Krátke nesmrteľné lásky

 Sme Degasove baletky.

S očami zlatými od svetiel

a bodavých reflektorov.

Z opony kvapká parížska modrá,

jeden by si pre ňu nohy zodral.

V speve slákov sme ako zmámené,

hádžeme na nebo svoje hviezdy

a Edgar si absintovo maľuje

orleánske korene.

Striasame zo sukieň

minúty do klobúka

a on nám vtedy seba núka,

ten maliar práčok unavených.

Hýčka si v sonetoch svoje ženy,

hoci tým jeho práčkam

stmavli hviezdy v očiach.

Ale keď baletky na scénu vkročia,

erdžia mu žrebce v hlave

a ženy čierne, ryšavé a plavé

si jeho štvorlístky lepia

na podrážky.

Sú ako modré vážky

nad hladinou jazera,

keď sa trasie vzduch.

Dlhým láskam neveria.