Keď umieraš sám

Niekto si ma posadil na kolená
a povedal, že mám čakať

. 
.
. 
.

dnes obzerám sa túžbou po stoličke

a plné ohne ošlahali aj moju tvár 
dôverčivou maskou staroby

hoci ľudia ešte neskončili s posmeškami

prechádzam sa v rohoch miestností 
pretože stred je pre mňa taký neurčitý

noc čaká na môj príchod 
a šťastie umiera hladom 
(nikdy som sa nevedela dobre postarať)

hej, vy tam! 
(konečne už kričia moje meno) 
len sa nekúpte v mojej rane

v ten deň sa strácali tiene 
stretli sme sa

míňali sme sa 
vo vráskavých uliciach 
a takí zachmúrení

sú to už roky 
čo sedeli sme na jednej lavičke

niekedy sa zabudne 
málo pripomína

pieh pribúda a mne sa už nechce červenať

šťastie míňa rohy 
lavičky s bláznami

a ďalšiu šancu už nikdy nedostaneš