Reason - 20. kapitola

20. Kapitola

Sedel ako obarený horúcou vodou, telefón stískal v pästi, div nepraskol. Nevoľnosť ustupovala len veľmi pomaly. Akoby ju odnášal jemný vánok, šíriaci sa parkom od fontány. Keď sa slnko oprelo do jeho čela, na ktorom sa zobrazili prvé kvapky potu, ocitol. V chvíľke tichého výpadku ani nezaregistroval, že je v parku sám, že ho opustila aj dvojica z lavičky, nepocítil ani vybrácie mobilného telefónu v jeho ruke. Boli to neprijaté hovory známeho z patológie. Chcel sa uistiť, že je všetko v poriadku a oznámiť Félixovi termín, kedy mu budú spisy nebohých doručené. Pre Félixa to už však bolo bezpredmetné. “Tak asi to malo všetko predsa nejaký zmysel, kto mi to všetko podsúva, do čerta. Ešte to by som chcel zistiť,” hovoril si v mysli.

Keď teplota v centre mesta začala stúpať nad bod znesiteľnosti, postavil sa a odišiel späť do kancelárie. Sekretárka rýchlo obrátila pohľad do zeme. Tak sa bála toho, že by jej záujem Félixa rozčertil, že sa mu nielen vyhla pohľadom, ale radšej vzala kabelku a so slovami, že odchádza na obed rýchlym krokom odišla. Félix sa uškrnul, vedel, že ešte nie je obedná hodina a zachytil aj silnú intenzitu opätkového klopkania. Iný šéf by sa pri podobnom správaní podriadeného naštval, on pokladal rozpačitosť a bojazlivosť za niečo roztomilé.

Sadol si k svojmu počítaču a prihlásil sa do firemnej databázy. Ako vrcholový manažér projektu mal prístup takmer ku všetkým dokumentom týkajúcim sa nielen klientov, ale aj legislatívy či fungovania Choice Inc. Tento krát ho zaujímala len dokumentácia vystavená k prípadom záhadných mien, ktoré žmolil na papieriku v pravej ruke. Ani si ich písať nemusel, pamätal si na ne viac než jasne. Nechcel čakať na dokumenty z patológie, asi by sa v nich aj tak nič pre neho zaujímavé nedozvedel. Iba suché lekárske vyjadrenia toho, čo všetci dávno vedeli. Skôr ho zaujímal priebeh šetrenia, príbehy klientov projektu. Keď mu niekto chce podsunúť nejaký odkaz, zaiste sa bude skrývať v týchto materiáloch.

Do vyhľadávača napísal postupne Katrin Kovacs a Jonáš Burutz. Kompletné spisy si nechal vytlačiť tlačiarňou. Šlo len o dokumenty zo šetrenia a samorné rozhodnutie, no beztak to bolo vyše dvesto listov papiera. Félix vedel, že na to bude potrebovať istý čas a dobre si uvedomoval aj to, že svojich ešte stále živých klientov zanedbáva viac a viac. Preto zavolal asistentke. Chúďa, vyľakaná najprv nevedela, či má telefón zodvihnúť. Bála sa, či ju šéf nevyhreší, chovala sa neprofesionálne. Telefón, ale neprestával zvoniť a uvedomila si, že sa z toho nevykrúti. “Dobrý deň, prepáčte, ale nebola som pri..,” chcela pokračovať vo výhovorkách, no Félix jej skočil do reči, zastavil ju a bol veľmi stručný. “Nevadí, potrebujem, aby moje prípady nepodliehajúce najvyššej kategórii prebral do konca týždňa niekto iný. Skúste zavolať tú mladú agentku, čo bola u mňa s prípadom Holler. Ak sa nemýlim, má najvyššie hodnotenie. Dajte jej všetko čo bude potrebovať, ja budem pracovať z domu, vďaka,” a zavesil.

Na jednej strane bola asistentka rada, že sa k jej nepodstatným prehreškom nevracia, na strane druhej bola čím ďalej, tým viac zmätená Félixovým správaním. Bol stále viac a viac stručný, nepredvítateľný a v kancelárii sa nachádzal snáď len omylom. Nič to, nebola to jej starosť, dopila kávu a vybrala sa do práce zariadiť, čo jej bolo prikázané. Félix si vybral za svoju náhradníčku mladú agentku z viacerých dôvodov. Hoci už v zhone zabudol na to, ako ho priťahovala, na to, že ju dokonca plánoval vziať na rande,.V pamäti mu ostala vrytá jej priebojnosť a profesionálny prístup v práci. Zvláštne ako u takého romantického človeka ako je on dokáže prozaickosť poraziť poetickosť. Asi to bude aj o tom, že spoznal šarmantnú Nemku, tá svojimi alabastrovými stehnami dokázala zmazať nejednu spomienku na ženy, po ktorých túžil predtým.

