Denník profesionálneho smoliara, alebo ako vy-ebať so systémom

Streda

Hovoril som si, že keď prestanem brať ten život tak vážne, bude to trocha lepšie. Je pravdou, že som v poslednom období trpel akýmsi záchvatom existencionalizmu a tak videl všetok ten hnus v pravdivých farbách. Čo tak pridať trocha ružovej. Cestou do práce som prehliadal spotený rukáv zamestnanca meststkých služieb v mojej tvári, ranu dôchodcovskou palicou po píšťale, aj to, že ma šofér neustálymi prudkými zmenami smeru niekoľko krát varoval, aby som sa v autobuse držal.

Keď som v budove prechádzal okolo stolu asistentky, ani sa neunúvala dvihnúť pohľad, pozdraviť sa. Keď som bol ticho, asi si myslela, že som jeden z tých tuctových debilov, že by som jej mohol pasovať do chute. Teraz, keď som nadviazal bližšiu komunikáciu, snažil sa s ňou rozprávať, stvárať zdvorilosti a všemožnými ďalšími spôsobmi jej prejavovať to, že mi nie je ľahostajná, zareagovala absolútne zdrvujúco. Dokonca som od znudených klebetných kolegov počul, že sa na tom, ako ju hoci aj ťarbavo dobíjam s chuťou zabáva.

Nie je to irónia ? Ak o niekoho mám záujem, reagujem zvyčajne jediným spôsobom, vychádzajúcim zrejme z môjho strachu z odmietnutia. Snažím sa pôsobiť nezaujate, nad vecou a nedostupne. Je to akási taktika prinútiť konať druhú stranu. Často to aj zaberá. Problém nastáva, keď narazím na opačnú stranu s rovnakou taktikou. Vtedy to dopadne otrasným skreslením mienky o každom zo zúčastnených navzájom, prípadne len letargickým, bolestným a nudným ochladnutím.

Preto som sa pokúsil čas od času napodobniť ostatných, zapojiť sa do aktu balenia aspoň trocha aktívne. Žiaľ účinky to neprinášalo nijako významné. Balenie v podniku síce skončilo školským preukazom na stolíku, ale to za výhru nepokladám. Pokus o zblíženie sa s ďalšími dvomi subjektami experimentu dopadne zdá sa fiaskom. Prvý, ten na ktorom záleží, je takzvaný objekt anonymný. Je to vlastne množina, súhrn viacerých subjektov. Sú to všetky dievčatá s inteligenciou a šarmom, o ktoré som bojoval v rôznych alternatívnych kluboch, či galériách. Stále to dopadlo nádejami, no následným vytriezvením a neodpovedaním na telefonáty. Druhý objekt – asistentka. Prázdna, hlúpa, ajkeď pekná, no odrazu chladná, ešte si zo mňa robí srandu.

Aha, to bude ono. Veď ja nie som naštvaný, že ma tá krava nechce, ale to, že si zo mňa robí žarty taká nula. Je to vlastne moja typická vlastnosť. Chcem to, čo nemôžem mať, alebo sa aspoň zdá, že to nemôžem mať. Akési prekliatie romantikov. Bojujem, utekám hlavou proti múru, akt dobíjania myslím bytostne vážne, aj s obeťou. Keď utŕžim odmietnutie, bolí ma to, je to niečo, čo nie som ochotný prijať. Aj keď vidím, že reakcia opačnej strany nie je na mieste a to, čo ma za hlasom vábenia hnalo po tmavom lese utíchne, aj tak porážku neprijímam.

Skôr sa v nej utápam, rôznymi krokmi ju zhoršujem. Je to ako hnisajúca rana, ktorú si človek v spánku, keď nefunguje žiadne racio, stále rozjatrí a zhorší. Aby bolo jasno, musím povedať aj druhú stranu diabolskej mince, ktorú nosím v srdci. Aj keď zvíťazím, získam akokoľvek mohutné víťazstvo, nebudem šťastný. Ako náhle získam predmet mojej túžby, prestane ma zaujímať. Nudí ma, zdá sa mi nezaujímavý, tým ako ku mne vzhliada stráca akúkoľvek atraktivitu. Väčšinou si tak nadrobím len ďalší problém – starosť ako sa zbavit pekného bezcenného darčeka, ktorý si nevážim, skôr mi pripomína to, koľko zbytočnej námahy som ma jeho získanie vynaložil.