Reason - 15. kapitola

15. kapitola

Nevedel prečo, ale k večeru sa mu nálada zlepšila, cítil sa akosi suverénne a mužne. Počas skorej večere na terase hotela si k jedlu dal aj tri poháre zemitého shirazu a nechal zopár odkazov na odkazovači Dr. Wilhelmovej. Veľmi ho znepokojovalo to, že jeden z hlavných motívov jeho pracovnej cesty ostával stále nenaplnený. Nevedel pochopiť prečo ho príťažlivá blondýna ignorovala, dokonca sa neunúvala svoje dôvody ozrejmiť, alebo ho aspoň prísť pozdraviť.

Snažil sa však vyhnúť vnútornej zlobe, nerozoberal si myšlienky dopodrobna. To preto, že sa dobre poznal. Keď ho niečo trápilo, mal vo zvyku rozmieňať si trápenie na drobné. Fantazíroval, špekuloval, utápal sa v trpkých pocitoch, až to pôsobilo kontraproduktívne. Radšej sa chcel venovať niečomu konštruktívnemu. Dostal elán pátrača a prezeral si pohľadicu, ktorá ho ráno zaskočila. Avšak všetky starosti, strach a iluzórne obavy odložil bokom, prezeral si ju s čírym záujmom.

Pokúšal sa miesto na obrázku lokalizovať, neúspešne. Keď to trvalo niekoľko minút, víťazoslávne nadvihol obočie. Na textúre v pravom hornom rohu si všimol znamienko, malý znak gréckeho písmena beta. Poteśilo ho to preto, lebo chytil horúcu stopu. Týmto znakom bol značený sortiment istého obchodu s heraldickými, archaickými a historickými materiálmi gotického štýlu v Kyjeve. Veľmi dobre ho poznal, Lara ho tam v minulosti niekoľkorát vzala, obľubovala totiž všetky staré, obzvlášť gotické veci. Kúpila si odtiaľ napríklad rytierský štít, či čierne večerné šaty, ktoré na nej vyzerali ohromne dobre.

Jeho radosť prerušilo pípnutie mobilného telefónu. Bola to smska, takmer vyskočil zo stoličky : „O hodinu prídem do hotela, Wilhelmová“. Rozbúšilo sa mu srdce, z hlavy vypadli všetky starosti, milo ho zaskočilo, že reagovala tak priamo. Nie, doterajšie znamenia si nepomýlil, zachytil ich správne. Po víne a návale očakávaní bol už značne rozpustený, tak si radšej rýchlo objednal minerálku. Nechcel na pani svojich predstáv zapôsobiť ako zhýralý ožran.

Príchod Uly Wilhelmovej netrval dlho, ani zďaleka nešlo o avizovanú hodinu. Oblečená bola poloformálne, chcela ísť von, ale zjavne si uvedomovala, že agentov záujem o ňu nie je len pracovný. Po prvých trápnych zdvorilostných frázach a chvíľke ticha sa pokúsila vysvetliť svoj postoj čo najjasnejšie. „Nemohla som sa vám doteraz venovať mali sme na klinike inšpekciu, následne sa závažne zhoršil stav jedného z pacientov, pokúsil sa o samovraždu a...skrátka..chcem povedať, že som s tebou chcela byť, nielen v práci, ale aj takto,“ prehodila vlasmi a správala sa roztomile hanblivo a roztržito. Povedala asi viac ako chcela.

Uvedomil si to aj Félix, začervenal sa ako pubetrtiak a pozrel na druhú stranu stola, nie však na osobu, ktorá to celé vyvolala. „To som rád, viete, teda vieš, tešil som sa sem najmä kvôli tebe. Je to asi neprofesionálne. Holler je veľký prípad, no upadám do rutiny. To, prečo sa mi šlo ráno do práce s prekvapivou chuťou si bola ty,“ oplatil úprimnosť aj Félix. Definitívne prelomil ľady a obaja sa konečne pozreli jeden druhému do očí, teraz už s uvoľneným úsmevom.

Obsah ďalśieho bez mála dvojhodinového, dá sa povedať rande bol vo veľmi uvoľnených intenciách. O práci nepadla ani zmienka, až to bolo obom trápne a tak si dohodli menšiu konzultáciu na klinike. Félix nemohol pochopiť svoje priam až tínedžerské reakcie. Na konci zase zlyhal, miesto bozku, na ktorý mal podľa správania blonďavej psychiatričky absolútny nárok jej len podal ruku. Sama potom zneistela a nevedela čo si má dovoliť. Miesto pracovných obáv, či obáv o svoju bezpečnosť tak Félixovu hlavu najbližšie hodiny zamestnávali myšlienky o tom, ako to celé napraviť. Zmohli ho a ešte oblečený zaspal v sede na gauči svojej hotelovej izby.

