Reason - 13. Kapitola

Tma, pocit chladu a nepríjemný reštauračný smrad – tri najzreteľnejšie spojitosti s jeho zobúdzaním v ďalšom, tak očakávanom dni. Po počiatočnom stiesnení si však Félix spomenul, čo ho dnes čaká. Nemyslel tým len dôležitú prácu, skôr a dá sa povedať avšak najmä tvár príjemnej psychiatričky. Na ňu sa tešil, chcel jej zasvätiť deň. Bola to trocha naivná ranná predstava, čakala ho totiž nepríjemne dlhá cesta na letisko, let, letištné vybavovania, ubytovanie, ladenie harmonogramov, hoci si to nerád priznával aj neodkladné pracovné úkony... Ak by sa na to pozrel pragmaticky, ako zvyčajne, nemohol by ani očakávať čo i len stretnutie s paniou jeho myšlienok. Vôňa jej parfému a tajomný výraz v jej pohľade mu však všetok realizmus vymietli z hlavy.

 

Nezdržiaval sa, jediné čomu sa odhodlal v hotelovej izbe venovať bolo sprchovanie. Tentokrát veselé, dlhšie ako inokedy, ako keby veril tomu, že mu sviežosť vydrží do očakávaného stretnutia. Keď absolvoval skrátenú verziu svojich ranných rituálov, prehodil si sako cez rameno, nazrel von oknom, a keď v tme zbadal svietiace reflektory firemného auta vybral sa k nemu a šoférovi, ktorý ho už čakal s batožinou uloženou v kufri automobilu.

 

Nasledujúce hodiny sa akoby zliali do jednej. Félix si uvedomil, že sa nachádza v cieli svojej cesty až keď sedel v hoteli, ktorý pre neho objednal personál liečebne, kde bola Dr. Wilhelmová primárkou. Psychiatri opäť ukázali svoj špecifický, no vyberavý vkus. Budova hotela bola postavená v gotickom štýle, jej múry boli bledé, podperné stĺpy biele, veľké priestranné okná lemované pozláteným rámom. Človek sa cítil naozaj renesančne a vzdušne. Všetko to umocňovala krásna, sýto zelená farba záhrady s fontánou.

 

Po malom olovrante nezaháľal, vytočil číslo firemného zástupcu v krajine, ktorý mal tento krát na starosti plánovanie jeho harmonogramu. Najskôr sa dohodli na stretnutí, na ktorom preberú detaily, potom prešiel k veci, vybavil si okamžitú obhliadku liečebne v Mainze. Podobných zariadení už v minulosti navštívil niekoľko, no teraz sa na cestu tešil aj preto, že ho nové prostredie veľmi zaujímalo. Nové prostredie nielen z geografického hľadiska, ale aj preto, že spomínaná klinika bola v celej Európe chýrna svojimi metodikami, či špecifickým druhom pacientov.

 

Keď ho taxi priviezlo do kliniky, privítalo ho očakávané pompézne divadlo. Mohutná historická budova, záhrada plná bohatých parkov. Neskôr sa dozvedel, že ide o zámok, na ktorom bola po II. sv. Vojne vybudovaná nemocnica, až neskôr sem premiestnili malomyselných pacientov. Na vrátnici ho napriek jeho postaveniu čakali zdĺhavé bezpečnostné opatrenia. Musel sa legitimovať, podpísať niekoľko čestných prehlásení, absolvovať krátke bezpečnostné školenie. Po objekte sa nesmel pohybovať bez dozoru. Pridelení mu mali byť hneď dvaja ošetrovatelia. Celý čas sa chcel spýtať na Dr. Wilhelmovú, no strohých administratívnych pracovníkov to nezaujímalo. Musel na nich len pokorne hľadieť a čakať.

 

Približne po dvadsiatich minútach mohol vykročiť ďalej. Prešiel tromi bezpečnostnými dverami, na záver aj zamrežovanou chodbou. Cítil sa nesvoj, vedľa seba mal mĺkvych ošetrovateľov a s návlekmi na nohách si pripadal tak trocha ako klaun. „Po tých vašich bezpečnostných opatreniach sa cítim skôr ako pacient, než návšteva,“ snažil sa s úškrnom rozprúdiť debatu s oštrovateľmi. Tí mu však najprv odpovedali len neprítomnými pohľadmi, až ho z toho mrazilo. „Naozaj, bol som už na mnohých podobných miestach, dokonca aj vo väzniciach, kde boli trestanci odsúdení na celoživotné tresty, no nikde nemali tak prísne a zdĺhavé opatrenia ako vy“¨.

