Neuropolis

Práve teraz hľadala Nina kľúče v tak potrebných zbytočnostiach jej

krokodílej kabelky - na okamih ukázala zuby - ovaľa intenzívnejšie

ako inokedy, počula zvoniť telefo´n.

Pred očami jej iluminovali pestrofarebné fosfeny kvalitného ´kryštálu´

a ruky robili neprirodzené pohyby; bola za hranicou prirodzenosti.

Našla kľúče a skôr ako elegantne prekročila výrez v stene, ktorý

oddeľoval opojný neonový kolorit mesta a jeho radostí od strasti

ponúkajúcej krypty, stúpila na svoje malé zrkadielko; nerozbila ho.

Dnes najmenej by potrebovala nešťastie, dnes, ked´ sa má tak skvele.

Telefo´n zvonil, zdalo sa akoby hodiny, dopotácala sa k nemu

ako hladná zombie a v tichu, ktoré nastalo a rozliezlo sa do všetkých

kútov šerosvitu jej osobnej kocky len preto, aby sa zakuklilo

a morfovalo do niečoho čo ju vydesí ešte viac ako rozčarovanie

po rannom vytriezvení; ozval sa zo sluchátka výkrik.

Nie hlas človeka, výkrik mesta, ktoré padá, pretože už presiahlo

aj proporcie Omnipolisu a padá stále, ved´ na čom by sa zachytilo,

my už sme dávno zabudli po čom šplháme hore

a pred tým, niekedy dávno

- náš NEUROPOLIS -.

\"Moja matka dnes stratila dcéru, alebo to bolo iné dnes?\"

- Nina ležala pod tlakom, ktorý jej spôsobil záhadný telefonát

  a kabelka na n´u stále cerila zuby

\"Moja matka dnes stratila všetko, pretože už mala len mn´a,

aký konflikt myšlienok, ked´ si spomeniem aká by som mohla

byť šťastná, keby som sa nemusela každý den´ vracať do tohto

bytu, keby som sa nemusela neustále vracať cez tráviaci trakt

na najvyššie poschodie svojho tela\"