Okrem iného sa už dlhšie zamýšľal nad tým, že by si rád vybral niejakého nasledovníka, prosto niekoho, kto bude ovládať nielen všeobecné pravidlá, ktoré vytvoril, ale ich aj modulovať, dávať projektu prídanú hodnotu, ďalej ho rozvíjať. On sám už pociťoval, že naráža na hranu svojich možností, že už veľa morálke projektu nepovie. Zamýšľal sa nad zmenou smerovania, inou organizáciou, profesúrou, alebo dokonca predčasným dôchodkom. Hoci o tom nikdy nikomu nepovedal, cítil sa mierne vyhoretý. Potreboval zmenu, späť k workoholizmu pre Choice ho vrátili len ťažké prípady, na ktoré nemali iný agenti guráž a predstavovali pre neho výzvu. Keď sa k tomu všetkému pridali problémy s jeho bezpečnosťou, uvedomil si, že v prípade jeho zmiznutia, či úmrtia nastane v projekte zmätok. Chcel preto vytvoriť pevnejśiu štruktúru vo vedení jeho oddelenia a na prvý krok neexistoval lepší čas ako teraz.

Keď tlačiareň zavŕšila svoju namáhavú úlohu, vzal Félix papiere do šedého záložkového obalu, zbalil aj cigarety zo stola a odiśiel z budovy. Nesmeroval pritom domov ako tvrdil asistentke. Spomenul si totiž na Laru. Hoci si cenil čo pre neho naposleedy urobila, nechcelo sa mu vysvetľovať jej, čo sa okolo neho v poslednom období deje. Rozhodol sa tak spisy študovať v malej literárnej kaviarni na periférii mesta, kde chodieval často študovať spisy zložitejśích prípadov a oceňoval to, že ho tam nikto nikdy neruśil, vďaka diskrétnosti majiteľov ani nikto nepočul, že tam niekedy chodieva. Nevedel pri tom, že tesne po jeho odchode vtrhla do kancelárie Lara, ktorá v sprievode agenta Dinisa márne naliehala na jeho asistentku s otázkou, kde sa nachádza.

Vypil asi štyri kávy a sedem cognacov, keď sa dostal k podstatnej časti spisu o klientovi Jonášovi Burutzovi. Už po prvom letmom náhľade do dokumentácií oboch klientov bolo Félixovi jasné, že to, že sa dostali k nemu nebude žiadna náhoda. Oba prípady pochádzali z obdobia, tesne po tom, čo legislativa povolila projektu vykonávať zákroky a vôbec celú činnosť. Bolo to pre Félixa mimoriadne úspešné obdobie. Mladý politológ a sociológ, bez výraznejších skúseností, akéhokoľvek zázemia a adekvátneho právneho vzdelania prišiel do ambiciózneho, no v tom čase utopistického projektu, kde chcel pomáhať ľuďom. Ani si neuvedomil ako to zbehlo a z radového administrativneho pracovníka sa stal člen vedenia, ktorý zohrával významnú úlohu pri celom plánovaní činnosti Choice Inc.

Stúpal vtedy rýchlo. Preto, lebo bol o svojich myšlienkach natoľko presvedčený, no nemal ich kde šíriť nieto ešte realizovať. Odrazu sa príležitosť naskytla a pre Félixa to predstavovalo priam životnú šancu. Buď spraví pre svet niečo teraz, alebo sa už nikdy nedostane k slovu. Do svojho diela vložil toľko energie, zápalu a entuziazmu, že presvedčil všetkých okolo. Napriek tomu, že nemal žiadne pozadie, nemal nič spoločné s investormi a nebol nikoho nominantom, po priećkach firemnej hierarchie sa posúval veľmi rýchlo. Bol to akýsi sen kaźdého mladého idealistu. Ale aj biznismena. Ako jeden z mála ľudí mimo oboru dostával priestor v rôznych odborných časopisoch o ekonomike, podnikaní.

Po týchto skorých úspechoch mladý muž nachvíľu stratil povedomie o realite. Bol unesený vo výšinách, zahĺbený do svojich predstáv. Cítil sa ako mladý úspešný hollywoodsky herec, ktorého ego dokáže každú jeho túžbu premeniť v skutočnosť. Vytriezvenie mu priniesli až prvé problémy so zákonmi. Projektu mnoho ľudí neprialo a tak sa pri jeho očierňovaní neprajníci zameriavali najskôr na nositeľa jeho morálnych hodnôt, ktorým bol v tom čase mladý idealista bez peňazí, Félix.

