda, nedostihnuteľný hrdina chudobných, avšak zradený svojimi vlastnými. Oni zapadnú prachom, upadnú do zabudnutia, ale ja, Jánošík, nie.

Oslepujúce svetlo. Vŕzganie dreva. Chlad ocele. Všetci čakajú niečo nečakané, kat a stráže sú neisté. Obzerajú sa, očakávajú nejakú záchrannú akciu. Už som legenda.