Epilogo

Nikdy sa už nestrasieš pri pomyslení. Sila,

s ktorou sa vrháš vpred, ťa už neopustí.

Niekto blízky si na teba spomenul a ty sa tešíš

z úzkeho priechodu do jeho mysle,

ktorý sa ti zjavil v sne, v ktorom si už iná.

Silnejšie, prosím Boha, obaľ ju tým,

nech jej srdiečko bije odhodlane. Som tu, kričíš

a odpoveď sa nesie k tebe ponad dolinu:

som tu, tu sa odohrávam, som tvoj príbeh.

Nikdy sa nevzdaj, nikdy sa ma nevzdaj. Nikdy.

Už nikdy nevstúpiš do tej rieky, premenená do krásy

jasnej myšlienky. Jazero v tvojej blízkosti sa mení.

Zrkadlo do ktorého pozeráš, je číre.

Nevzdávaš sa obrazu, ktorý ti privolal vietor, keď ustal.

Si silnejšia ako on. Opieraš sa, a prerážaš stenu.

Ideš vpred napriek tej, o ktorej si si myslela

že bude navždy pred tebou. Sila. Je v tebe všade.

Pred prekážkou, aj za ňou. Len jediné sa v tebe chveje.

Poznanie. Zvyšok svojho života stráv s ním.

Nikdy sa nevzdaj, nikdy sa ho nevzdaj. Nikdy.

Zlé sily sú vysilené čakaním na príležitosť.

Nadobro zanevreli na dobro, ale ono ich mení

na nádej, že pohyb vpred si ich žiada.

Už si praješ len jediné: nestratiť ani chvíľu.

V tvojom ďalekom domove nie si sama,

a keď vyjdeš von, nesieš si ho so sebou.

Našla si ho tam, kde si nečakala. Držím ťa

za ruku a vediem k tomu novému, ktoré

si mala zbadať sama. Je predsa v tebe.

Nikdy sa nevzdaj, nikdy sa ho nevzdaj. Nikdy.

Sila, s akou vyžaruješ radosť, mi robí klenbu.

Nikdy sa nevzdám, nikdy sa jej nevzdám. Nikdy.