Reason - 18. kapitola

18. Kapitola

Doma si sadol k počítači a ponoril sa do práce. Nešlo ani zďaleka o veci týkajúce sa projektu. Ba naopak. Stále horel horúčkou Sherlocka Holmesa. Meno zo židovského náhrobku starostlivo lúštil. Nebolo to jednoduché, archaické písmo vyryté špeciálnym ornamentom nebolo pre “nežida” zreteľné, Félix sa so samotným čítaním trápil asi hodinu. Keď si porovnal krivky písmen so vzorom, ktorý našiel na internete, dospel konečne k výsledku. - Jonáš Burutz.

Príbeh tohto úbožiaka mohol byť kľúčom k vyriešeniu Félixových súkromných záhad. Nevedel prečo, ale intuitívne cítil, že pohľadnica, nový hrob, to všetko do seba zapadá a niekto mu tým chce niečo povedať. Po chvíli vytočil číslo krajskej márnice a vyžiadal si preverenie mena, ktoré vypátral. Keď mu pracovníci zamedzili informácie s odô vodnením, že tak delikátne veci neposkytujú na počkanie, naštval sa, zavolal riaditeľovi inštitútu, ktorého poznal osobne a vyžiadal si všetky dostupné informácie, vrátane pitevného spisu. Síce sa to jeho známemu nepáčilo a rozprával sa s ním ako s bláznom, prisľúbil mu, že všetko, čo požaduje, zabezpečia do konca týždňa.

Ani to však pátračského ducha v jeho vnútri neumlčalo. Ležal na posteli a pozeral na oheň, praskajúci v jeho krbe. Stále platilo to, čo pociťoval už ráno. Ako keby nebol u seba doma. Niečo bolo cudzie, niečo bolo iné. Hoci všetko vyzeralo nedotknute cítil, vedel, že sa niečo zmenilo.

Ďalšia zvláštna noc, obrovská únava a spánok nikde. Nepokojný pohľad na krb sa začínal meniť na prieskum povrchu kovového rámu okolo ohniska. Niekoľko desiatiek minút myslel, že sa mu to zdá, ale áno, teraz si bol istý. Postavil sa, priblížil sa ku krbu a prstom prešiel po znečistení akéhosi kriedového prášku. Bola to omietka zo steny nad krbom. Keď si to uvedomil, posunul Molierovu repliku, ktorá visela o čosi vyššie. Časť steny bola jasne upravená novou omietkou a náterom. Bezpečnostní pracovníci tam museli narýchlo zakrývať nejakú nerovnosť.

Keď si to Félix uvedomil, začal nepríčetne nechtami škrabať bublinkový poter na inkriminovanom mieste. Sťahoval vrstvu za vrstvou, šlo to ľahko. Pracovníci museli vadu opravovať narýchlo. Keď sa dostal asi tri centimetre pod poverch náteru, poľavil. Cítil, že prstami prechádza po akýchsi ryhách, nie rovných, ale pravidelných. V0 sivobielej machuli nebolo zrejmé, či ide len o nerovnomernú dieru, alebo nejaký žliabok, napríklad pre elektrické vedenie. Ako fanúšik krimi filmov vedel, čo má robiť. Zbehol rýchlo do suterénu, kde sa začal horúčkovite hrabať vo veľkej kovovej truhlici.

Z ulice pôsobil jeho dom, ako keby sa v ňom konala veľká párty. Cez schodové okno bolo vidieť Félixa, pobehujúceho uprostred noci ako blázna, hore – dole, z domu sa šíril hluk a všetky svetlá boli zažaté. Asi na tretí pokus sa Félixovi podarilo nájsť to, čo hľadal. V jednej z komôd našiel tekutý smalt v plechovke. Používal ho ešte, keď jazdil na svojom starom aute. Stále sa mu robili diery na podvozku a smaltom ich zatieral. Vzhľadom k dlhej dobe od posledného použitia bola plechovka trocha zatuhnutá, z povrchu sa však dalo zotrieť toľko, koľko vášnivý expertízny technik potreboval. Polievkovou lyžicou natrel povrch steny, sadol si na posteľ a čakal.

