rúbanisko

 Tamare

Je marec - slnko predáva vstupenky

do cirkusu

a z úľov - hracích automatov

vylieva sa hudba.

Ulica, ktorá v mojom prevední

znamená mesto,

skloní hlavu k dverám autobusu: kedy ju znova

potiahnem za reťaz?

Ale tento smer mám zapísaný v krvi

a tak trochu aj za sebou.

Ale inak: ak to hrá,

ten jazyk,

zabi ma pre túto chorú symfoniu.

A hlavne pre úsmev -

ty, neprestanem kopať do brány,

dokým v tebe nezhorí stodola.

A... Zlatko, dokážem napísať tak dobrú báseň

ako mizerne dokážem žiť?

A kto sa lastovičiek opýta,

prečo, keď prší,

padajú z neba stehy

a ženy zavesené pod dáždnikmi

majú úsmevy ako pomaranč?

Položíš mi do tváre dlaň

a vtedy cítim, že som more.

Kedy si ťa prečítam?