Ráno ho však opäť rýchlo vrátilo do reality. Nech bolo akékoľvek, nie pohodové. Všetko bolo v poriadku, až do chvíle, kedy po sprche prišiel k oknu a zbadal auto, ktoré mu bolo dobre známe. Ešte neformálne oblečený zišiel po schodoch na recepciu, kde podal ruku tomu, ktorého na svojej ceste vonkoncom neočakával. „Dobrý deň, pán vyšetrovateľ, čo vás za mnou priviedlo ?“ Na nečakane zdvorilé priatie zareagoval agent Dinis trocha rozpačito, aj sa uškrnul. Po krátkej debate poprosil Félixa, aby ho počkal v hotelovej reštaurácií, vraj ide o vyšetrovanie staršieho prípadu, v ktorom by mu mohli informácie piamo z projektu veľmi pomocť.

“Preidem rovno k veci, prišiel som za vami kvôli prenasledovaniu jedného z vášho kolegov. V poslednom období bol viackrát sledovaný neznámym mužom. Keď mu včera prišiel istý nepríjemný list, podstúpil celú vec nám,” začal inšpektor.

Félixa to nepríjemne zarazilo, hneď si uvedomil podobnosť s tým, čo sa deje v poslednom čase v jeho okolí. “A prečo si myslíte, že by som vám vedel pomôcť ?” Félixov pohľad a gestikulácia boli ľahko čitateľné, to, že pri otázke znervóznel by vycítil aj slepý.

“Keď sme počas vyšetrovania navštívili vaše bezpečnostné oddelenie, dozvedeli sme sa, že ste nedávno nahlásil podobnú udalosť. Vzhľadom k tomu, že ste jedným z..,” Dinis nachvíľu stíchol, nechcel povedať slovo podozrivých, “zúčastnených na celom prípade okolo projektu Choice, museli sme vás navštíviť. Možno pomôžeme vám a vy zase nám.”

Félixov pohľad sa zmenil z rozpačitého na mrzutý. “Zasraní bezpečáci, veď som im vravel, nech o tom incidentne nikomu nič nepovedia, veď mi ani nijak nepomohli, len vyrobili ďalší problém,” hovoril si v mysli a hľadel do stola takým štýlom, že ho div nerozkýval.

“Nič mi k tomu nepoviete ? ,“ prerušil zanovité mlčanie Dinis. “Podľa opisu bezpečnostných pracovníkov vás vraj niekto v nočných hodinách prenasledoval v garážových priestoroch. Vraj ste vyzeral dosť rozhodene.,”pozrel na Félixa ako otec na syna, ktorý niečo vyviedol a nechcel sa k tomu priznať. “Nepoviete nič ani k tomu, že sa vám podobný incident stal aj na poludnie spomínaeho dňa ? To si už ozaj myslíte, že ste nesmrteľní ? Mnohí z oceľového stola si to mysleli, takéto záležitosti nemožno podceňovať...”

Vyšettrovateľ chcel pokračovať, no prekročil hranicu. Félix jednou rukou chlapsky udrel po stole. Nezvykol takto vystupovať, no udalosti posledných dní a Dinisova drzosť v ňom prebudili všetko, čo sa snaźí deň čo deň na jednaniach udusiť. “Dosť bolo, čo sú to za reči. Aký oceľový stôl, aké udalosti, neviem o čom hovoríte. Áno, bol som rozrušený, mal som za sebou ťažké dni, vyzeral som tak žiaľ aj ráno, hneď po tom, ako som vyšiel z postele. O tom, koho by mali záujimať pocity našich bezpečnostných pracovníkov sa eśte porozprávam s nimi samými a verte tomu, že sa im to nebude páčiť”

Dinis však pokračoval ďalej akoby sa nechumelilo. To už Félixa naozaj vytočilo, chcel však predísť prehnaným reakciám, akú predviedol pred malou chvíľou. “Pozrite, nič podstatné sa nestalo. Ak by to bolo tak dramatické ako mi opisujete, nešiel by som za bezpečákmi, ale na políciu. To sa nebojte, mám sa na to dostatočne rád. Čo sa týka nejakého môjho kolegu. Ak je to pravda, je mi to ľúto a rád pomôžem, no predpokladám, že mi k tomu nepoviete nić viac. Preto mi odpusťte predsudok, že ide len o nejaký trik ako zo mňa vytiahnuť niečo, čo potrebujete, aby ste to mohol použiť vo vašom prípade s Choice inc. Preto sa s vami odmietam ďalej baviť. Veď ste sám priznal, že ma tu sledujete. Preboha, že máte tú drzosť tváriť sa, že mi chcete pomôcť,” bez váhaniía svoj výstup uzavrel postavením sa a odchodom od stola. Dinis mu len za chrbtom zvýšeným hlasom povedal, že počká pokiaľ sa ukľudní a že pre neho má zaujímavé informácie. Félix zareagoval iba úškrnom.

Mužnosť z výstupu v ňom však ostala aj ďalej. Žiadna návšteva kliniky sa nekonala. Rozhodol sa svoje plány mierne obmeniť. Wilhelmovú nenavštívil ako odborník zaujímajúci sa o jej prácu, ale skočil do toho rovnými nohami. Pozvanie na obed, opäť debata plná narážiek, náznakov, dve fľaše vína v skorom popoludní a to za čo bol na seba neskôr najviac hrdý, pozvanie na hotelovú izbu. Psychiatrička sama neverila tomu čo robí, ale privolila. Rozpaky vo výťahu, bozky pred dverami izby, za dverami zhodené prvé vrstvy šiat..