Prešla asi hodina. Vôbec si to neuvedomil, už ani nemyslel, bol v akomsi mikrospánku. Keď bola hmota na stene dosť pevná, s utierkou ju opatrne odlepil od steny, položil na stôl a zase vbehol do suterénu. Vrátil sa s kriedou v ruke. Vtedy si uvedomil absurditu situácie. Skoré ráno, dom obrátený hore nohami, zvesený obraz, deravá stena a on v spodnom prádle, celý ufúľaný s detskou kriedou v ruke. Nezdržal sa a spustil psychotický smiech. Po chvíli, ako keby sa nič nestalo, zvážnel a začal kriedou besne pretierať smaltovaný chuchvalec na stole.

Keď začali ryhy v stene dávať zmysel, zmeravel Bolo to ďalšie meno. Pomerne jasne sa mu na malom čiernom kúsku čiernej hmoty vyrysovalo meno Katrin Kovacs. Žasol. Z časti ho to desilo, z časti tešilo. Bolo už totiž takmer isté, že pohľadnica, prenasledovanie, ten zvláštny pocit, nič z toho nie je náhoda a ako celok môže dávať zmysel. Určite sa nájde nejaký kľúč, riešenie. Napriek tomu, že bolo viac ako pol štvrtej ráno, ani neváhal a opäť vytáčal číslo svojho známeho z patologického inštitútu.

Tón hlasu na druhej strane linky bol tento krát značne podráždený. Pre nočné bláznenie svojho známeho nenašiel patológ pochopenie, Félix mal čo robiť, aby mu nepoložil telefón. Až po pripomenutí toho, koľko krát pomoc smerovala opačným smerom dosiahol to, že mu vyšiel v ústrety a rozospatým hlasom prisľúpil spisy k obom prípadom, ktoré mu bláznivý nespáč nadiktoval.

Ani to Félixovi nestačilo. Spánok sa stal zbytočnosťou, nepokoj vo vnútri zvíťazil. Nebolo ani šesť hodín a už vo svojej kancelárii sedel bledý, celý ufúľaný a prefajčený. Prioritou bolo uzavretie prípadu Holler. Príprava podkladov k vážnym prípadom, pri ktorých je nutné aj jeho šetrenie trvalo niekedy aj pol dňa. Radšej sa teda nikam neponáhľal, zrušil všetky dohodnuté stretnutia a sekretárku uvoľnil domov. Chcel jej tak okrem iného prejaviť vďaku za to, že dokáže znášať jeho vrtošivé správanie a ako jediná ho berie pri pátraní na vlastnú päsť vážne.

Do posudku k prípadu potrebuje agent veľmi detailnú dokumentáciu. Množstvo lekárskych a právnických potvrdení, obrovskú kopu čestných prehlásení a to najťažšie – správnu prácu s paragrafmi, výber najvhodnejších legislatívnych obratov z činnosti projektu týkajúceho sa zákonníka. To hlavné potom na záver. Samotné vyjadrenie agenta a riaditeľa oddelenia. Tento krát hral obe úlohy. Vačšinou nemal strach z rozhodnutí. Keď podpisoval povoolenia na vykonanie zákroku, vačšinou ani nemyslel na to, čo vlastne potvrdzuje.

Tento krát, nevedno prečo, zmeravel, bolo mu akosi nevoľno. Odrazu si uvedomoval, čo svojim podpisom vykoná. Mal zlé svedomie. Zrejme kombinácia stresu a nedostatku spánku spôsobila to, že nemyslel racionálne. Miesto zdravého odstupu sa do situácie vžil, dokonale ju precítil. Na ramenách mal odrazu obrovskú zodpovednosť, zväzovala mu ruky, akoby nimi nemohol ani pohnúť. „Čo to robím, veď ja sa vlastne hrám na Boha.“ Bolo až neuveriteľné aký myšlienkový smog sa mu odrazu začal sypať hlavou. Nikdy predtým sa s tým nestretol. Považoval sa za moralistu, ktorý chce robiť dobro, pomáha spoločnosti, ozdravuje ju. Bol na to hrdý. Ako mladý chlapec netúžil po materiálnych statkoch, ale práve po slobode duše, voľnej mysli. Chcel za sebou niečo zanechať, niečo vybudovať, napísať ľudstvu odkaz.

