Interlude cogitare

Ležím si na posteli a myslím. Bude to jasné

až keď sa noc prechýli k ránu. Keď

konečne zaspím a ty vstaneš vyspatá

ako tvoja mačka, či vlastne kocúr.

Chcem ti niečo načrtnúť.

Myslím, že neviem, čo tuším pod vekom.

Čo sa rozplynie, a keď nie, tak aspoň zhasne

tiež ako oheň v tvojom kozube. Dym vystúpil

nad strechu a tvoja myseľ s ním. Spytuješ sa.

Chcem ti to odovzdať.

Mám, myslím, odrazu radosť, akoby som

zavadil o vôňu dvíhajúcu sa z machu.

Asi si tiež na to spomenieš. Pousmeješ sa

Nad ľahkosťou bytia. Udávaš mi rytmus.

Chcem ti ho darovať.

Myslím. Odvažujem sa k tomu. Kto mi to dal,

že sa toho nemôžem do smrti zbaviť.

Vytrhol som ťa zo zamyslenia a zrazu voláš,

že tŕň, ktorý ťa zranil, je von. Zabav sa s ním.

Tak to zrazu chcem.

Nakoniec si myslím, že strácať pôdu pod nohami,

keď chodník lesom sa začína iba dvíhať,

je zbytočné. Budeš mať na to taký názor,

keď ma zhliadneš v vrcholca hory. Otvor si oči.

Tak to chcem.