Reason - 19. Kapitola

19 . Kapitola

Snažil sa trocha rozhýbať. Metadon v kombinácii s ďalšími tíšiacimi liečivami spôsobili, že jeho schopnosti hýbať končatinami, alebo otáčať hlavou boli len veľmi obmedzené. Zmysly mal otupené ešte viac. Napriek tomu, že sa vehementne snažil, obzrieť svoje telo, čo s ním presne je, nešlo to. Bolo to stiesňujúce. Nebol si istý okolnosťami, poslednými hodinami, mal trocha strach, že sa mu stalo niečo vážne. „Sedel som na okne, mohol som z neho vypadnúť,“ hovoril si v mysli. Ešte viac ho desilo, že v rukách nemal takmer žiaden cit. Chcel sa v lehátku posunúť do vzpriamenejšej polohy, no nemal sa ako zaprieť, stále videl len hmlisto bledý strop.

Keď sa celou silou zaprel svalmi trupu a pomohol si aj nohami, podarilo sa mu prehodiť sa na bok. Vydýchol si, keď uvdel, že na pravej ruke leží a ľavá mu visí cez prsia. Bolesť je niekedy slastná. Pichľavá a ťahajúca sa celou jeho rukou (vyvolal si ju tým, že priľahol zápästie, v ktorom mal zavedenú infúziu) ho presvedčila o tom, že nie je ochrnutý, cit má a asi ide len o to, že je mátoha pod vplyvom tvrdých anestetík.

V tom mal pravdu, avšak stále nevedel, čo s ním vlastne je. Prečo ho držia pod tak tvrdými drogami. Nech sa na to pozrel akokoľvek, stále mu z rovnice vychádzalo, že sa nachádza na psychiatrickej klinike. Nepomohlo mu ani to, keď sa mu konečne začal rozjasňovať zrak. Po veľkej námahe dokázal rozoznať len zamrežované okná a biele závesy. Nevidel ďalšie lôžko, ani nič nepočul, usudzoval tak, že je v miestnosti sám. Po ďalšom precitnutí sa mu podarilo pohnúť rukami, pretočiť sa na druhý bok a čiastočne tak uľaviť pravici, ktorá pod Félixovým telom a s mierne uvoľnenou infúziou začala modrať. Na druhej strane zbadal dvere s nápisom. Snažil sa naň zaostriť pohľad, no bolo neskoro. Uvoľnená hadička infúzie mu začala do žíl opäť vpravovať lieky, ktoré mu postupne zatvorili oči a priviedli do bezsennej tichej tmy.

Prebudil sa až na druhý deň. K vedomiu ho pritiahli hlasy, ktoré okolo seba počul. Bola to Lara a zdravotná sestra. Lara sedela na kraji jeho postele a s nepríjemne zvrašteným obočím sledovala ako Félixovi vyberajú z ruky infúziu. Pre neho to bolo veľmi príjemné, známa blízka osoba mu mohla konečne všetko normálne vysvetliť. Hoci sa do reality dostával pomaly, Larin smiech ho veľmi rozveselil. Smiala sa mu z toho, čo blúznivo bľabotal. „Aká klinika, aký blázon ? Áno bláznom naozaj si, veď si pomaly týždeň nespal, bol si nonstop nachlastaný skoro nič si nezjedol,“ rehotala sa a hladila ho po vlasoch.

Nenachádzal sa na psychiatrii ako si veľavravne namýšľal. Bol v mestskej nemocnici. Lara ho v jeho kancelárii našla po tom, čo sa mu asi dvadsať krát nedokázala dovolať. Ležal na zemi a v popálenej ruke držal cigaretu, ktorá zjavne zhasla až na jeho tkanive. Okamžite volala záchranku. Nepodarilo sa jej totiž prebrať ho. Lekári diagnostikovali akúsi formu šoku vyvolaného veľkým vysilením, stresom, požitým alkoholom a nedostatkom spánku. Lara vedela ako to v projekte chodí, a tak starostlivo ustrážila, aby zdravotníci vošli do budovy zadným vchodom a to, ako Félixa kriesia, nikto nevidel, ani sa o tom nedopočul. Félix v nej v tejto chvíli pocítil veľkú oporu, no zároveň sa sám zdesil svojho stavu, toho, čo sa s ním deje. Samotný fakt, že si pripúšťal psychiatrickú intervenciu neveštil nič dobré.

Dozvedel sa aj to, že po kolapse spal takmer celé tri dni. Spánok a umelá výživa mu doplnili energiu natoľko, že ho boli lekári ochotní vo večerných hodinách prepustiť domov. Lara ho nechcela nechať samého, vzala si na ďalší deň voľno a šla do jeho domu s ním. Ani sa nemusela pýtať na súhlas. Obaja to pociťovali ako samozrejmosť. Celú cestu k jeho domu šoférovala Lara. Ani spolu neprehovorili. Félixovi bolo trápne, že ho videla tak slabého. Okrem iného si bol vedomý aj toho, ako chladne sa k nej v poslednom čase správal, dokonca ju čas od času ohováral. Ocitol sa tak v trápnej a pokornej situácii. Lara sa ju pokúšala nadľahčiť, no on na to nereagoval.