V tejto chvíli sa vśak cítil mŕtvy, akoby princípy, na ktorých všetko staval vybudovali svoj kontrastný obraz. Veď toto predsa nemôže. Byť Bohom. To je predsa v rozpore so všetkým, čím je, teda čím si myslel, že bol. Spis o verdikte chystal štyri hodiny, na podpis čakal v tejto chvíli už dve. Psychotický prejav Félixoveho správania si na jeho šťastie nikto nevšimol. V celom krídle budovy bol sám, nepristihla ho ani sekretárka, ktorú poslal domov. Sám zo seba mal pocit ako z blázna, ktorý stojí na rázcestí. Nevedel prečo, ale v jeho postoji sa niečo zmenilo. Sedel na stoličke ani sa nepohol, iba prsty pravej ruky farbil cigaretou dožlta.

Pokúšal sa so sebou niečo spraviť, otvoril okno, fajčíl už na ňom. Pohľad na projektovú ochranku a pletivo okolo objektu mu však veľa entuziazmu a pokoja nedodalo. Ako na vykúpenie pozrel na žltú ikonku, ktorá rozsvietila svojim zobrazením monitor jeho notebooku. Prišiel email. Vačšinou tejto komunikácii neprikladá žiadnu vážnosť, no tento krát sa tešil ako malé dieťa. Ako keby to malo vyriešiť jeho dilemu. Ďalšia hlúposť naväzujúca na vagóny vlaku jeho niekoľkohodinového šialenstva.

Mozog mu mohol konečne opustiť ťažké mračno, ktoré mu sadlo na dušu. Ako malý chlapec dychtivo hľadel do monitoru, keď mu svetlá v očiach začali opäť zhasínať. Odosielateľom správy bol totiž Komratov mladší. Šlo o akési varovanie. Vedel, že ho Félix nechce vidieť, vyhýba sa nenútenému osobnému stretnutiu. Rozhodnutie vykonať zákrok jeho rodičov sice ešte nepadlo, no snažil sa zastaviť celý proces ešte v jeho počiatku. Podstatou emailu bolo v podstate vyhrážanie sa, že ak bude agent naďalej odmietať stretnutie, vynúti si ho súdnou cestou. Za iných okolností by sa nad celým obsahom Félix nezamýšľal, zrejme by celý text ani nedočítal. Teraz v šedej psychóze však panikáril, bolo mu fyzicky ešte horšie, začali sa mu triasť končatiny a bojoval s nesmiernym nutkaním odpísať mladému Komratovovi, že má pravdu, že zákrok nie je nutný, on nie je Boh a on sa ani neodváži liezť mu do kapusty.

Dnes zjavne nešlo o bežnú úzkosť, ktorú pociťoval častejšie. Vedel, že je zle. Keď sa mu rozbúšilo srdce, začal pociťovať problémy s rovnováhou a oči nedokázal udržať na jednom bode, bolo aj jemu samému jasné, že toto bude niečo vážnejšie. Ani nevie, čo sa dialo. Do akejsi mozaiky sledu udalostí sa mu vliali písmena emailu, telefonát sekretárke, otvorené okno, Hollerov spis a Larina tvár. Prebudil sa s obrovskou bolesťou hlavy a nevedomím o tom, kde sa nachádza.

Keď si uvedomil, že leží v horizontálnej polohe a je oblečený v bielom pyžame, pochopil, že je v zdravotníckom zariadení. Napriek stiesneným, úzkostlivým pocitom a neznesiteľnej bolesti hlavy bol konečne vo svojej koži. Myslienky mal opäť utriedené tak ako zvyčajne, vedel, kto je, myšlienkové procesy mu neprebiehali chaoticky a protichodne ako pred pár hodinami. To však vyvolalo ďalšiu starosť. Dobre si uvedomoval, že to čo prežil v úseku, na ktorý si matne spomína bolo čírym bláznením. Oprávnene sa obával toho, že zariadenie, v ktorom je práve umiestnený bude psychiatrickou klinikou.

To by bola irónia. On, čo pomáha bláznom a posadnutým ukončiť ich trápenie, odrazu sám leží v akejsi neoficiálnej klietke, odkázaný na názory a posudky druhých. „Veď, dalo sa to čakať. Nie som prvý, ani posledný, “ hovoril si s úškrnom popod nos.