 

„Na tom nie je nič zvláštne,“ prerušil mlčanie mladší z robustných ošetrovateľov. „Ľudia, ktorých tu okolo seba môžete vidieť vyzerajú síce krotko, no často majú omnoho nebezpečnejšie sklony k násilu, než väzni tých najstráženejších nápravnovýchovných zariadení.“

 

„Pacienti okolo mňa ? Veď chodby sú prázdne. To tu máte tak vážne prípady ? Dr. Wilhelmová vravela, že vaša klinika zaujíma verejnosť práve slobodou pohybu pacientov a novými metódami ich liečby. Vraj neide o ten typ mučiarne s putami a náhubkami.“

 

 

 

To sa už do debaty zapojil aj starší ošetrovateľ. „Určite by som to nenazýval mučiarňou. Lôžka sú zabezpečené predovšetkým preto, aby si neublížili samotní pacienti. Krídlo, ktorým prechádzame je práve pre klientov v ťažkých stavoch, ktorí často trpia sebadeštrukčnými sklonmi a ohrozujú aj personál. Liečba pod skľudňujúcimi liečivami a často aj v zafixovanej polohe, či obmedzenom pohybe je žiaľ často nutnosťou.“

 

 

Keď prechádzali za roh šedo pôsobiacej chodby s nepríjemne formaldehydovým ovzduším, zazrel Félix jedno z malých, zvnútra sieťovinou pokrytých okienok pacientovej izby. Pohľad to nebol príjemný, na lehátku bolo v zadnej časti izby vidieť človeka, ktorý bol celý doráňaný a mal pretočené očné bulvy na bielka. Robil pri tom nepríjemný repetetívny pohyb celého tela, Félixa až zamrazilo. Za rohom to však vyzeralo nádejnejšie, chodba končila ďalšími bezpečnostnými dverami a malou zasklennou aulou.

 

Mladší ošetrovateľ ukázal prstom cez okno a malý park medzi krídlami budov. „To je zrejme oddelenie, ktoré Vám opisovala Dr, Wilhelmová. Tam pracujú špecialisti, ktorí sa venujú rôznym metódam výskumu liečby najmä raritnejších ochorení. Pôjdeme sa tam pozrieť, ako ste si prial, avšak až neskôr, teraz tam prebieha terapia, nesmieme ich rušiť. Zatiaľ Vám ukážeme iné oddelenia.“

 

„A čo môj klient ? Richard Holler .. Veď sme na jeho oddelení,“ zastavoval Félix chôdzu, z krídla budovy už totiž prichádzali k zamrežovanej bezpečnostnej časti.

 

Ošetrovateľ ho posunul v pohybe „Pán Holler je špecifický prípad. Niekedy sa s ním natrápime a musíme ho fixovať, inokedy je bavičom celého oddelenia, dokonca dobrým spoločníkom. Často by ste ho od zdravého človeka nerozoznali. Máte šťastie, práve je v stave, kedy podstupuje ambluantné vyšetrenia, nie je síce vo svojej najžiarivejšej forme, ale komunikovať s vami bude normálne. Je v ďalšej časti budovy. „

 

Félixa nepotešilo, že aj pri ďalšom prechode medzi sekciami objektu musel stráviť ďalšiu polhodinu čakaním na to, dokiaľ si ho prebrala ďalšia dvojica ošetrovateľov. Pravidlom totiž bolo, že každé z oddelení disponovalo vlastným, špeciálne vyškoleným personálom. Na rizikovejšom oddelení fyzicky zdatnejšími, na menej rizikovom naopak, tak, aby to pacientov podstupujúcich liečbu nerozptyľovalo.

