Reason - 17. kapitola

17. Kapitola

Posledný deň jeho pracovnej cesty bol len do neba volajúcim mrhaním času. Félix si dobre uvedomoval, že prípad Holler zrejme vyriešil. Uvedomoval si aj to, že ho doma čaká kopa ďalšej práce a starosti týkajúce sa jeho bezpečnosti. Napriek tomu sa zachoval laxne, s vedomím, že stráca minútu po minúte mávol nad povinnosťami rukou a čiastočne aj kvôli nim samotným podstúpil v Nemecku akési dovolenkové besnenie. Pol dňa sa napchával tým najlepším, čo v hoteli mali a vyvolával na mobil jeho Uly. Po niekoľkominútových prehováraniach napokon podľahla. Aj ona sa zachovala nezodpovedne a z kliniky odišla, napriek tomu, že ju čakala vizita a papierovačky.

Spolu strávili vskutku infantiulný deň, plný prehliadiek historických pamiatok, pohostení v dobrých reštauráciách, dokonca padlo aj zopár spoločných fotiek, za čo sa obaja hanbili zrejme najviac. Nikdy nemali radi pohľad na typicky konzumný turizmus, teraz sa stali jeho pevnou súćasťou. Všetko to zabalili do modrého neba, ktoré si vo svojich predstavách pri spoločných chvíľach pre seba vytvorili. V podvečer sa dostali na hotel, kde bolo jasné k čomu dôjde. S vedomím, že sa teraz dlhšie neuvidia nasledovalo hneď niekoľko vášnivých hodín.

Po tom, čo Félixova iste najobľúbenejšia lekárka odišla, ostal sedieť v hotelovej izbe sám. Necítil sa dobre. Cestuje veľa. Často prichádza, odchádza, naučil sa k ničomu sa neviazať. Hotel, v ktorom strávil niekoľko posledných dní, a kde zažil to, po čom už dlhšie túžil mu však prirodzene prirástol k srdcu. Keď si uvedomoval, že sa má ráno vrátiť do chladného sivého Kyjeva, pocítil nostalgickú úzkosť. Radšej si teda dal drink a pokúšal sa zaspať.

Nešlo to tak ľahko, ako predpokladal. Bol nervózny, iba sa prevaľoval. Nadránom svoju snahu vzdal a zapol svetlo na spálňovom stolíku. Do ruky vzal pohľadnicu cintorína, ktorú vytiahol zo spisov k prípadu Holler. Po zopár minútach bezcielneho ohmatávania kúsku papiera, zdvihol telefón a vytočil číslo svojej sekretárky. Neuvedomil si koľko je hodín, Prekvapenému ženskému hlasu sa tak musel ospravedlňovať a vysvetľovať to, že volá kvôli veľmi diskrétnej záležitosti.

Chcel si totiž naplánovať akúsi vlastnú detektívnu akciu, ktorej cieľom bude vypátrať osoby, ktoré mu v poslednom období strpčujú život a zastrašujú ho. Nestrácal čas, toho už premrhal počas zaľúbeneckých prechádziek ulicami mesta dosť. Napriek tomu, že prakticky nespal, plánoval pracovné záležitosti celý deň. Bol rád, keď mu sekretárka odľahčila a miesto ignorovania prehnaných, skororanných požiadaviek, do harmonogramu aktívne zapojila aj samu seba.

Po približne dvadsaťminútovom hovore si Félix s prekvapením všimol, že vonku začína svitať. Odrazu sa ho zmocnila veľká únava. Celú noc nespal, netrápilo ho, že je zmorený. Až teraz, ráno, keď si všimol ako slnko stúpa na oblohu a ľudia za oknami hotela prejavujú prvé náznaky pohybu, začiatku d'na. Ako keby si uvedomil, že má voči ostatným hendikep. Času na ľutovanie sa mu však neostávalo veľa, lietadlo odlietalo už o hodinu a pol. Radšej sa šiel rýchlo najesť a dať sa ako tak dokopy.

Ani rýchle skoncentrovanie sa však nezabránilo tuhému spánku v lietadle, ktorý prerušil iba personál pri pristátí. Hneď na letisku, kde Félixa čakalo služobné vozidlo, ho čakali dobré správy. Bezpečnostní pracovníci vyhodnotili situáciu v jeho dome ako bezriziskovú. Dovolili sa mu tam vrátiť, dokonca ho k domu aj sami zaviezli. Bolo mu veľmi príjemné vrátiť sa k starým rituálom jeho vlastného priestoru. Ocenil aj profesionalitu pracovníkov, ktorí napriek detailným prehliadkam nechali všetko nedoktnuté na svojom mieste, ako keby sa s ničím ani nehýbalo.

