Denník profesionálneho smoliara, alebo ako vy-ebať so systémom

Utorok

Ranné správy, vytriezvenie. V našich konćinách to pred letom prináśa na rozdiel od iných ročných období samé pozitiva. Žiadni breivikovia, väčšinou len voda, teplo, voda, teplo a deti v zoo. Hovorí sa, že médiá už dávno nestrážia demokraciu ako psy. Hoci podľa mňa áno. Demokracia – vláda ľudu, ľud je debilný a nechce sa mu túto pravdu o sebe počúvať. Keď si teda zapnete dnešné správy , v čase, keď je vonku pekne, vidíte samé infantility. Keď si to zapnete v chladnejšom období, je to len samé utrpenie, to našincov baví. Zabúdajú pri tom na to, aké sú oni sami nuly a aké prázdne životy vedú.

Keď si Hamlet kládol otázku "Byť, či nebyť ?", netušil, že len pár sto rokov po ňom už nikoho zaujímať nebude. Spoločnosť si ju totiž zodpovedala veľmi jednoducho. Áno byť. Narodiť sa, srať rodičov, študovať, klamať zarobiť nejaké drobné a byť pri tom, čo najväćšia sviňa, zobrať si hypotéku, otročiť do smrti, priviesť medzi tým nejaké nechcené deti, odovzdať im skúsenosti, ničomnosť a prísľub prázdneho života a napokon to najdôležitejšie, zomrieť.

Podľa regiónu si do toho ešte každý primieša to, čo národ najlepšie vystihuje – sťažovanie sa, lenivosť, faloš, mamon (so zásadou čím menej peňazí tým väčší). Dnes už naozaj Shakespeare stráca silu. Romantika nemá význam, všetko premôze praktická nutnosť žiť bez zmyslu, robiť zle a byť na obtiaž. V tomto duchu som prežil svoj deň aj ja. Po otrasných pocitoch zo včera som bol dnes akýsi prázdny. V práci poctivo odrobil svoju robotickú úlohu, zameriaval sa pri tom, ako na odreagovanie, na asistentku. Moju krásnu bublinu vyrobenú zo sna a kolagénu.

Dnes som sa k nej dokonca prihováral. Kúpil som jej bonboniéru a so zámienkou, že mi ju doniesol jeden z klientov, no ja sladké nejem. Ja hlupák. Ako kompliment mi napadla ozaj výnimočná vec. Povedal som jej, že dúfam, že priberie a pokazia sa jej zuby (s úžasne hlúpou predstavou jej pochopenia toho, že som tým mal na mysli prianie, aby nebola tak krásna a netrápila ma už). No prirodzene vyznelo to inak ako v mojej hlave, nič nepochopila, bonboniéru vzala, no pozrela na mňa ako na nebezpečného podivína. Veď to v podstate aj som. Pamätáte sa, čo som písal o Breivikovi. Ale nie. Nebojte sa, už mu nebudem pomáhať k popularite. Tej mu dostatočne vyrobia médiá a rocnrollové súdy.