O prešibaných klobúkoch

     Dnes je konečne krásny deň. Slnko ma s Metličkou vytiahlo na prechádzku, vo vzduchu buráca jar a kačiek na našej rieke tuším od jesene pribudlo. Metlička krúti chvostom a na tvári jej sedí blažený výraz – číta si totiž v tráve správy, čo jej tam zašifroval malý čivaviak Vani. Nikdy som si doteraz nevšimla, že psy sa dokážu rozprávať pomocou trávy. Niektoré ju iba oňuchávajú, niektoré aj obliznú a skoro všetky si ju označkujú svojím psím spôsobom – zdvihnú nôžku a cvrknú do trávy pár kvapiek. Čo je v tých kvapkách ukryté, namôjveru neviem, ale všetky psy sa pri ňuchaní svojich správ tvária nesmierne dôležito a sústredene. Podobne ako teraz Metlička. Zrazu len zastrihá ušami, pozrie sa hore na oblohu, potom na mňa, znova na oblohu a zasa na mňa. Čo sa jej stalo? Zdvihnem hlavu a vidím: celé mračno akýchsi vtákov odlieta na juh!

– Vidíš to čo ja? – štuchnem Metličku a celému tomu vôbec, ale vôbec nerozumiem.

– Odlietajú. A ako ich je veľa! – pokojne vraví Metlička.

– Ako to, že odlietajú? Je predsa apríl! A kedy sa odlieta do južných krajov? Na jeseň!

– Aha... – zamyslí sa Metlička. – A čo ak niekto poplietol jar a jeseň?

– Jar a jeseň nikto nemôže popliesť ani vymeniť! Ony sú vtedy, kedy majú byť! Presne podľa kalendára! – poúčam Metličku a v duši jej dávam za pravdu. Čo ak sa jar s jeseňou naozaj vymenili?

– Aha, práve letia nad nami! – vyskočí Metlička a od prekvapenia zabúda zatvoriť papuľku. S vycerenými zubami na chvíľu vyzerá ako svoja socha. Pozriem sa na tie čudné vtáky aj ja – a tiež na chvíľu vyzerám ako svoja socha. A teraz sa držte: to, čo letí nad nami, to nie je vtáčí kŕdeľ! To je mračno klobúkov a čapíc! Nad nami leteli letné šiltovky, zimné baranice, čierne klobúky, slamené klobúky, dámske klobúčiky s kvetinovými ozdobami, poľovnícke klobúky s pierkom naboku, baretky, farebné čiapky s brmbolcami, lyžiarske čiapky, pirátske šatky a čelenky. Ako posledná letela na konci kŕdľa zamastená čiapka nášho domovníka. Hľadím, či tam neobjavím svoju sivú šiltovku so žltým slonom. Ale či sa to dá zbadať v takom húfe klobúkov a čiapok?

– Hej! Počkajte! – volám, ale čiapky si ma nevšímajú. Vtom mi napadlo, ako sa chytajú v detektívkach zločinci, a skríknem prenikavým hlasom:

– Stoj, lebo strelím!

Mračno čiapok a klobúkov na chvíľu znehybnie. Niektoré z nich ešte krúžia nad mojou hlavou, ale postupne sa znesú na lúku a zrazu nieto kde stúpiť.

– To je nejaký váš nový šport alebo čo? – pýtam sa.

– To nie je žiaden šport, – odkašlal si dámsky klobúčik, asi ich hovorca.

– Tak čo to potom je?

– My utekáme, aby bolo jasné! – zahučí mračno bojovne a ja zrazu neviem, čo mám povedať. – A pred kým? – pýtam sa opatrne.

– Pred hlúpymi hlavami! – vyskočí sivá šiltovka. Až ma zamrazilo, že je to moja, ale našťastie mala vpredu červeného kohúta.

– Pred hlúpymi hlavami? To ako zistíte, ktorá hlava je hlúpa?

– Napríklad hlava, na ktorej som sedávala ja, – povie károvaná čiapka, – patrí starému Nováčikovi z Poštovej ulice. Je to vrcholne nezodpovedný človek! Vždy, keď vyjdeme na prechádzku, klepocem sa od strachu, že ma zabudne na lavičke v parku ako pozabúdal všetky moje sestry!

– A tá moja hlava rozhodla o tom, že ma v januári, v tej najväčšej zime, posadili snehuliakovi na hlavu! Doslova ma smrteľne ohrozili, lebo v tú noc bolo mínus dvadsať! Bola som tuhá ako z plechu! Doteraz mám z toho nočné mory! – vyskakovala červená čiapka.

– A hlava, s ktorou zasa ja nechcem mať nič spoločné, patrí Kubovi. Stále si niečo dáva do úst. Už poobhrýzal všetky ceruzky, potom gumy a napokon brmbolec, ktorý je mojou ozdobou, – urazene sa ozvala žltá čiapka a brmbolec si skryla.

– Mňa zas nosí na čele učiteľ telocviku. Viete si predstaviť tie večerné bežecké túry? Celú ma prepotí, vietor mi poofukuje kríže a nešťastie je hotové. Aspoň keby ma opral, – zafňukala čelenka a prevrátila oči ako filmová hviezda.

     Čo tým klobúkom a čiapkam a čelenkám  poviem? To predsa nedopustím, aby odleteli do teplých krajín a urobili nám tam medzinárodnú blamáž! Rozmýšľam, či poznám hlavy, na ktorých sedávajú títo nespokojenci.

– Náhodou ste strelili vedľa, – múdrim sa. – Napríklad ty, károvaná čiapka! Ujo Nováčik z Poštovej ulice trpí veľmi zlou chorobou: stále zabúda. Keď príde domov, hľadá ťa a je mu za tebou smutno.

– Naozaj? – vyvaľuje na mňa oči čiapka.

– Naozaj.

     Už si vôbec nepamätám, čo som tým rozzúreným hlavovým pokrývkam hovorila. Rečnila som dlho, veľmi dlho. Až keď na nás všetkých padla tma, zazdalo sa mi, že počujem súhlasné hmkanie. Verte-neverte, podarilo sa mi tú klobúkovú karastrofu odvrátiť!

– Tak teda neutečieme, iba si od hláv pár dní oddýchneme, – povedal nakoniec čierny klobúk, vytiahol kúzelnícku paličku, tri razy ťukol a čiapok nebolo.

    Rýchlo som utekala domov, či nájdem na vešiaku tú svoju. Bola tam.