Oba prípady boli vyšetrované v čase, keď sa projekt rozbiehal, oba teda boli veľmi detailne skúmané všetkými vtedajśími agentmi. Až po čase sa prešlo k systému individuálneho posudzovania. Félix však zachytil ďalśí signál odkazu, žiaľ bol ešte viac zacielený na jeho osobu. Pri oboch prípadoch bol ako hlavný agent pod rozhodnutím podpísaný on sám. Objednal si ďalśí cognac a zapálil cigaretu.

K večeru sa mu konečne podarilo dostať do obrazu, mohol pripad i rozhodnutie, ktoré vtedy učinil dobre posúdiť. Jonáś Burutz bol klenotník, z klenotníckej rodiny. Ničím nejako obzvláśť zaujímavý, ničím nejako obzvláśť nezaujímavý. Okrem obchodovania s klenotmi, ako to robil jeho otec sa venoval aj šperkovému dizajnu. Vymýšlal vlastné kusy, kolekcie. To sa náramne nepáčilo jeho rodičom, ktorí boli ako ortodoxní Židia presvedčení o tom, že im obchodníckeho ducha vložil do rúk samotný Boh a tým, že sa ich syn vydal na neistú umeleckú cestu ho môžu podráždiť, čo by prinieslo neblahé dôsledky na rodinu.

Preto sa Jonáš odsťahoval a založil si svoj vlastný podnik. Všetko bolo skvelé, umenie a šperky vo Východnej Európe prežívajú posledné roky krásnu renesanciu. Stal sa teda známym, našiel si krásnu manželku a jeho tvár sa objavovala na stránkach bulvárnych časopisov, kde opisoval kúsky, ktoré nosili miestni herci a speváci. Idylka sa skončila v jednu októbrovú noc, kedy bol Jonáš sám, sprevádzaný len tvorivou náladou zavretý v priestoroch svojho atelieru na okraji mesta. Okruh osudu sa uzavrel v momente, keď jeho hlava pri máčaní kusku striebra v žieravine padla do nádoby, kde boli zlievané a neskôr neutralizované nebezpečné chemické látky, používané pri úprave ušľachtilých kovov. V tom čase sa tam nachádzala kyselina, ktorá dokázala za niekoľko sekúnd rozožrať tkanivá na jeho hlave, krku a v hornej časti trupu natoľko, že lekári po príjazde na signál jeho detektoru dymu neočakávali nič iné ako konštatovanie bolestivej smrti.

Neskôr prišli po nemocničných vyšetreniach k záveru, že pacient už dlhšie obdobie trpel latentnou narkolepsiou, teda chorobou, ktorá vyvolávala dočasnú stratu vedomia v situáciách, kedy je vystavený nadmernému stresu. Jonáš prežil. S hlavou bez vlasov, umelou pokožkou nielen na nej, ale aj na krku a ramenách , spálenou ústnou a nosnou dutinou, ležal pripojený na respirátore a infúzii vo veľkých bolestiach. Najhoršie bolo, že vedomie ostalo neporušené. Pri neustálom podávaní liekov proti bolesti však nedokázal presne vyjadriť to čo sa v osudný večer stalo.

Policajné vyšetrovanie prišlo k záveru, že šlo naozaj o prvý vážnejśí narkoleptický záchvat v Jonášovom živote, ktorý prišiel jednoducho v najhorśej možnej chvíli. Do sídla projektu prišli najprv jeho rodičia s tým, že sa naplnili ich slová o tom, že ich rodine bude Boh demonštrovať hnev, ktorý na seba mladíkovým správaním privolali. Potom prišla aj Jonášova manželka, s malým synom. Nevedela zniesť manželove muky a to ako sa vo chvíľkach bolestnej agónie správal nemalo dobrý vplyv ani na ich syna. Ten trpel hádam najviac. Súhlas s vykonaním zákroku podpísal vo chvíli, kedy bol pri silách aj samotný Jonáś a lekári potvrdili to, že je jeho stav beznádejný. Bolo len otázkou času, kedy jeho srdce neznesie teplotu vyvolanú niektorým zo zápalov umelej kože, ktorá mu bola voperovaná a telo ju nie a nie prijať.

Vykonanie zákroku bolo teda jednohlasne prijaté všetkými agentmi aj Félixom, ktorý teraz zapálene uskrával z pohárika cognac, poťahoval výdatné śluky z cigarety a lámal si hlavu nad tým, ako je možné, že si tak zaujímavý prípad nepamätá.