 

Hneď ako sa Félix zoznámil so svojimi novými sprievodcami, pýtal sa na Dr. Wilhelmovú. „Pani Wilhelmová vám odkazuje, že jej to je ľúto, no dnes venuje sa veľmi dôležitému výskumu a nesmie pracovisko opustiť ani na minútu,“ dostal odpoveď, s ktorou nerátal. „Nechápem, veď ma mala čakať. Tvárila sa, že sa na to teší rovnako ako ja. Jedine, jedine, že by som si všetky tie signály vysvetlil zle..hm,“ behali mu myšlienky hlavou ako mráz po chrbte.

 

Počas mĺkveho hĺbania si ani neuvedomil, že sa pešo dostal k veľkej ambulantnej miestnosti, kde ho čakal cieľ jeho pracovnej cesty. Hoci šlo o na prvý pohľad odlišné prostredie ako predošlé oddelenie, takisto nepôsobilo veľmi pozítivne. Stropy miestností boli síce vyššie, okná ich presvetľovali viac, no opadaná omietka na ich okrajoch nasvedčovala tomu, že sú v rovnakom stave niekoľko desaťročí. Pred vchodom do ambulancie pôsobil mierne groteskne kvetináč s umelou palmou. Na to, že šlo o uznávanú kliniku, pôsobil jej interiér trocha gýčovito.

 

Z miestnosti najprv vyšla mladá psychiatrička. „Dobrý deň, pacient je v poriadku a pripravený vás vidieť. Aj tak by som však kvôli bezpečnosti odporúčala, aby tam s vami šiel dozor. Je v dobrom stave a pod vplyvom liekov, avšak pri ňom nikdy neviete, bude to tak lepšie.“

 

Félix len súhlasne prikývol a pohľadom si vybral jedného z ošetrovateľov, toho nižšieho, pôsobil na neho sympatickejšie. Keď vošiel za dvere, bol trocha nemilo prekvapený. Každý z ošetrovateľov a lekárov ho dovtedy poresviedčal o tom, v akom dobrom stave sa tento pacient nachádza. To čo videl tomu absolútne nezodpovedalo. Mladý muž mal na hlave otrhané vlasy, podliatiny na tvári a dlaniach, badateľné na prvý pohľad, pod nosom zaschnutú krv a reznú ranu na lítku. Félix sa teda s Richardom Hollerom zoznámil len veľmi rozpačito. Pôvodne plánoval podrobiť ho hĺbkovejšej analýze, no vplyvom mierneho šoku a prílišnej malátnosti klienta radšej prebral len zdvorilostné témy a nepriame otázky na jeho zdravotný stav. Alibisticky sa rozhodol, že radšej pred stretnutím preberie s odborným personálom ako naňho.

 

Pri odchode z dverí sa cítil naozaj zvláštne. „Skončí to ?,“ ozvalo sa mu spoza chrbta, keď sa už naťahoval za kľučkou, čo mu veľmi nepomohlo. Meravo pozrel najprv na ošetrovateľa, potom na pacienta a ako pubertiak s červeňou v tvári a s rozbúchaným srdcom pridal do kroku, aby to už mal za sebou. Srdce mu tĺko ako bláznivé kvôli nepríjemnosti situácie a tomu, že si uvedomil nemožnosť odpovede. Červenal sa zas preto, že sa nepoznával. V podobných situáciách sa už ocitol veľakrát, no málokedy zareagoval takto zbrklo. Amatérsku auru sa snažil porušiť vonku, za dverami v rozhovore s ošetrovateľmi. Nepodarilo sa mu to, aj oni boli nesvoji z toho, že videli človeka, od ktorého očakávali suverenitu v úzkych.

 

Deň strávili prehliadkou zariadení strediska, na Félixove veľké rozčarovanie sa k Dr. Wilhelmovej a jej krídlu ani nedostali. Pracovisko ho síce zaujalo, no v jeho situácii sa nepohol. Ani pracovne, ani súkromne. Na záver sa stretol s dvomi lekármi, ktorí mali prehľad o zdravotnom stave Richarda Hollera, nedozvedel sa však ptrakticky nič nové. Zaručil si aspoň alibi na svoje predošlé správanie a predčasné prerušenie pohovoru. Zvyšok dňa strávil malou predchádzkou mestom a posedením v kaviarni útulného hotela, kde sa stretol aj s projektovým koordinátorom.

---