Ajtak sa však nedokázal zbaviť nepríjemného pocitu. Súkromie bolo v tomto dome definitívne odbúrané. Aj v minulosti pokladal svoje domáce hniezdo za jediné miesto, kde si nemusí dávať pozor na jazyk, nemusel sa namáhať klásť doôaz na ostražitosť pred narušiteľmi. A ako to dopadlo. Stala sa z toho nočná mora, zanechala v ňom len traumu, práve kvôli tomu, ako vysoko si považoval svoj dom, svoje súkromie za sväté. Už to nikdy nebude také ako predtým. Povzdychol si, najedol sa a odišiel do mesta.

Síce mal veľké plány, no značne z nich upustil. Chcel sa iba zahrať na detektíva. Najprv zamieril do obchodu, v ktorom bola kúpená záhadná pohľadnica cintorína. V obchode pristúpil k pokladni a pohľadnicu vytiahol. Až vtedy si spomenul ako v polospánku diktoval sekretárke denný program, ktorého súčasťou mala byť aj jej návšteva v obchode, v ktorom práve stál. Pohľadnicu zasunul spať do tašky, vzal z pultu akúsi starú oklultistickú knihu a zaplatil za ňu. Nechcelo sa mu totiž vysvetľovať všetko odznova. Keď vyšiel na ulicu, knihu zahodil do koša a vytočil sekretárkine číslo.

“Dobrý deň, áno bola som tam. Predavač mi najprv nevedel pomôť, no jeho známy vedel, kde to je. Dostanete sa tam žltou trasou metra a následne piatimi minútami autobusom, alebo vám zavolám služobný voz ?,” hovorila sekretárka na druhom konci linky. Félix nechcel, aby si o ňom vo firme mysleli, že blázni a na cintorín sa radšej vydal sám. Prechádzka metrom, ani následný pohľad na utrápených ľudï v autobuse mu veľmi nepomohli. Po poslednom zážitku zo služobnej cesty šlo o veľmi silný kontrast. Pátranie a akási detská túžba po odhaľovaní tajomstiev ho však hnali vpred, ani sa nezamýšľal nad tým, že je to možno nebezpečné, alebo naopak, že možno preháňa a nič ho v cieli nečaká.

Po tom čo z autobusu vystúpil, vydal sa smerom mimo obytnej zóny. Nebol si istý smerom, vyzeralo to ako keby mieril k neďalekej dialnici, nikde nič, len cesta a nepodmanená olovnato sfarbená zeleň okolo. Po tom čo prešiel popod už skutočne industriálne pôsobiacim mostom, zbadal asi sto metrov od neho, v strede neobstaranej buriny, stojacu masívnu čiernu bránu. Áno, asi bol v cieli.

Začal sa drať vyše metra vysokou trávou, ani netušil kam došľapuje, cítil sa ako hlupák. Po krátkom boji prišiel k bráne, po ktorej zdolaní ostal prekvapený tým, že zeleň za ňou už nebola bujarou, ale pekne úpraveným trávnikom. “Ja debil,” povedal si v mysli, keď v diaľke na druhej strane zbadal druhú vstupnú bránu, zjavne udržiavanú a vedúcu z asfaltového chodníka. Očistil si nohavice od nachytaných bodliakov, zapálil si cigaretu a vydal sa smerom vpred.

Po zopár minútach sa dostal k scenérii, ktorá vyzerala nápadne podobne obrazu z pohľadnice. V jej hlavnej časti bolo zopár pekne zdobených starých hrobov, v pozadí melancholické súsošie. Vytiahol pohľadnicu zo zadného vrecka nohavíc, položil si ju do zorného poľa a pokúšal sa zachytiť presný uhol fotografa, v čase, keď fotku pre pohľadnicu robil. Asi po troch minútach ostal stáť ako z kameňa, chytil presný pohľad fotografie. Pokúsil sa svoje periférne videnie obmedziť natoľko, aby sa prispôsobil objektívu použitého fotoaparátu. Na cintoríne bolo ešte zopár ďalších návštevníkov. Hoci nešlo o príliś známu lokalitu, navštevovali ju zrejme pozostalí na tomto mieste pochovaných ľudí.

Vyzeral ako blázon, stál v jednej prikrčenej polohe niekoľko minút. Všimli si to aj ľudia, ktorí šlo okolo, jeden z nich sa dokonca spýtal na to, či je v poriadku. Félix neodpovedal, ďalej porovnával nepríčetným pohľadom fotku s realitou. Po pár minútach zaostril na pravý okraj fotky. Uvedomil si, že jeden z hrobov, ktoré pred nim fyzicky stoja na pohľadnici nie je. Šlo o pomerne nenápadný, klasický židovský hrob, zjavne neskoršieho dátumu výroby ako ostatné náhrobky okolo neho. Podišiel k náhrobnému kameňu a opísal si meno, ktoré na ňom bolo vyryté. To sa už jeho smerom začalo pozerať aj niekoľko ďalších ľudí. Zaregistroval to aj on sám, rýchlo sklonil hlavu a svižne opustil atmosferické miesto. Cítil sa ako keby učinil veľký objav.