Návrat

- Pozri sa na to umývadlo! – skríkol na celú kúpeľňu. – Zase je plné tvojich vlasov.

- Môžu to byť aj tvoje vlasy. Moju rovnakú farbu,  – pokojne sa bránila manželka.

Mužovi na krku navrela žila. Tvár mu celá sfialovela. – Čo nevidíš?

- Vidím to, čo ty. Tebe všetko vadí.

- Vadia mi tvoje vlasy.

- Vadí ti, že dýcham, vadí ti, že žijem.

- Neznesiem neporiadok, - skočil jej do reči.

- Vždy si nájdeš zámienku na hádku, či je to vlas, alebo moja práca. Hádky potrebuješ k životu ako vzduch. Saješ zo mňa energiu. Si ako upír.

- Keby si sa starala o domácnosť ako o seba, bol by som ticho, - postupne zvyšoval hlas.  

- Všade po tebe nachádzam vlasy. Pozri sa na zem! – chytil ju za hlavu a prudko ju zohol.

- Au! Prestaň! To bolí!

- Len sa tam pozri! Vlasy, samé vlasy a voda. Kvapky vody a v nej vlasy. A čo zrkadlo?  

– otočil ju o stodvadsať stupňov. – Je na ňom pasta a odtlačky prstov.

- Práve som ho umyla. Nič tam nie je a pusti ma už konečne!

- Nejač ako pomätená!

Odtiahol ruku tak silno, až na chvíľu stratila rovnováhu a takmer spadla.

- Večne po tebe nachádzam vlasy. Na čo používaš taký gél, onaký šampón, keď ti vlasy aj tak padajú? Koľko peňazí stoja tie tvoje super laky na vlasy?

- Nemôžem za to aké mám vlasy. Ja som si ich nevybrala. Keby som mohla, chcela by som hustejšie, - cítila, že sa prestáva ovládať.

Spory sa dennodenne točili okolo, pre ňu, nepodstatných vecí. Mužovi prekážalo, že odkladá veci na iné miesto, neskôr kvapky vody na umývadle, či stiahnuté žalúzie, potom popadané vlasy. Vždy si našiel zámienku, aby sa s ňou pohádal. Stačilo jediné slovo a začal zúriť.

- Tak s tým už konečne niečo urob! – povedal tvrdo.

- A čo?

- Čo ja viem? Pre mňa za mňa si aj ohol hlavu! – roztiahol ruky.

Žena ho nevládala viac počúvať, ani sa naň viac pozerať. Dennodenné hádky ju pripravovali o život. Každú noc sa modlila, aby sa ráno prebudila inde, len nie doma. Takto to ďalej nepôjde. Manžel jej prerastal cez hlavu.

- Pozri! – manžel sa zohol a zodvihol vlas.

- A kde sa mám, preboha česať?

 - Češ sa tu, ale tak, aby ti nevypadol ani jeden vlas.

- Ale to sa nedá. Mám zakaždým, keď sa potrebujem očesať vyjsť z bytu a česať sa na chodbe?

- Nebuď hysterická! – zareval.

Od zúrivosti udrela päsťou do steny a ucítila prudkú bolesť.

- Si normálna? Choď už konečne ku psychiatrovi, - zaziapal.

Nevenovala mu pozornosť a pozrela sa na ruku. Po hánkach jej stekala krv. Náhle sa zľakla samej seba. Nerozumela kde sa v nej nabrala toľká zlosť, ktorá ju núti ubližovať si samej sebe. Spoločný život s mužom ju oberal o všetku energiu, ale to neznamená, že sa musí za manželove úchylky trestať. Najradšej by sa zbalila a v momente utiekla, hoci nemala kam ísť. Hypotéka na byt, ktorý kúpili len pred nedávnom a hlavne dcéra, ktorú spolu mali, boli prekážkou. Manžel o predaji bytu, ani o rozvode nechcel ani počuť. Týral ju svojou tvrdohlavosťou, akoby skúšal dokedy vydrží.

- Už mám toho po krk. Prečo nesúhlasíš s rozvodom? – vyprskla.

Prešiel okolo nej a zabuchol za ňou dvere. Vedela, že udrela na nesprávnu strunu a dúfala, že dcéra nič nepočula, ale veľmi o tom pochybovala. Mala si radšej zahryznúť do jazyka. Najviac jej bolo ľúto práve jej. Mala iba osem rokov a v otcovi sa videla. Manžel dcéru miloval, ale ženu neznášal.

      O chvíľu vyšla z kúpeľne. Dcérine dvere boli zatvorené a manžel sedel v kuchyni. Odišla teda do obývačky a celkom vyčerpaná si ľahla na pohovku. Oddelené spávanie bolo jedinou výhodou spoločného života s manželom. Len, čo zaspala zobudili ju hlučné hlasy za stenou. Susedov počula prvýkrát, trochu ju to zaskočilo. Vedľajší byt bol doposiaľ tichý, preto si myslela, že v ňom nik nebýva. Našťastie hlasy za moment stíchli a ona zaspala.

      Nasledujúcu noc mala problém zaspať, lebo susedia sa vadili ešte hlasnejšie. Muž kričal, že v celom byte je neporiadok, a vyčítal žene, že sa mu nevenuje. Niečo jej to pripomenulo.

      Tak to išlo ďalej. No čo noc sa z vedľajšieho bytu ozýval krik, raz kvôli neporiadku, inokedy kvôli deťom, a po hádke počula hlasný plač. Raz to už nemohla viac vydržať. Vyletela z bytu a zaklopala na vedľajšie dvere. Ani po opätovnom klopaní jej nik neotvoril. V byte panovali ticho, akoby v ňom nik nebýval. Akonáhle sa však vrátila do postele, hádka za stenou pokračovala. Nezostávalo jej nič iné, ako si ľahnúť k manželovi.

      Ráno sa spýtala muža a dcéry, či v noci niečo nepočuli. Tvrdili, že nie, ani čo by sa proti nej spikli. Do práce prišla nevyspatá, nervózna a celý deň ju bolela hlava. Potom, čo sa večer dovliekla domov, manžel na ňu vychrlil prúd výčitiek. Stála pred ním ako obarená pozerajúc sa mu do tváre, neschopná vydať zo seba hláska. Bola na smrť unavenú a preto nemala silu argumentovať. Zo susedného bytu sa razom začal valiť hysterický krik. Suseda kričala, že to s mužom nevydrží, a vyhrážala sa, že odíde. Eva s ňou súcitila. Sused nerozumel, prečo sa brali. Chápala aj jeho. Nešlo jej do hlavy ako tak môžu žiť. Nežila tak aj ona? Dennodenne sa s mužom hádala, ponižovala ho, aj seba, a navyše tým ubližovala dcére, ktorá bola tichým svedkom. Čo si o nej myslí? Ako to celé prežíva? Zaujímalo ju tu niekedy? Načo sú hádky? Možno ani neexistujú takisto ako susedia. Možno sú iba v jej hlave, napadlo jej.

- Nemôžeš navariť aspoň raz niečo normálne? To, čo varíš by nezožral ani pes, - muž ju vrátil späť do reality.

Nadýchla sa, aby niečo povedala, ale vtom, iba na krátky moment mala dojem, že zastal čas a hlasy za stenou stíchli. Mužove pery sa chveli od rozčúlenia. Podišla k nemu a chytila ho za ruku. Usmiala sa na neho a pobozkala ho.