META(fora)

V garsónke svieti mesiac, konská hlava ako projekcia na bielej stene hľadá svoje telo. V tejto krásnej scenérii ležíme – ja a on.

***

            Sedím v (jedinej) izbe s vyloženými nohami na stole, zazvoní zvonček, nepamätám si odkedy zvonček máme, vlastne u nás nikto nikdy nezvoní. Za zatvorenými dverami stojí moja ryšavá spolužiačka z univerzity, o malú chvíľu jej otvorím. Pri neznámom nápoji sa rozprávame ako najlepšie kamarátky, nezdá sa mi to divné, hoci sme sa rozprávali iba párkrát v živote. Opäť zvláštny zvuk, ktorý by som na tomto mieste a v tomto čase nečakala, kľúč v zámke, po druhýkrát sa otvárajú dvere. On to byť nemôže, je príliš skoro.

            Stará žena sa predstaví ako jeho teta. Obehne všetky izby, všetko je priestranné, dlhé chodby, na ich konci zrkadlá. Neznáma známa si dôkladne obzerá každú časť nášho príbytku, na rad prichádza toaleta. Zúrivo vybehne a vyčíta mi, že v spomínanej miestnosti nemám osviežovač vzduchu. Nemôže to zniesť, je to nehorázne, poburujúce, neprípustné! Nedokážem ovládať svoj hnev, kričím na ňu a v amoku vysvetľujem, že je to môj byt, že si tu budem robiť, čo ja chcem a ako chcem. Jej oči iskria, vrásky sa napínajú a následne uvoľňujú, prisahá, že zničí náš vzťah, že nás rozdelí a že neprestane, pokým sa nestratím. Odchádza. Ryšavá spolužiačka spí na gauči prikrytá bielou plachtou.

***

            V nadýchaných perinách hladkám svoje nahé telo, cítim aj čiesi iné ruky, dotýkajú sa mojich pŕs, stláčajú ich z celej sily, brušká prstov sa kĺžu k pupku... s úsmevom sa otočím. Vidím vedľa seba ležať starú ženu, jej pokožka je biela ako múka, scvrknutá do kožných priehlbiniek a jamiek, na krku a tvári má starecké škvrny, jej vlhké ústa bez zubov sa blížia k mojim... Chcem odísť. Je šialená. Zo skrine v rohu miestnosti vyletí moľa a sadne mi na pravé líce, za ňou letí druhá, je ich stále viac, o malú chvíľu už nič nevidím, celá moja tvár je pokrytá prašivými molími krídlami a stovkami tenkých nožičiek.

***

U starej mamy v obývačke máme tradičné rodinné stretnutie. Cítim nervozitu a nepokoj, očami hľadám sesternice, musím ich nájsť, hovoriť s nimi, je to dôležité, ostatní nič nevedia, netušia, že...Takmer vyskočím z fotelky, bežím k druhej izbe,  ktorá je nekonečne ďaleko. Sú tu. Sedia na koberci. Kľakám si k nim a prosím, zúfalo ich prosím. Musíme ostať spolu, musia byť pri mne. Tri farby musia byť spolu, ja som červená, ony modrá a zelená. Nemôžu ma opustiť, lebo vyhrá a zničí ma. Tri farby musia byť spolu, opakujem dookola.

Kráčajúc vedľa seba vchádzame späť do obývačky, kde sedia ostaní nevedomí a ďalej popíjajú, jedia, žartujú. Sú tu ďalšie dvere, vchod do inej  izby. Starena ich otvára, vidím ryšavú spolužiačku ako sa usmieva, hrá na klavíri, číta, usmieva sa, stále sa  usmieva, ale ja to viem. Nie je to pravda. Pozriem sa znova, v izbe, ktorá je veľká asi ako klietka menšieho zvieraťa v ZOO, sedí tá istá spolužiačka pripútaná kovovými reťazami, z chrbtice jej trčí retiazka a na jej konci je dokonalý krúžok. Musím ho preťať. V ruke držím sekeru, dvíham ju nad hlavu, ruky stareny sa načahujú a ovíjajú moje telo. Zatnem.

            ***

            Počujem ako sa zatvoria dvere a ako sa dvakrát otočí kľúč v zámke. Už odišiel do práce.