Doma si rýchlo ľahol spať. Prekvapilo ho, keď si k nemu bez okolkov priľahla aj jeho opatrovateľka. Chvíľu premýšľal, či Lara nemyslí aj na niečo iné, než len spánok v pohodlnej posteli. To aký bol vyčerpaný však znemožnilo akýkoľvek pokus o nadviazanie intímnejšieho kontaktu. Ten bol dosť intímny aj bez sexuálneho podtextu. Lara sa totiž k jeho zmorenému telu privinula a príjemne ho hriala. Zaspal priam ako dieťa.

Keď ráno otvoril oči, cítil teplý dych na svojom krku a Larinu ruku na jeho šiji. Páčilo sa mu to, no ajkeď nevedel prečo, pokladal to celé za nezmysel, nechcel si to ďalej užívať, pokladal to za niečo zlé. Opatrne chytil Larinu ruku a položil ju pozdĺž jej tela. Z postele vykĺzol tak, aby ju neprebudil, a keď sa dostal z izby, nezdržal sa ani rannou hygienou. Obliekol si veci pohodené po obývačkovom zariadení a v tichosti zmizol.

Šiel rovno do práce. Hoci sa cítil sám pred sebou zahanbene a vydesene. Nevedel totiž, čo sa tam s ním nedávno stalo. V kancelárii našiel všetko tak, ako to tam nechal. O tom, čo sa stalo nevedela ani sekretárka, Lara jej chytro odkázala, že si Félix zobral na niekoĺko dní nečakané voľno. Asistentka bola tak disciplínovaná, že sa do kancelárie svojho šéfa neodvážila ani vkročiť. Félix rýchle vypol zapnutý počítač, kde v okne svietil email od Komratovova mladšieho. Reagoval konečne normálne. Hoci pociťoval úzkosť a rozpaky z minula, vedel, že svojim stavom spôsobil značný časový sklz vo viacerich veciach týkajúcich sa projektu. Okamžite preto popodpisoval niekoľko vykonaní zákroku, spoločne s tým Hollerovým. Cítil sa pri tom ako vojak SS, stojaci zoči voči bezbranným odsúdeným na smrť.

Po tom, čo svojim podpisom popravil osem ľudí, uvidel na služobnom telefóne niekoľko zmeškaných hovorov. Väčšina z nich bola od jeho známeho z patologického inštitútu. V tom okamihu si spomenul, čo sa v jeho kancelárii okrem nervózneho fajčenia cigariet stalo. Spomenul si na znehybnené ruky, šedé škvrny v pohľade, srdce v krku, jeho zvýšený tep, nemožnosť sa nadýchnuť. Nielenže si na to spomenul, nevoľnosť sa okamžite vrátila. Musel otvoriť okno, sadnúť si, rozopol vrchný gombík košele, snažil sa z hlboka dýchať a zavrel oči. Následne prišla otrasná pichľavá bolesť hlavy, ktorá začínala v spánkoch a postupovala celou hlavou postupne až k temenu.

Celý vystrašený z toho, čo sa to s ním deje vydržal sedieť v kancelárii ďalších dvadsať minút. Potom schmatol telefón a aj napriek neustupujúcej bolesti a problémom s rovnováhou prebehol okolo asistentky. Aj ona vtedy pochopila, že sa niečo deje, že to nie je normálne správanie. Napriek tomu sa ho snažila ignorovať. Vedela, že nemá rád otázky typu “je všetko ok?”. Na ulici mu slnko stiahlo zrejnice, rýchlym neistým krokom odišiel do neďalekého parku. Bol takmer prázdny. Iba na jednej vzdialenejšej lavičke sedel pár, ktorý si ho vôbec nevšímal.

Keď sa trocha ukľudnil, vytočil číslo patológie. K slúchadlu si poprosil známeho a s napätím čakal na informácie ohľadom jeho malého pátrania. Hlavnou obavou bolo, že sa len strápnil. Veril preto, že jeho domnienky dajú konečne nejaký zmysel. Po opise diagnóz oboch nebožtíkov sa zdalo zaujímavou zhodou len to, že obaja trpeli smrteľnými chorobami. Félix so zachmúreným obočím dumal, nad tým, prečo mu tieto osoby niekto podsunul, čo má teraz spraviť. Prekonával ďalší závrat , keď sa mu v slúchadle ozvalo niečo, čo mu nevoľnosť zhoršilo “A pán Sili, predpokladám, že o tom viete. Obe osoby absolvovali zákrok, boli klientmi projektu. Asi to nemusím pri...,” Félix prerušil hovor.